Prosíme vrúcne o pomoc pre postihnuté deti
Prosím ako matka o pomoc, aby moje deti, ktoré sú ťažko postihnuté, mohli podstúpiť potrebnú liečbu, bez ktorej je ich pokrok nemožný a osud neistý…
Som matka troch detí. Manžel je bohužiaľ nevidiaci, postupom života celkom stratil zrak. Snažíme sa veľmi navzájom si pomáhať a ja sa z celej sily snažím byť oporou pre neho i pre naše deti. Syn Tomáško sa narodil ako zdravé bábätko, mali sme obrovskú radosť. Začal bežkať, rozprávať, no v určitom období nastal nečakaný zlom…Vplyvom zdravotných komplikácií, kvôli ktorým strávil istý čas v nemocnici a súhrou ďalších okolností, keď sme sa sťahovali, menili prostredie, došlo u neho k stresovým stavom a tie boli spúšťacím mechanizmom, ktorý u neho naštartoval ťažkú pervazívnu vývinovú poruchu. Postupne strácal zručnosti a schopnosti, ktoré vývinom nadobudol a my sme sa po mnohých vyšetreniach u odborníkov dozvedeli krutú diagnózu: ťažká mentálna retardácia, detský autizmus, mutizmus(neschopnosť rozprávať). Napriek našej starostlivosti, snahe o jeho liečbu, zostal plienkovaný, nerozpráva, vydáva neartikulované zvuky, nerozumie, preto má často záchvaty zúrivosti a hnevu, ubližuje sebe i okoliu. Vyžaduje všetku našu pozornosť, nepretržitú starostlivosť, dohľad odborníkov.
Po piatich rokoch od narodenia Tomáška sa nám narodila dcérka Peťka. Po prvotných obavách, keď jej vývoj zo začiatku tiež zaostával(svalová hypotónia, mentálne zaostávanie vzhľadom na vek), sa po intenzívnom cvičení Vojtovou metódou a snahe podporovať jej hrubú, jemnú motorku i psychický vývin, jej stav upravil a teraz je veľmi bystré dievčatko, aktívne, živé a zvedavé, navštevujúce druhý ročník ZŠ.
Posledné naše dieťatko Lacko má 7 rôčkov. Rada spomínam na to, ako krásne a šikovné blonďaté modrooké bábätko tlieskalo ručičkami, keď sme sa hrali na „zaťapkaj“, robilo baran baran buc, počúvalo gumimacka a nákazlivo sa smialo a smialo…Boli sme šťastím bez seba. Bohužiaľ nie natrvalo…
Kvôli alergii ho dlho nemohli zaočkovať, potom, čo sa mu stav zlepšil, dostal všetky očkovania naraz, týždeň po týždni. Nepredpokladali sme, že by to mal byť problém, keďže to takto určila jeho detská lekárka. Po tomto období však nastal zlom. Opäť sa opakovala tá tragédia, ktorú sme si prežili s najstarším synčekom. Chlapček nielen že prestal postupne reagovať, zostal úplne apatický, ležal, mysleli sme, že stratil sluch… Behali sme po nemocniciach, absolvovali magnetickú rezonanciu, vyšetrenie sluchových potenciálov…Genetické, metabolické vyšetrenie….
Aby som to skrátila, Lacko má diagnózy: ťažká mentálna retardácia, pervazívna vývinová porucha, detská mozgová obrna….Opakuje sa história; záchvaty zúrivosti, ubližovanie, ničenie vecí, plienky, neschopnosť rozprávať, navyše paraplégia horných a dolných končatín, problém s prehĺtaním….
Veľmi túžime našim synčekom pomôcť a vieme už, že je to možné. Potrebovali by sme absolvovať s nimi viaceré špeciálne terapie, ktoré nám boli aj vyslovene odporúčané a prinášajú u takýchto detí veľmi dobré výsledky.
Je to pre nás bez pomoci jeden veľký, avšak nereálny sen.
Sme už starší rodičia, manžel je vo fáze, kedy už úplne prišiel o zrak, ja som invalidná dôchodkyňa a okrem môjho podlomeného zdravia je hlavným problémom aj to, že sa musím nepretržite starať o synov a pomáhať manželovi, takže neviem a nestíham, nedokážem si natoľko privyrobiť, aby sme mohli takéto niečo deťom vybaviť.
Veľmi sa kvôli tomu trápim. Žijeme z ruky do úst a neviem mojim najbližším nijak inak pomôcť, hoci sa im snažím dávať všetku svoju energiu, starostlivosť a lásku.
Nemáme ani žiadnu blízku rodinu, rodičia nežijú, súrodencov nemám. Sme tak s manželom odkázaní iba jeden na druhého.
Je pre mňa ťažké prosiť o pomoc druhých ľudí. Viem, že nie som jediná a život mnohých z nás je ťažký. Robím to iba preto, že mi z celého srdca záleží na deťoch, aby sa dokázali ako tak v rámci možností postaviť na nohy, a mali to ľahšie, keď tu my už nebudeme….
