Po svetovej premiére, počas záverečných titulkov, ma zvalcovali emócie. Rozplakala som sa od úľavy, že sa nám to podarilo, film je medzi divákmi, my sme neskrachovali a ani nikomu nič nedlžíme a ja, aj moja rodina, sme to prežili, začala rozhovor Michaela Jeleneková.
V posledných rokoch sme svedkami skutočnej renesancie slovenskej kinematografie. Na Slovensku sa vyprofilovalo veľa tvorivých osobností a vzniklo množstvo diel. Zdá sa, že kvalita stúpa. O tom, že slovenská kinematografia rozhodne nepatrí do “koša” nás presviedča i najnovší úspech slovenského filmu s názvom Plastic Symphony, ktorý mal premiéru v decembri 2022 a zahviezdil i na filmovom festivale Black Nights v Talline.
O tomto filme, ale i tom ďalšom, na ktorom sa práve pracuje, som sa porozprávala s filmovou producentkou Michaelou JELENEKOVOU. Ako vníma film človek, ktorý v tomto prostredí priamo pracuje? Čím žije? A čo všetko obyčajný divák ani nevidí?
Michaela, skúste sa nám najprv krátko predstaviť.
Som filmovou producentkou a v produkcii som od roku 2001 postupne prešla všetkými produkčnými pozíciami, ktoré produkcia pri realizácii audiovizuálneho diela pokrýva. Napriek tomu, že sa audiovízii venujem už viac ako 20 rokov, neprestáva ma udivovať, čo všetko musíme riešiť. Od odstránenia zápachu vo vybranom priestore až po poistenie techniky a hercov. Táto práca je neustále riešenie neštandardných situácií v krátkom čase za čo najnižšie náklady.
Ako by ste popísali váš vzťah k filmu?
Film mám veľmi rada, rada sa zasmejem pri dobrej komédii, často plačem pri vážnejších filmoch a rada mám dokumenty. S naším 7 ročným synom pozerám animované filmy, ktoré sú dnes na veľmi vysokej úrovni nielen z hľadiska obrazovej, ale aj z hľadiska posolstva, resp. myšlienky, ktorú odovzdáva (nielen) detskému divákovi.
Slovensko nie je veľmi výraznou krajinou v oblasti produkcie filmu. Ako sa vy pozeráte na naše pozície v porovnaní s inými krajinami?
Asi to závisí od uhla pohľadu, resp. od toho, čo sú porovnávacie atribúty, ktoré na podporu takéhoto tvrdenia použijeme. Pre producenta a myslím, že všeobecne pre tvorcov filmu, sú dva rôzne spôsoby ohodnotenia diela. V ideálnom prípade sa stretnú oba. Častejšie máme aspoň jeden z nich, no nezriedka sa stane, že film neuspeje ani v jednom smere. Prvým hodnotením je zaradenie filmu do súťaže alebo programu významného festivalu. Je to ocenenie, ktoré môže znamenať lepší predaj filmu do sveta, a zároveň je to niečo, na čom môže tvorca stavať pri získavaní financií, príprave a realizácii ďalších filmov. Druhým hodnotením je návštevnosť v kinách. Toto hodnotenie je pre producenta tiež veľmi dôležité, lebo mu umožní získať financie, ktoré môže investovať do vývoja nových projektov.
TIP NA KNIHU: Sny a akordy modernej poézie
Z kreatívneho hľadiska sme dôstojnými partnermi európskym koproducentom. Slovenské filmy sa objavujú na A-čkových festivaloch a občas odchádzajú aj s ocenením. Financovanie je v takýchto prípadoch zabezpečené aj prostredníctvom koprodukčných partnerov z iných krajín a z európskych inštitúcií ako je Eurimages alebo Media. Corona nám priniesla do života veľa zmien a obmedzení, ktoré aj napriek tomu, že boli dočasné, sa nejakým spôsobom na našom správaní prejavujú aj dnes alebo spôsobili trvalé zmeny nášho správania. Mám napríklad na mysli masívny úbytok divákov v kinách. Klasické kino nahradili VOD služby a momentálne sa nachádzame v období, kedy hľadáme možnosti, ako sa k divákovi dostať, nájsť nové prieniky.
