Gymnastka Gizka Billíková (38) z Výčap–Opatoviec reprezentuje Nitru a Slovensko už viac ako dvadsať rokov. Zúčastnila sa piatich olympiád a z tej poslednej, v roku 2019, ktorá sa konala v Dubaji, priniesla domov tri zlaté medaily a dve strieborné za viacboj a jednotlivé náčinia divízie. Je ambasádorkou Deklarácie inklúzie, ktorú zastrešuje organizácia Špeciálne olympiády Slovensko, spolu s mamou Emíliou sa angažujú za práva športovcov s intelektuálnym znevýhodnením.
Gizka – športovkyňa s Downovým syndrómom.
„Našou prvou olympiádou bola súťaž v roku 2003 v Dubline,“ vítajú nás mama s dcérou v rodinnom dome neďaleko Nitry. „Bola to zároveň prvá olympiáda, kde sa súťažilo už aj v modernej gymnastika, dovtedy sa súťažilo iba v športovej gymnastike. Aj Gizka na súťažiach teda začínala so športovou. Podarilo sa nám však nadviazať spoluprácu s trénerkou Špeciálnych olympiád v Čechách Dáškou, ktorá prišla a poradila nám. A my sme sa začali učiť kladinu, preskok a prosná. Keď prišli do platnosti pravidlá modernej gymnastiky, vznikla Arabeska, tak sme sa s dievčatami zamerali na modernú gymnastiku. Chlapci pokračovali v športovej gymnastike. V Dubline na Svetových hrách špeciálnych olympiád roku 2003 získala Gizka štyri zlaté a jednu striebornú medailu. To už Gizku trénovala trénerka MG Plastiky Nitra Dáška Bajová a ja som jej pomáhala pri tréningoch,“ začína svoj príbeh pani Billíková. „Po Dubaji sme sa dostali do Číny, skončila druhá, predbehla ju Kanaďanka a zlato sme nezískali. Pamätám si, ako Gizka vtedy hrozne plakala, objímala ten stupeň jednotky, ale musela sa naučiť aj to, že výhra nie je všetko a musí vedieť prijať aj prehru,“ spomína pani Emília.
Narodená s Downovým syndrómom
Keď sa Gizka narodila, pani Emília mala iba dvadsaťšesť rokov, a novú sestričku doma čakal starší brat Zoltán. „Všetci sme sa na ňu tešili, no keď mi v nemocnici, nie práve najcitlivejším spôsobom oznámili, že sa mi narodilo postihnuté dieťa, nebolo mi všetko jedno. Som farmaceutická laborantka, takže veľmi dobre som vedela, čo je to Downov syndróm a čo nás všetkých čaká. Povedali mi, že mám mongoloidné dieťa a jej zdravotný stav mi popísali v tom najnegatívnejšom svetle. Dokonca sa ma pýtali, či ju nechcem dať do ústavu, pripomínam, bol to rok 1982. Vedela som, že to bude ťažké, a preto som všetky tieto návrhy odmietla,“ pokračuje Emília.
