Herečka, speváčka, moderátorka Maja Velšicová oslávila v máji 85.narodeniny. Vek dámy sa vraj prezrádzať nemá, ale u Majky – ako ju všetci dôverne oslovujú – ho oznamujeme s obdivom a úctou. Pokiaľ to korona dovolila, cestovala po Slovensku za svojimi divákmi, bez ktorých si život len ťažko vedela predstaviť. Aj teraz, keď vystúpení ubudlo, jej dni sú naplnené prácou a varením ako i prác okolo útulného bývania, o ktoré však môže čoskoro prísť. Jej syn sa totiž rozhodol odsťahovať do Ameriky a tak vilu, ktorú vybudovala spoločne s manželom Michalom Slivkom, a v ktorej prežila 61 rokov, sa chystá predať.
Prečo ste sa stali umelkyňou?
Od narodenia som spoločenský typ, mám rada ľudí, vnímam ich energiu a ak je dobrá nálada, o ktorú sa aj ja pričiním, ľudia okolo mňa sa usmievajú, čo mi teraz veľmi chýba. Rada sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí neváhajú podať mi ruku, objať ma, pritúliť si ma, aby vyjadrili radosť, ktorú som im spôsobila, tieto dotyky sú od srdca a úprimné – vtedy sa naozaj cítim ako ryba vo vode. Nesmieme sa približovať, chýba mi úsmev, ktorý za rúškom nevidno, oči neprezradia vždy všetko. Ostáva mi len nádej, že toto všetko skončí, že sa opäť vrátim medzi ľudí, kde som zanechala stopu, že sa dožijem toho, že v tejto stope budem pokračovať.
Kto objavil váš umelecký talent?
Chodila som do školy na bicykli. Odmalička som mala vzťah k ľuďom, milovala som sa zastaviť pri kdejakých skupinkách, kde som tušila, že bude veselo. Tak vlastne som sa dostala aj do miestneho súboru, stretávala som sa s jeho členmi, až mi ponúkli spoluúčinkovanie.
Rodičia mali inú predstavu, keďže ste vyštudovali strednú obchodnú školu …
Mamička chcela mať zo mňa bankovú úradníčku, ale keď vám je niečo v živote súdené, osud vynaloží neuveriteľnú silu, aby vás k tomu posunul. Tak sa stalo, že som bola birmovná mama mojej neterke a vedľa mňa kľačal v kostole Janko Rybárik – herec, starší odo mňa asi o tri roky, neskôr pôsobil v Nitre v divadle. Zverila som sa mu, že by som chcela študovať na Vysokej škole múzických umení a on vraj nech pošlem ti podklady, pripravím sa a prídem na skúšky. Aj sa stalo, chodila som okolo rieky Nitry a pripravovala som sa, skúšky som urobila, ale nemala som čas ostať a čakať na výsledky, tak každý deň som chodila za mojou kamarátkou, ktorá mala zistiť, či ma prijali, jedného dňa som ju zazrela v okne vlaku, už z diaľky mi bolo jasné, že má pre mňa len dobré správy a dozvedela som sa, že ma prijali. To bolo radosti…
Kedy sa vo vašom živote objavil váš manžel Miško Slivka, s ktorým ste nielen žili, vychovali dvoch synov, ale aj pracovali?
V druhom ročníku som dostala ponuku účinkovať v Tatrarevue a tam som ho stretla, pozreli sme sa na seba a vedeli sme, že z toho bude láska veliká. Akurát bol v rozvodovom konaní, bol krásny, mladý, tak som počkala, kým to ukončí.
Nebolo jednoduché priviesť ho do Partizánskeho predstaviť doma, že toto je môj miláčik, je rozvedený a otec jedného syna…
S veľkými obavami som ho predstavovala doma, bol odo mňa o sedem rokov starší. Mala o mne predstavu, že som rozumná baba, ktorá si bude vedieť vybrať seberovného partnera na úrovni, lebo herec bol pre ňu pramálo… A tiež som to nechápala, brala som to povrchne, nikdy som sa s ňou neporozprávala tak hlboko, naozaj. Len som povedala – toto je môj chlapec, chcem sa vydať za neho a šla som späť do Bratislavy bez toho, aby som tušila, čo to s tou mojou mamou urobí. A je mi to ľúto, pretože dnes mám ako mama svoje skúsenosti, len si predstavujem, čo prežívala.
S Miškom ste mali krásny umelecký i súkromný život, ale páčil sa aj iným ženám nielen vám…
To je pravda. Viete umelecké manželstvá sú tak trochu talianske. Ženy po ňom išli, ale aj on bol huncút. Aj som sa pobila, nielen s ním, ale aj s jeho nápadníčkami. Mám takú príhodu ako som vytušila, že s jednou kolegyňou sú si blízki, bolo treba zasiahnuť. Tak som sa schovala do auta vzadu a oni prišli, vyviezli sa za mesto, hrkútali si a na odľahlom mieste zaparkoval Miško, vtedy som zozadu doslova na nich vyletela. Neviete si predstaviť ten šok a tváre oboch, aj sa čudujem, že ani jeden nedostal infarkt. A keďže sa vonku medzitým krásne rozpršalo, tak som ich v tom šoku vysadila z auta a odfrčala na ňom domov. Viete, mohla som sa rozviesť, ale mali sme dvoch synov a pri rozvode prehráva vždy len a len žena. Tak som to riešila ako som vedela.
Mnoho ľudí v zamestnaniach ledva čaká a ráta dni, kedy konečne pôjde do dôchodku, váš prípad to nie je, máte po osemdesiatke. Kedy ste si uvedomili, že váš dôchodcovský život sa nebude odohrávať doma pri telenovelách a pečení koláčov pre synov a vnúčatá, ale na javisku?