Akú šancu má slovenská produkcia na svetových festivaloch?
Rovnakú ako každá iná. V roku 2022 bolo na A-čkových festivaloch odpremiérovaných hneď niekoľko slovenských filmov. Samozrejme, že je to otázka súhry viacerých faktorov, ale minulosť ukazuje, že šance máme a nie malé.
V čom sú naše silné stránky alebo možno naša špecialita, ktorú vieme ponúknuť?
Slovenskí tvorcovia vedia do európskeho filmového priestoru vniesť lokálne prvky spracované v aktuálnych témach, čím oslovujú aj zahraničného diváka. Áno, bavíme sa prevažne o filmoch, ktoré uspeli na festivaloch, nie v zahraničnej kinodistribúcii, ale sú to filmy a tvorcovia, ktorí veľmi dôstojne reprezentujú to dobré, čo u nás na Slovensku máme. Napríklad Rakúsko má na vlastnú tvorbu vyčlenené desaťnásobne vyšší rozpočet ako SLovensko, je to nemecky hovoriaca krajina, čo automaticky zväčšuje divácky trh a ich filmy sú na Áčkových filmových festivaloch zastúpené porovnateľne s našimi filmami. Rovnaké porovnanie môžeme robiť aj s okolitými krajinami. Nezaostávame nijako výrazne, aj keď sme výrazne menší trh.
Ako je to s podporou produkcie filmu na Slovensku?
Myslím si, že na Slovensku máme veľmi veľa talentovaných a šikovných ľudí, ktorí pracujú v oblasti audiovizuálneho priemyslu. Máme etablované inštitúcie na podporu vzniku a realizácie filmov ako Audiovizuálny fond a Kultminor. Rozhlas a televízia Slovenska sa tiež nemalou mierou podieľa na financovaní nových diel a máme aj vypracovaný mechanizmus na podporu realizácie filmov na Slovensku v podobe Podpory audiovizuálneho priemyslu (takzvané vratky). Hlavným problémom je celkový rozpočet, s ktorým pracujú vyššie spomenuté inštitúcie, a tým pádom aj my producenti. Problém je vo veľkosti trhu, z toho vyplývajúcej jazykovej bariéry, ktorá sa samozrejme zmenšuje, ale stále tu je. Robiť film len pre slovenského diváka, keď je náklad v miliónoch EUR bez možnosti návratu vložených financií, ktoré by mohli plynúť z kinodistribúcie, je naozaj vo väčšine prípadov možné len za masívnej podpory štátu.
Máte vo svete filmu nejaký vzor? Krajinu, film, hercov, či producentov?
Vzor? Akože profesný? To asi nie. Skôr ľudské inšpirácie, príbehy, ktoré sa ma nejakým spôsobom dotkli. Priestor svetového filmu je obrovský a ja mám 99,9% z neho sprostredkovaný prostredníctvom médií alebo sociálnych sietí. A či chceme alebo nechceme, ten obraz je skreslený. Inšpirujú ma ľudia, ktorí aj napriek dosiahnutému výsledku ostali ľudskými. Inšpirujú ma ľudia, ktorí sa zaujímajú o svoje okolie a núdznych v akomkoľvek ohľade. Ale najviac sa učím od ľudí, ktorých osobne stretávam vo svojom živote. Myslím, že tí ma ovplyvňujú najviac. V dobrom aj zlom. A najväčšími ťahúňmi v mojom živote sú môj syn a môj manžel.
Zúčastnili ste sa niekedy nejakého významného filmového festivalu? Viete nám priblížiť jeho atmosféru? Máte prípadne v tejto oblasti nejaký sen?
