Jozef Uhlárik
Miška Kevélyová z Veľkého Kýru končila strednú hotelovú školu, keď jej osud kruto zasiahol do jej mladého života. Na školskej brigáde na Cypre záhadne ochrnula. Lekári jej nedávali prakticky žiadnu nádej nielen na uzdravenie, ale aj na prežitie. Ona, aj za pomoci rodičov a dobrých ľudí dokázala, že návrat k životu ako predtým sa jej možno raz podarí.
Svoje dospievanie si Miška Kevélyová (25) takto určite nepredstavovala. Krásne štíhle dlhovlasé dievča malo plno plánov o krásnom živote. Žiaľ, všetko sa jej zrútilo ešte ako študentke Hotelovej akadémie v Nitre počas školskej brigády na Cypre, kde si šla zarobiť aby mohla cestovať do svojho vysnívaného New Yorku a spoznávať svet. Z minúty na minútu záhadne ochrnula a lekári nielenže vôbec netušili z čoho, ale, čo bolo najhoršie, nedávali jej žiadnu šancu na uzdravenie.
Miesto vysnívanej cesty do New Yorku sa stal boj o holý život
Brigáda na Cypre zmenila Miške život prakticky od základu. Po jej záhadnom ochrnutí musela stráviť päť dní v tamojšej nemocnici, odkiaľ ju previezli na Slovensko, do novozámockej nemocnice s minimálnou šancu nielen na uzdravenie, ale najmä na prežitie. Ostala totiž ochrnutá od krku nadol a dýchal za ňu prístroj. Prišlo to zo dňa na deň a nikto nechápal, čo sa vlastne stalo. „Príčinu, prečo som ochrnula, lekári do dnešného dňa nezistili a dokonca ani po nej nepátrali. Diagnostikovali mi veľmi zvláštne a ojedinelé ochorenie – ischémiu miechy pri stavcoch C1 a C2, čo znamená, že som ochrnula od krku smerom nadol a bola som odkázaná na umelú pľúcnu ventiláciu,“ spomína na najhoršie okamžiky svojho života Miška, ktorá sa ale postupne začala hýbať, dýchať i hovoriť.
Všeobecná zdravotná poisťovňa jej však neschválila liečbu v rehabilitačnom zariadení v Kováčovej, a tak jej museli pomáhať dobrí ľudia. Jej prvý sen bolo zatancovať si s otcom na stužkovej, čo sa jej akoby zázrakom splnilo. Pomohli aj spolužiaci, ktorí jej „vysnívali“ pobyt v rehabilitačnom zariadení, v relácii Vila Rozborila V siedmom nebi a s finančným zabezpečením biologickej liečby pomohol i Boris Kollár. Liečení a rehabilitácií však bojovníčka Miška potrebovala oveľa viac, a tak pomáhal kto mohol, a kto vedel. Najväčšími „sponzormi“ však boli jej rodičia.
Už jej nepomáhajú len rodičia či dobrí ľudia, už si pomáha aj sama
„Ochrnutie mi dalo veľmi veľa, spoznala som mnoho úžasných ľudí. Zmenila som nielen pohľad na svet, ale aj zmýšľanie. Taktiež som prehodnotila svoje priority a prestala som riešiť banálne veci,“ vysvetlila Miška a dodala, že vďaka každej chorobe zistíme, kto pri nás skutočne stojí a kto nás má skutočne rád. Ako čas ubiehal Miška sa aj zásluhou rehabilitácií a liečení dostávala ďalej a ďalej k svojmu vysnívanému návratu do normálneho života. Už jej nepomáhajú len rodičia aj dobrí ľudia, už si pomáha aj sama a je o krok bližšie k tomu, aby navždy odložila vozík. Objavila v sebe totiž umelecké vlohy a začala vytvárať umelecké diela.
Tie, večne usmiatej Mišky, zdobia nielen niektoré domácnosti, ale aj kancelárie či zubné ambulancie. Teraz dostala ponuku vystavovať ich aj v regionálnom osvetovom stredisku v Nových Zámkoch. „Pred začiatkom výstavy som bola v hroznom strese, ale mám z toho obrovskú radosť, lebo s niečím takýmto som vôbec nerátala,“ priznala Miška, ktorá už aj predtým navštevovala umeleckú školu. Svoj talent začala naplno rozvíjať s príchodom korony. „Videla som, že mám doma plátno aj farby, tak som sa do toho pustila. Svoje obrazy vytváram liatím akrylových farieb na plátno,“ priznala mladá bojovníčka s obrovskou chuťou do života.
Chce byť konečne samostatná aby nezostala na krku svojím rodičom
Niektoré veci, ako napríklad nástenné hodiny, sú spoločným dielom s jej šikovným otcom. „Ja to ošmirgľujem, vygitujem, nastriekam a ona to vyfarbí,“ priznáva Miškin otec Štefan. Peniaze z každého jedného diela sa rozdeľujú. Časť ide na nové plátna a farby, zvyšok na rehabilitácie, ktoré poisťovňa nehradí, no Miška ich stále potrebuje. „Tie rehabilitácie budú potrebné a nutné ešte nejaký čas,“ priznáva mladá umelkyňa, ktorá napreduje aj zdravotne.
„Učím sa sama postaviť, ale aj chodiť, čo dáva zabrať mojím nohám. Pri maľovaní si zase precvičujem horné končatiny, takže pracujem na sebe aby to bolo čo najlepšie, aby som bola samostatná a aby som nezostala na krku svojím rodičom,“ prezradila Miška, ktorá odkazuje všetkým ľuďom: „Chcem ich vyzvať aby pomohli každému, ktorého poznajú a má nejaký príbeh spojený so zdravím či bojom zaň. Veľmi nám pomôže každý jeden cent.“ Miškine obrazy budú v regionálnom osvetovom stredisku v Nových Zámkoch vystavené do konca augusta.
