Bude to dlhšie…
Dnes je Deň ľudských práv.
Ak sa pozriem, čo sa okolo nás a s nami deje, akoby v skutočnosti ani nebol. Ako keby sa stal len papierovou rutinnou záležitosťou v kalendári. Zbytočný, nepodstatný, taký formálny.
Možno mám smolu, že si pamätám dobu, keď ešte u nás tento deň neexistoval. Že na tento deň pripravoval v roku 1989 český disent symbolické demonštrácie. Udalosti zo 17.novembra ich ale predbehli o tri týždne.
A tak si opäť vybavujem, ako desiateho decembra 1989 nad ránom sme sa so študentom herectva Feďom Aczelom a poslucháčom architektúry Radkom vrátili z výjazdu po Slovensku na základňu – VŠMU na vtedajšej Jiráskovej, dnes Ventúrskej. Uložil som sa spať u „milosrdných sestier“, v miestnosti na prízemí školy, kde sa o výjazdové „úderky“ starali medičky. Práve sa chystali pichnúť vyčerpanému Milanovi Knažkovi magnézium, keď vošiel dnu školský lekár Andrej Reiner a sprdol medičky, že sú ešte len prváčky, a preto injekcie môžu podávať, až keď budú v poslednom ročníku. Potom sám sa ujal úkonu osobne. Už som driemal, keď ktosi vtrhol do miestnosti a zreval: „Nespite tu! Hranice sa otvorili! Ide sa na Berg!“ Bol to Paľo Pochylý, syn slávneho horolezca a študent dokumentaristiky VŠMU. Natlačili sme sa do niekoľkých áut a vyrazili smer hranica. V tom čase tam boli dvojité rampy a betónové zátarasy.
Dobové zábery z tohto desivého miesta môžete vidieť v našom TV seriáli pre RTVS Súmrak bossov v prvom dieli o Jozefovi Roháčovi. Pred rampou naše autá zastali a študáci vybehli von. Ja som bol jediný, kto váhavo vystúpil a pomaly kráčal za nimi. Mal som veľmi zlé skúsenosti z výjazdov s divadelnými súbormi na Západ a pamätal som si veľmi živo, ako nás pravidelne príslušníci ZNB a colníci s chuťou filcovali a šikanovali cestou tam aj naspäť.
Paľo Pochylý už kus vpredu sa zrazu v behu obrátil a skríkol na mňa: „Čo tam trčíš? No poď!“ A letel dopredu k tým pasovákom a colníkom, vysmiatym a salutujúcim, ako keby tak robili odjakživa. Ešte len pár dní dozadu by pritom použili na nás bez váhania zbrane a iba v lepšom prípade by sme skončili len v putách.
A tak som opatrne prešiel tú hraničnú „čiaru“ tam a naspäť. Nič dramatické sa nestalo. Bol to silný zážitok. Nikto mi však nerozumel. Nemali sme rovnaké skúsenosti… A dlho som si na tú zmenu nevedel zvyknúť. O dve hodiny po hraničnom „korze“ sme už veselo strihali ostnaté drôtené ploty pri ceste do Devína..
Náš svet sa vtedy menil. K lepšiemu. Je to už tridsaťdva rokov. Kto chcel pred r. 1989 vycestovať na Západ, musel zažiadať najprv o tzv. devízový prísľub z banky na nákup valút a potom hlavne dostať povolenie na vycestovanie od polície, čiže ZNB, tzv. výjazdnú doložku.
Poznámka nie od veci: Automatické opravovanie textu mi tu najprv vypísalo miesto slova vycestovanie slovo otestovanie…Takže robot už zrejme vie… Že dnes už opäť potrebujeme na vycestovanie, a nielen na Západ, výjadznú doložku. Volá sa to Covid pas. A tak sa vraciame. V spomienkach i v reále, napriek všetkej modernej technologickej výbave dnešnej civilizácie, do minulosti. Len to, koľko vakcinačnych pečiatok do toho Covid pasu ešte bude musieť pribudnúť, vie azda iba „svätý fajzer“… Tak pekný deň.
Text: Milan Žitný, fb