V decembri 2022 mal premiéru náš prvý film pod hlavičkou spoločnosti ARYTMIA s názvom Plastic Symphony. Vybrali nás na do hlavnej súťaže A-čkového festivalu Black Nights v Talline, kde sme boli film osobne odprezentovať. Festival bol veľmi príjemný, vedenie festivalu neskutočne úslužné a celkovo sme sa tam cítili veľmi fajn. Po svetovej premiére, počas záverečných titulkov, ma zvalcovali emócie. Rozplakala som sa od úľavy, že sa nám to podarilo, film je medzi divákmi, my sme neskrachovali a ani nikomu nič nedlžíme a ja, aj moja rodina, sme to prežili.
Ako vnímate film Plastic Symphony režiséra Juraja Lehotského? Čo by ste nám o jeho realizácii vedeli povedať?
Vnímam ho veľmi osobne. Na filme sme s Jurajom pracovali od roku 2017, kedy Timotej Križka (spoluscenárista a kameraman) prišiel s námetom a spolu sme začali písať scenár. Pri realizácii filmu sme stretli veľmi veľa milých ľudí a veľa ľudí projektu fandilo a pomáhalo. Za týchto 5 rokov som naozaj vďačná, aj keď nie vždy to bolo jednoduché a ružové a boli aj chvíle, keď som si myslela, že “zomriem”. Ale som tu a momentálne pracujeme na nových projektoch, kde týchto 5 rokov môžem zúročiť.
Na akých filmoch ste spolupracovali? Prípadne aké sú vaše skúsenosti s filmovou tvorbou? S kým sa vám najlepšie spolupracovalo?
Začínam prichádzať do veku, keď množstvo projektov, na ktorých som spolupracovala prestáva byť vzhľadom na vek veľké a stáva sa primerané veku. Spolupracovala som na filmoch Juraja Lehotského – Zázrak (2013), Nina (2017) a Plastic Symphony (2022) a na celovečerných hraných filmoch s Markom Škopom Eva Nová (2015) a Nech je svetlo (2019). Momentálne spolupracujem na filme Ivana Ostrochovského Prameň. Všetci traja vyššie spomenutí páni sú pôvodne dokumentaristi a všetci traja majú absolútne odlišný prístup k tvorbe. Spolupráca s každým z nich bola a je pre mňa radosť, a napriek tomu, že vznik filmu a jeho realizácia je veľmi náročná nie len časovo a fyzicky, ale pre mňa najmä psychicky, vždy si poviem, že mám prácu snov.
Ako by ste popísali vzťah producent – scenárista – režisér?
Je to kľúčový vzťah pri vzniku filmu. Tak ako všetky vzťahy, aj tento je závislý od osobnostného nastavenia jednotlivca a výsledok je potom buď viac partnerský alebo viac direktívny.
Aký je váš vzťah k hercom?
Hmm, zvláštna otázka. V práci je pre mňa rozhodujúce, kto je aký človek, nie aké má povolanie. Snažím sa ku každému človeku na začiatku pracovného vzťahu pristupovať s primeranou pokorou, a potom závisí na druhej strane, kam sa náš pracovný vzťah posunie. V princípe môžem povedať, že s hercami mám dobrý vzťah. Ak by som mohla niečo vyzdvihnúť, tak to bol prístup pani Milky Vašáryovej pri nakrúcaní vynikajúceho filmu Marka Škopa Eva Nová. Jej profesionalita a zároveň ľudskosť ma v hlave sprevádza aj niekoľko rokov od realizácie filmu. A tak sme možno pri odpovedi na otázku ohľadom inšpirácie. Minulý rok som v jednom projekte nemala šťastie a bola som nútená komunikovať s ľuďmi, ktorí ma až šokovali svojou “bohorovnosťou” a nadradenosťou. A to rozprávam o mladých ľuďoch, ktorí boli členmi štábu na technických pozíciách.
Naposledy plačem: Skutočné príbehy, ktoré zanechajú mnoho otáznikov
Aké filmy, filmy s akou tematikou sú vašou srdcovou záležitosťou?
