V utorok, 14. marca, sme si pripomenuli tragické bombardovanie Nových Zámkov z roku 1945.
V osudnú stredu 14.3.1945 bol na Nové Zámky vedený nálet Letectva 15. americkej armády, kvôli ich strategickej geografickej polohe, „pozoruhodnej aktivite“ a ako jedného z najdôležitejších dopravných železničných uzlov na v tom čase Prvou viedenskou arbitrážou Maďarsku odstúpeného územia. Vedľa Novozámockej stanice vtedy stáli dve depá pre lokomotívy, dielne a opravovne, ktoré mali schopnosť obslúžiť veľké množstvo prepravy. Zo stanice boli vypravované vlakové súpravy na východný front, a preto bola považovaná za strategicky kľúčové miesto dopravy pre zásobovanie nemeckého nepriateľa na ruskom fronte.
V osudný deň bolo na depá, železničnú stanicu, okolie železničnej stanice a na mesto zhodených vyše 250 ton bômb a výbušnín. Z mestskej štvrte pri železničnej stanici zostali ruiny. Takmer všetky historické budovy v meste boli zničené alebo ťažko poškodené, takže následne museli byť strhnuté. Obete na životoch civilistov, aj vojakov sa počítali na tisíce. Boli medzi nimi Slováci, Maďari, Nemci, Ukrajinci, Rusi a Američania.
Nezabúdame! Česť vašej pamiatke!
V tak významný deň pre Nové Zámky sa pri Pamätníku obetiam bombardovania, zhromaždili občania mesta, aby si položením vencov a zapálením sviečok uctili pamiatku obetí týchto devastačných udalostí.
Je zarážajúce, že na uvedenej pietnej akcii sa zúčastnili členovia OZ Za troma mostami a len niekoľko ďalších účastníkov. Úplne však absentovali zástupcovia vedenia mesta a mestského zastupiteľstva. Žijúci pamätníci spomínali na tieto dramatické udalosti, ako na závažné a ťažko pochopiteľné, priam paradoxné. Je pre mňa veľkým prekvapením, že tieto na mesto tak ťažko dopadajúce a na ďalší vývoj krízovo vplývajúce udalosti, si v exaktný čas pripomínajú len starší spoluobčania.
Investigatívne informácie získané z archívov a z rozprávania pamätníkov čochvíľa nebude komu odovzdať, pretože z generácie mladých ľudí nebol prítomný nikto, kto by mal záujem na udržiavaní tejto spomienky. Je potrebné pripomenúť, že zažiť takúto drámu v reálnom živote znamená, že je človek poznačený na celý zvyšok svojho života. Preto je namieste otázka, či naozaj vedieme mladých ľudí k tomu, aby si vážili život, hodnoty rodiny, priateľstva a hodnoty našej histórie? Dávame im dostatočne na vedomie, že im z toho plynú povinnosti voči starším, voči sebe a voči budúcim generáciám? Vštepujeme dostatočne naším mladým občanom, že majú byť hrdými národovcami, ktorí majú moc meniť svoj osud? Ukazujeme im, že sa majú poučiť z minulosti a neopakovať chyby, ktoré sa už niekedy stali?
Robíme toto všetko alebo sa len schovávame za frázy a nechávame mladých žiť si svoje individuálne životy, ktoré sú presmerovávané na platformy virtuálnej reality? Lebo reálny život a zážitky z neho sa diametrálne odlišujú od zážitkov vo virtuálnej realite alebo v počítačovej hre, v ktorých môže mať osoba niekoľko životov. V skutočnom živote sa len máločo dá tak jednoducho a ľahko „opraviť“.
Eduard ŠEBO: Jednota Západu, ilúzia alebo vlastný hoax?
Reálny život máme len jeden, preto si ho chráňme, vážme si ho a buďme hrdí, že sme tu a teraz. Pýtajme sa tých, od ktorých sa môžeme učiť a učme sa čo najviac! Možno sa raz vyskytne príležitosť, keď si na to v krízovej situácii spomenieme a zachráni to práve život náš alebo niekoho nám blízkeho. Buďme príkladom pre naše okolie a učme sa navzájom príkladom.
Majme na pamäti, že v dnešnej dobe, kedy sa stáva hrozba vojenského konfliktu opäť reálnejšia, je potrebné pripomínať históriu všetkým tak, aby sme sa z nej poučili a aby sa viac neopakovala, ako už toľkokrát. Lebo nakoniec, ako sa ukazuje, na každý konflikt vždy najviac doplatia civilní obyvatelia, jednoduchí ľudia, my, naši susedia, priatelia aj známi.
Ing. Ľuboslava Petričová, PhD.