Teším sa z toho, čo mám. Veľa som aj stratila, ale nad tým sa nepozastavujem práve preto, aby som sa mohla tešiť z toho čo je. Momentálne nie sú vystúpenia, no stále píšem pesničky, ktoré zhudobňuje Peter Kliment, čítam, chystám scenáre pre hudobný program, ktorý dúfam, čoskoro budeme nakrúcať a veru momentálne aj varím a pečiem koláče. Nenudím sa, na toto naozaj nemám čas, aj keď stretávam sa opatrne s ľuďmi, treba sa chrániť.
Keď zomrel váš manžel, musela to byť rana, vedeli ste si predstaviť, že sa objavíte na javisku bez neho?
Odišlo mi s ním všetko, lebo som naozaj stratila nielen životného partnera, ale aj javiskového, tvorcu našich spoločných diel, ostala som sama. Nebavilo ma pracovať, nebavilo ma písať, ale vedela som, že to prejde, hoci som netušila, čo nastane potom. Strata bolí, život ide ďalej. Nevrátila som sa na javisko ako herečka, ale začala som písať texty, stretla som Petra Klimenta, on ich zhudobnil a diváci ma veľmi, veľmi prijali. Ale nepredpokladala som, že sa vrátim na javisko.
Čo bolo impulzom, ktorý vás naštartoval vrátiť sa znovu pred divákov?
Spomenula som to v úvode, ja neviem byť sama, nestačil mi priestor štyroch stien, potrebovala som cítiť, že niečo viem, dokáže, že mám čo ešte odovzdať ľuďom a oni ma prijali, už to bude dvanásť rokov. Posunulo ma to do spievania, pretože s manželom sme vždy mali orchester a speváčky, ja som hrala, dokonca aj Jurko Oňa – Gizkin manžel hral s nami dvanásť rokov. Dnes mám na konte desať CD albumov.
Objavili ste sa aj v rolách ako herečka…
Na Novej scéne sme hrali hru, ktorú režíroval Ľubo Pavlovič – Najstaršie remeslo. Ďalšou skvelou postavou bolo účinkovanie v Red Cat Cabaret – Tajomstvo, hra, ktorá bola naozaj doslova do roztrhania tela. Hrala som naplno, pomerne malý priestor, málo vzduchu, o pol noci som chodila domov, a tam som si zarobila na svoj prvý infarkt. Hra Tajomstvo bola dráma, malo to pokračovanie Kanibali, čo bola crazy komédia, Vašo Púčik tomu dal dušu, srdce mi pukalo, keď som to musela nechať.
Kde ste v sebe objavili talent na písanie textov, pretože nádherne viete vyjadriť lásku k mame, k milencovi, partnerovi…?
Prvá bola Jožko, Jožko bez teba je ťažko – to je v rámci populárnej hudby, ale robila som aj vianočné. V bratislavskom Ružinove nakrúcali pre Šlager televíziu pravidelne reláciu, kde si pozývam hostí, píšem scenár, moderujem. Dostala som od vydavateľa Petra Klimenta krásny malý biely klavír za vyše milión tristotisíc pozretí za pieseň Holubienka na youtube. Dá sa to overiť, pieseň prespievali viacerí speváci a skupiny, ale v mojom podaní je takáto úspešná. Prinieslo mi to veľkú radosť sledovať ako to ide hore. Autorom je Jiří Zmožek, ktorý zložil veľa krásnych pesničiek.
Neprehliadnuteľne aktívna ste aj na sociálnej najznámejšej sieti, ako ste si vybudovali vzťah k moderným technológiám?
Ja som veľmi chcela, prihlásila som sa na kurz, ktorý som absolvovala a zdokonaľujem sa stále. Šiesty rok robím s televíziou, ktorá je ďaleko – 450 kilometrov a bolo potrebné komunikovať, mailovať, mám naplnený počet priateľov, dokonca aj čakateľov, z každého jedného mám radosť.
Dostávate aj klasické, rukou písané listy v obálkach?
Niektorí si zistia adresu domov, ale tým, že nakrúcame v DK Ružinov v Bratislave, mnohé sú adresované práve tam a vrátnici sú svetoví, mi ich odkladajú a poctivo odovzdajú. Chodia aj do televízie.
Odpisujete?
Mám doma veľa pohľadníc, ktoré potrebujú do sveta. Vážim si to, že si nájdu čas, zdôveria sa mi, otvoria svoje srdiečko, tak to si zaslúži reakciu.
Pociťujete občas smútok?
Čím ďalej tým častejšie som smutná, hlavne odkedy je korona. Som vo veku, kedy som ohrozená, nechcem zbytočne provokovať, aby som si nemusela vyčítať – keby si tam nešla, nemuselo sa toto stať. Snažím sa čítať, aj písať, hoci trochu ma odrádza, že Česko je zatvorené, neprídu sem k nám speváci, kde je okolo 60-70 účinkujúcich. Začala som variť. Predtým som si chodila pre obedy, teraz varím, mnoho receptov som zabudla, no našťastie všetko je na internete, tak študujem a varím. Syn sa stravuje v práci, vnučka v škole a večere majú striedme, lebo si všetci udržujú líniu. Tak čo navarím, jem sama. Denne si dávam tri druhy ovocia, hrozno, slivky a tretie čo príde. A naučila som sa ďakovať za deň, ktorý je za mnou, že mi bol darovaný, ďakujem za ďalší deň, ktorý príde. Ľudia, ktorí sú chorí to vedia a nemusia mať ani toľko rokov ako ja. Obe veci sa ma dotýkajú, aj keď momentálne už vyše roka je mi dobre, verím, že sa nerúham, keď poviem, že ešte tu nejakých pár rôčkov tu pobudnem.
Pripravila Anna Olvecká