Nie som žánrovo zameraný človek. Mám rada dobrý film. Rada si pozriem komédiu, mám rada historické filmy, kriminálky, v princípe nejde o žáner, ale myšlienku a atmosféru filmu. Mám rada, keď ma strhne a ja plačem. Či už od miechu alebo smútku, to je jedno. S veľkou nostalgiou spomínam na časy, kým sme ešte nemali syna a v nedeľu som si pozerala Hercula Poirota. Teda nepozrela, lebo som tak vypla, až som zaspala.
Aktuálne ste producentkou pripravovaného slovenského filmu, ktorý sa bude odohrávať v prostredí lesných robotníkov. Prečo bola zvolená práve táto téma?
Film na ktorý sa pýtate je v štádiu vývoja, resp. v prípravnej fáze realizácie. Vzniká v spoločnosti ARYTMIA v spolupráci Juraja Lehotského, ktorý je autorom námetu a spoluscenáristom, a scenáristom Marekom Leščákom, ktorý s Jurajom spolupracoval na scenároch pri jeho dvoch predošlých filmoch Zázrak a Nina. Film je zo súčastnosti a prostredie lesných robotníkov nie je nosne tématické, ale zvolili sme ho na dokreslenie drsného života na slovenskom vidieku.
Aký máte vy osobne vzťah k drevorubačom? Museli ste si naštudovať toto prostredie?
Drevorubačov mám rada. Ale vážne, pracovné postupy a stroje s ktorými moderní drevorubači pracujú sme si museli naštudovať, resp. ešte stále toto prostredie študujeme. Obaja s Jurajom totiž veríme, že len cez poznanie prostredia a jeho podmienenej existencie, vieme vytvoriť pravdivý a hlavne uveriteľný obraz jednotlivca, ktorý v ňom žije a pracuje.
Film sa bude volať Krv. Prečo?
Témou filmu sú rozpadnuté resp. pretrhnuté pokrvné putá, čo je každodennou realitou mnohých detí a rodičov. Cez príbeh otca a syna sa snažíme overiť pravdivosť tézy “krv nie je voda”.
Kde sa bude film natáčať? Máte už vybranú lokalitu? Podľa čoho ste lokalitu vyberali?
Film sa bude pravdepodobne nakrúcať na Myjave. Lokalitu sme vyberali z viacerých hľadísk, spomeniem tie najhlavnejšie – vizuálna stránka, uveriteľnosť príbehu a ekonomická stránka. V prieniku nám najlepšie vyšla Myjava. Alternatívou boli aj lesy na Liptove, len tam sú vyššie náklady na realizáciu.
Aktuálne hľadáte do filmu hercov. Akých presne potrebujete?
Hľadáme, resp. hľadali sme nehercov do druhej hlavnej úlohy – úlohy syna a do vedľajších postáv – lesných robotníkov, zamestnancov píly, a teda spolupracovníkov hlavného hrdinu. Hľadali sme mladého muža, ktorý vie pracovať s pílou a má vzťah ku koňom. Ozvalo sa nám naozaj veľa zaujímavých mladíkov. Výber prebiehal vo viacerých kolách a myslím že sme našli, čo potrebujeme. Mocného mladého muža, ktorý v sebe nesie krivdu a zraniteľnosť. A z toho pramení jeho nie úplne najšťastnejší život.
V súčasnosti sa stále viac hovorí o traumách, ktoré si z detstva prinášame, a ktoré v prípade ich nespracovania ovplyvňujú náš život vo veľa oblastiach a situáciách. Chýbajúci rodič môže tiež byť takou traumou. A hnev je prirodzenou reakciou na zranenie. A alkohol bežným spôsobom “vypínania” reality. Môžeme sa dostať do bludného kruhu, z ktorého sa, bez intervencie z vonku, takmer nedá dostať. Tou intervenciou môže byť dobrý partner, dieťa alebo odborná pomoc. Som veľký fanúšik psychologickej terapeutickej pomoci, lebo si myslím, že väčšina tráum sa dá spracovať, prijať a to náš život posunie do pokojnešej roviny. Z tohto poznania potom môžeme čerpať a láskavosť odovzdať svojim deťom. Skrátka pretrhnutie reťaze nesprávnych prístupov je možné. A je našou povinnosťou, ako rodičov, sa o to aspoň pokúsiť.
Kedy sa predpokladá, že film uvidíme?
To je ešte veľmi dlhá cesta. Ak by všetko išlo podľa ideálneho plánu, čo zo zásady nejde, film by sme mohli do kinodistribúcie uviesť na jeseň v roku 2025. Tak si držme palce.
Aké sú ambície tohto filmu? A aké sú vaše ambície pri produkcii tohto filmu?
Ambície? V prvom rade je to výpoveď autorov na danú tému. Ich videnie sveta pretavené do príbehu. Veríme, že film osloví divákov svojou ľudskosťou a možno aj príbehom, ktorý zobrazuje realitu nie malej skupiny mladých ľudí a ich rodičov. Ak film obstojí aj vo festivalovom svete budeme samozrejme radi. Prioritou je, aby film videli diváci, no zaujať ich a udržať si pritom svoju víziu, je naozaj veľmi ťažká úloha.
S filmom sa často spája i hudba. Ako je to v prípade tohto filmu?
Aj pri tomto filme budeme spolupracovať s hudobným skladateľom Alešom Březinom s ktorým sme spolupracovali aj pri filmoch Nina a Plastic symphony. Je to veľmi talentovaný človek s veľkým portfóliom a hlavne s podobným videním sveta ako má Juraj. Pekne sa autorsky dopĺňajú a ja sa veľmi teším z tejto spolupráce.
Čo okrem filmu je vašou životnou záľubou? Čím žijete, ak nie filmom?
Rodinou. Môj syn je na prvom mieste a napriek tomu, že svoju prácu mám naozaj veľmi rada, s Martinkovým príchodom na svet som ju podriadila rodine a jej potrebám. Musím priznať, že to vôbec nie je jednoduché a potrebuje to ústretového partnera, ale ja mám v živote naozaj veľké šťastie, že mám dobrého muža a úžasného a inšpirujúceho syna. A potom mám rada knihy a počítačové hry a kvety a záhradu.
Sofia MICHALIČKOVÁ: Zahoďte všetko o poňatí, ako by to malo vyzerať. A … boškávajte sa!
Aký máte životný sen?
Aby som sa v zdraví dožila dospelosti nášho syna a videla, že je pripravený na život so všetkým, čo k nemu patrí.
Čo by ste chceli našim čitateľom odkázať? Prípadne odporučiť?
Neviem, či som správnou osobou, ktorá môže niečo odporučiť. Možno by som sa chcela podeliť s myšlienkami, ktoré ma v poslednej dobe sprevádzajú. Doba, ktorú teraz žijeme, je naozaj veľmi zložitá a dalo by sa povedať, neláskavá. Je veľmi dôležité, aby sa láskavosť zo života nevytratila úplne. Buďme teda k sebe a svojmu okoliu láskavý a podporný. Uznajme, že niekto môže byť chytrejší, šikovnejší alebo cieľavedomejší ako my. Spoločnosť, ktorá nemá elity, upadá. A my sme, myslím, momentálne na hľadanie a podporu elít rezignovali. Myslíme si, že nám vládnuť môže obyčajný človek, ako som ja či vy. Nie, nemôže. Viesť krajinu a rozhodovať o jej obyvateľoch je naozaj veľmi komplexná a zložitá záležitosť a vyžaduje si schopnosti, ktoré nemá každý. Vráťme sa do hĺbky. Obsah je naozaj dôležitejší ako forma. Otvorme srdcia. A nestrácajme zdravý rozum. Je ľahké podľahnúť klamu. Je zložité vyznať sa v neskutočnom množstve informácií, ktoré nás obklopujú. Ale nevzdávajme to. Svet síce nie je čiernobiely, ale sú veci, ktoré sú jasné, bez ohľadu na to, ako sa kto snaží to spochybniť alebo skresliť. Skratky a zjednodušenia sú fajn pri písaní na počítači, ale v živote sa nimi riadiť dlhodobo nedá.
Rozhovor pripravila Lucia Balagová
