Je jedno, či svoju rodičku voláte mama, mamka, manka, maminka, alebo akokoľvek inak, väčšina z vás mi asi dá za pravdu – jednotka dokonalosti by sa pokojne mohla volať Moja Mama.
Lebo ono to je v tom vesmíre tak zariadené. Mamy sú prosto dokonalé bytosti. Vedia to už tí najmenší. Skúste utíšiť od plaču sa zadúšajúce dieťa, ktorému nie ste matkou. To nezvládne ani jeho otec. Akonáhle ku kočíku, či k postieľke príde jeho mama, prihovorí sa mu čo len gestom alebo tichučkým „pšššt“, a malý človiečik sa v sekunde usmieva a po slzách niet ani stopy.
Za kým uteká taký už trošku odrastenejší drobec, keď si potrebuje v živote overiť niečo, čo mu povedal strýko-vtipálek na oslave babkinej sedemdesiatky? Presne tak, za mamou. No dobre, možno za ňou vyslovene neuteká, každopádne sa na ňu pozrie s takými otáznikmi v očiach, že nikto si nedovolí pochybovať o tom starom tvrdení – mama má vždy pravdu.
Potom prichádza vek puberty. To je čas, kedy je mama síce neskutočne trápna, každá jej otázka pred kamarátmi je otrasná, treba po nej pri najmenšom prevrátiť očami – to stačí v prípade maminej vety „Dávaj si na seba pozor.“ Keď povie napríklad „Ozvi sa, ak bude nejaký problém“, to už sa treba veľmi ovládnuť, aby ju pubertálny človek neokríkol, nech netrapoší. Milé mamičky, ani to netrvá večne…
Lebo skôr, či neskôr príde čas, kedy sa to vašej ratolesti v hlave trošku inak poupratuje. Nevráti sa síce k tomu detskému obdivu, na overovanie si „informácií“ od všelijakých strýkov a ujov využije moderné technológie, ale mama bude vždy tá dokonalá bytosť. Použijem taký banálny príklad. Robíte tortu sesternici na svadbu. Ide na ňu aj vaša mama. Tortu samozrejme robí aj ona. S tou vašou ste spokojná, veď marcipánová bábika nevesta má krásne nadýchané šaty z bielkovej peny, aj ružová na dekoráciách je krásna … potom prinesie tortu vaša mama a … vám „vyrazí dych“ od údivu nad jej prácou. Žiadne „zbytočné“ gýčové serepetičky, len krásne srdce s jedlou fotkou mladomanželov, po bokoch s filigránskymi šľahačkovými ozdobami … No hej, na svadby nechodíme pravidelne, v mojom veku pomaly skôr na pohreby (ale no fuj, hanba môjmu čiernemu humoru), tak použime iný príklad. Nedeľná polievka. Viete, to je tá číra polievka, ktorú keď vaša mama robí, tak prevonia pol ulice a chute zeleniny a mäsa z nej robia dokonalú symfóniu všetkých zmyslov. Vaša polievka síce aj vonia ako mäsový vývar, aj zelenina a mäso sú mäkké, aj farbu a čírosť má hádam takú, akú mať má, no nemá to niečo, čo do nej vie dať len mama. Keď dáte vedľa seba dva taniere, tá mamina polievka je koncert pre všetky zmysly, tá vaša na vás pôsobí, ako keby ju varila unavená brigádnička zo závodnej jedálne z roku 1985.
Ako to tie mamy robia …?
Raz sa na to bude pýtať aj vaše dieťa. Ako to robíte vy. Nehovorte mu to. Ono na to príde, že to všetko, čo robíte je také dokonalé, lebo do toho dávate najdôležitejšiu ingredienciu – maminu lásku.
Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne
