Spisovateľka Zlata Dônčová sa narodila 2.8.1905. Pochovaná je v Nitre. Do jej tvorby patrí aj historický román Traja kniežací jazdci, úzko spätý s históriou nášho mesta.
V Národnom kalendári Matice slovenskej, nájdeme v auguste aj meno spisovateľky Zlaty Dônčovej (nar. 2.8.1905). Ide o autorku asi 10 historických románov viažucich sa k histórii Slovenska a viacerých knižiek pre deti a mládež. Jeden z jej románov bol dokonca sfilmovaný. Bola však známa nielen ako spisovateľka, ale aj ako prekladateľka a obľúbená učiteľka slovenčiny a dejepisu.
Viete o tom, že táto významná slovenská spisovateľka je pochovaná v Nitre? Pred mestským cintorínom má dokonca i pamätnú tabuľu.
Porozprávali sme sa s nitrianskou autorkou Luciou BALAGOVOU, ktorá občas prispieva aj na náš portál. Venuje sa najmä kultúre, knihám a zaujímavostiam. Prečo s ňou?
Lucia, v roku 2004 si prišla s iniciatívou založiť Literárno-výtvarnú súťaž o cenu Zlaty Dônčovej, ktorú viedlo Krajské osvetové stredisko Nitra. Táto iniciatíva sa spomína aj v Personálnej bibliografii Zlaty Dônčovej vydanej Krajskou knižnicou Karola Kmeťka v Nitre v roku 2012. Môžeš nám povedať viacej?
Iniciatíva síce vyšla z mojej strany, navrhla som projekt. Veľkú časť spolupráce s Krajským osvetovým strediskom realizovala však moja mama, ktorá je dedičkou autorských práv spisovateľky Zlaty Dônčovej. Bez jej súhlasu by súťaž alebo niektoré aktivity ani nemohli niesť meno autorky. Prítomnosť tejto spisovateľky v mojom detstve značne ovplyvnila moju túžbu písať a tvoriť. A tento odkaz som teda chcela odovzdať ďalej.
Súťaž bola spustená pri príležitosti 100-ho narodenia spisovateľky. Spisovateľka je pochovaná je v Nitre. Pred mestským cintorínom má dokonca i pamätnú tabuľu.Do jej tvorby patrí aj historický román Traja kniežací jazdci, úzko spätý s históriou nášho mesta. Bol ocenený ako najlepšie dielo o Cyrilovi a Metodovi v Európe.
Spomínam si na rok 2012, kedy bol v rámci súťaže špeciálne vyhradený priestor práve dielam s cyrilo-metodskou tematikou. Človeku vyrážalo dych, ako sa deti dokázali s touto témou vysporiadať. Literárne i výtvarne. Okrem hodnotenia odbornej poroty sme vtedy realizovali aj internetovú súťaž so zapojením hlasovania verejnosti. Garantom bol portál Nitralive.
Spočiatku som projekt súťaže zamýšľala ako regionálnu záležitosť, tak bol aj koncipovaný jeho prvý ročník. No ukázalo sa, že záujem je oveľa väčší a súťaž sa stala celoslovenskou záležitosťou. To samozrejme prinášalo veľké organizačné úsilie, za čo patrí obrovská vďaka tímu pracovníkov Krajského osvetového strediska v Nitre, obzvlášť pani Smrečkovej. Naviac, popri súťaži vznikali aj ďalšie zaujímavé projekty a aktivity. Súťaž prebiehala každoročne a to v rokoch 2005 – 2014. Ročne bolo prihlásených okolo 3000 prác. Bohužiaľ, doplatila na svoju veľkosť. Bola stále náročnejšia na organizáciu ako aj na finančné prostriedky.
Čo všetko sa teda ešte realizovalo v súvislosti s touto iniciatívou?
Nezostalo iba pri samotnej súťaži. Začali sa realizovať rôzne besedy a to nielen v Nitre. Vďaka zbierke sa podarilo odhaliť pamätnú bustu spisovateľky. Pomenovala sa po nej knižnica a to, čo považujem za najväčší úspech, bolo vydanie reedície diela Netýkavka, autobiografického románu. Vydanie podporili bežní občania, organizácie ale aj cirkevní hodnostári. A nešlo len o túto iniciatívu. Dozvedeli sme sa aj o ďalších, nezávislých aktivitách. V Bratislave sa uskutočnila napríklad zbierka spomienok a fotografií od jej bývalých žiakov. Z tohto vznikla dvojročná expozícia v Račianskej pamätnej izbe. Väčšina rôznych aktivít je popísaná aj v už spomínanej Personálnej bibliografii Zlaty Dônčovej.
