Dlho som premýšľala ako začať písať tento článok. Nechcela som začať tým, čo ma v skutočnosti priviedlo k úvahám, ktoré v ňom nájdete, ale napokon bude asi najúprimnejšie začať práve tým. Pohrebom mladej ženy, matky, ktorej život vyhasol náhle pri nedávnej vážnej autonehode. Poznala som túto ženu, jej rodinu a bola som na pohrebe, ktorého sa zúčastnilo veľké množstvo ľudí. Nebolo to nezvyčajné, keďže pôsobila ako učiteľka a bola veľmi obľúbená. Čo ma však oslovilo a bolo zdrojom mojich úvah? Príhovory. Príhovory kňaza, žiakov, známych. Príhovory, ktoré zhrnuli život. Pozerala som sa do koruny stromov a uvažovala: „O čom budú príhovory na mojom pohrebe?“
Rozprávala som sa o tom s priateľkou. Jednoznačne povedala, že ona žiadne príhovory na svojom pohrebe nechce. Asi by mohli o nej povedať iba koľko televíznych kampaní za život zorganizovala a to teda nie je nič, čo by bolo hodné príhovoru nad hrobom. Týmto jej úvahy zhasli. No moje nie. Nechcela by som pohreb „žila, byla“ a potom už iba zem na moju truhlu. A určite to nie je o tom, že chcem byť slávna a mať na svojom pohrebe pompéznosti. Ani neočakávam, že budú o mne hovoriť krásne slová. Nie je to vlastne vôbec o pohrebe. Ani o príhovore.
„Všetko, úplne všetko na tomto svete má zmysel a aj najmenšie veci treba brať do úvahy,“ napísal Pablo Coelho vo svojej knihe Čarodejnica z Portobella. A som šťastná a vďačná, že žijem a môžem to vnímať. „Treba prestať robiť to, čo nás udržiava v stave živých mŕtvol,“ pokračuje Coelho. A Mark Twain by povedal: „Dva najdôležitejšie dni v tvojom živote – deň, keď si sa narodil a deň, keď prídeš na to, prečo.“ Niektorí ľudia to vedia a žijú skôr, niektorí na to ešte iba prídu. Niektorí nikdy. A niekedy sa cesty menia.
A to mi pripomína pokoru bojovníka. Hovorí: „Toto je moja cesta. Tú som si vybral. Nemusíš ty po nej ísť, ale mňa z nej nezvádzaj.“ Občas je ťažké vedieť, kto je majster a kto žiak. Lebo tajomstvom je, že všetci sme žiakmi.
Zmocňuje sa ma hlboká úcta. Rešpekt. A ja chcem byť rozprášená v tichosti.