Rada by som však spomenula jednu veľmi vzácnu a veľmi zvláštnu, ktorú tam nenájdete. Spisovateľka vo svojej autobiografii spomína sochu, pri ktorej rada rozjímala. Táto socha bola počas 2. svetovej vojny ukradnutá. Istý kňaz a veľký obdivovateľ jej tvorby, rozbehol pátraciu akciu a s pomocou aktivity skupiny ľudí, sa im ju podarilo nájsť. Nechcelo sa mi ani veriť.
Je nejaká nádej, že by sa súťaž opäť obnovila?
Vždy som v túto súťaž verila. Musím povedať, že ma veľmi potešilo, keď som sa dozvedela, že jedna z výherkýň sa neskôr stala spisovateľkou. Vanesa Jöriová vydala ako 14 ročná román Za múrom vo vydavateľstve IKAR. To je dôkaz, že súťaž plnila svoj účel. Podporovala talenty, dávala im priestor, pracovala na ich sebavedomí a starala sa o správnu spätnú väzbu. Samozrejme by sa to nestalo bez odbornej poroty a skvelého tímu KOS Nitra. No a Vanesa neskôr tiež motivovala ďalších. Zúčastnila sa vyhlasovania výsledkov súťaže a robila besedy.
Bolo by pekné súťaž obnoviť. S novou tvárou, novými podmienkami, zmodernizovane a so zapojením širokej verejnosti. Keďže však už mám aj skúsenosti, viem že nie je jednoduché takú súťaž organizovať. Zatiaľ neviem, kto by sa na to podujal. Ak k tomu príde, určite bude portál Nitranoviny informovaný.
Spisovateľka písala historické romány. Kde brala inšpiráciu a ako tvorila?
Všetky historické romány, ktoré napísala sa viažu k histórii Slovenska. To, čo je na nich zaujímavé a má hodnotu je, že vychádzajú z reálnych skutočností. Napríklad v prípade jej prvého románu Arnaut, z čias tureckých nájazdov, bola inšpirovaná nápisom na pamätnej tabuli. Následne začal proces realizácie knihy. Hľadanie faktov a dotvorenie deja. Autorka pri písaní veľa študovala, vyhľadávala svoje postavy a udalosti v archívoch, vo farských kronikách, chodila na miesta deja týchto udalostí a podobne. Bola to naozaj náročná práca. Ale využívala tieto poznatky, a následne aj romány, pri práci s deťmi ako učiteľka dejepisu.
O tom ako vzniká historický román sme mali samostatnú besedu a tvorivé dielne s deťmi v KOS Nitra. Bola som prekvapená ako to deti zaujímalo. Možno aj preto, že to boli najmä deti špeciálne z dejepisných záujmových krúžkov. Vedeli naozaj o histórii veľa a so svojimi učiteľmi pochodili množstvo historicky dôležitých miest.
A čo detská tvorba spisovateľky?
Venovala sa hlavne poézii pre deti, ktorú vydala v knižkách alebo leporelách Čudné prasiatko, Vo víchre, Naša Vierka, Kúpil ježko dom, Veselé povedačky a Prišiel vrabec, sadol na pec.
K niektorým básniam sa v súčasnosti vrátilo vydavateľstvo Buvik. A v roku 2009 vydalo vydavateľstvo Albatros reedíciu knižky Kubulo a Kubo Kubikulo, ktorú tiež prekladala Zlata Dônčová.
Ako začala písať?
Ako sama povedala, veľa čítala a skúšala aj písať, no svoju tvorbu nezverejňovala. Skôr hádzala do koša. Prvýkrát poslala do vydavateľstva svoju tvorbu, keď jej zomrela mama. Napísala vtedy smutnú báseň, ktorú jej uverejnili.
Čo okrem písania ešte robila?
Ako už bolo spomenuté, pracovala predovšetkým ako učiteľka. Veľmi rada organizovala recitačné súťaže. Okrem toho prekladala, venovala sa aj kultúrnej publicistike a recenzistike. Keď v roku 1952 skončila s učením, pôsobila ďalej ako redaktorka vo vydavateľstve Tatran, kde bola až do dôchodku.
Máš nejakú ďalšiu víziu v súvislosti so Zlatou Dônčovou?
Budem neskromná. Za bývalého režimu mali niektoré jej diela problém a ako som sa dozvedela od rodiny, z jedného diela bola následkom toho vymazaná ako spoluautorka. Možno by sa dalo toto napraviť. Keď sa našla socha… (Úsmev)
Je niečo, čo by si čitateľom chcela povedať?
Ak chcete písať, píšte. Nepoznám nič krajšie. No ukazuje sa tiež, že na svete je veľa ľudí, ktorí vedia písať. Ak teda chcete písať naozaj dobre, je nutné najprv zmúdrieť. (Úsmev)
Pripravila Heňa Ďurovová