Náročné začiatky
Billíkovci sa teda snažili ako vedeli. „Nemali sme ani len tušenia, ako to všetko zvládneme. Bývali sme s mamičkou a práve v nej som našla tú najsilnejšiu podporu a pomoc. Manžel chodil na týždňovky a tak som v podstate zostala na dve deti sama. Manžel si ani nepripúšťal, že by Gizke niečo bolo, pretože navonok vyzerala celkom v poriadku. Ale ako rástla, jej inakosť bola zjavnejšia.“ Pani Emília spomína, že v tých rokoch boli akékoľvek informácia zo strany štátu menej dostupné ako dnes. A tak s kamarátkami, kolegyňami, pátrali po dostupnej literatúre či podporných liekoch a postupoch, ktoré by malej Gizke pomohli. „Bola veľmi šikovná. Mala rok a pol, keď spravila prvé kroky, a keď počula hudbu, okamžite sa pustila do tanca. Tak nejako som začala tušiť, že by sa jej život mohol rozvíjať tým smerom, teda k tancu a športu,“ pokračuje. „A pravdou je, že zo začiatku mnohí v našom okolí ani nevedeli, že máme doma postihnuté dieťa. Naša teta, mamičkina sestra, to napríklad tiež nevedela. Gizka mala už dva roky, keď sa na jednej návšteve teta tešila, že aká je šikovná. Vtedy som sa rozplakala a vysvetlila jej, ako sa proste veci majú. Ani tomu nechcela veriť, podľa nej deti s Downovým syndrómom vyzerajú celkom inak! Pravdou bolo, že na Gizke to veľmi vidieť nebolo, no syndróm bol potvrdený aj genetickým vyšetrením.“
Šťastie na pani riaditeľku
A treba dodať, že aj na pani učiteľku. Hovoríme o materskej škole vo Výčapoch – Opatovciach, kde Gizku už v roku 1986 (!) prijali medzi „normálne“ deti. „V tých časoch to bolo niečo ojedinelé, výnimočné a možno aj nepredstaviteľné,“ hovorí Gizkina mama. „Život nám jednoducho poslal do cesty ľudí, ktorí pre nás mali empatiu a ochotu pomôcť. Gizka trávila v škôlke iba pol dňa. Keď si zvykla ona a deti, už tam trávila celý deň. Napriek tým zlým prognózam lekárov rýchlo zvládla samoobslužné činnosti, vedela si zaviazať šnúrky na topánkach, zapnúť gombíky a podobne. Problém nám robilo hovorenie, no práve pobyt v škôlke pomohol aj k tomu, aby Gizka začala rozprávať. Aj vďaka tomu pokračovala v školskej dochádzke na riadnej základnej škole vo Výčapoch-Opatovciach. Štyri roky bola integrovaná medzi zdravé deti pod vzdelávaním pani učiteľky Molnárovej v našej obci. Vo štvrtom ročníku sa však ukázalo, že Gizka potrebuje individuálny prístup a starostlivosť, čo bolo impulzom pre vznik špeciálnej triedy na základnej škole. Bola som z toho trochu nešťastná, bála som sa, že Gizka bude izolovaná, ale nakoniec sa ukázalo, že pani riaditeľka a pani učiteľka, špeciálna pedagogička Eva Veseličová, mali všetko poriadne premyslené. Ich koncepcia bola založená na čiastočnej integrácii počas výchovnovzdelávacích predmetov a predmety, ktoré si vyžadovali individuálny prístup, mala so špeciálnym pedagógom. Špeciálna trieda bola v budove školy, takže deti sa navzájom stretávali, hrali a trávili čas.“
Arabeska a moderná gymnastika
Už počas základnej školy si pani Emília všimla, že Gizka má pohybové nadanie a všimla si to aj trénerka modernej gymnastiky Andrejka, ktorej krúžok Gizka navštevovala. „Inak, Andrejka je dnes moja nevesta,“ zasmeje sa Emília. „A dodnes mi so všetkým pomáha. Gizka skončila základnú školu, keď už mala devätnásť (pretože mala aj odklad), mne sa stihlo narodiť tretie dieťa, dcéra Mária, a ja som sa už definitívne rozlúčila s prácou, pretože sa to jednoducho skĺbiť nedalo. Manžel chodil na týždňovky, ja som sa starala o deti a domácnosť. Podporu od štátu sme mali mizernú, a tak sme sa starali, ako sa dalo a vedeli.“
Gizka bola podnetom pre vznik Arabesky, Slovenskej spoločnosti pre rozvoj špeciálnej gymnastiky, športu a tanca mentálne postihnutých v Nitre. Dcéra Mária od šiestich rokov pomáha v Arabeske aj Gizke pri tréningoch gymnastiky.
Za reprezentáciu nedostáva nič
Čo je smutné, napriek tomu, že nás Gizka reprezentovala na športových súťažiach, nemá nárok na podporu, alebo, pokojne to nazvime rentou, tak, ako zdraví športovci a reprezentanti. „Štát špeciálnych športovcov vynechal napríklad pri zákone za zásluhy v oblasti športu. Odopierané sú im aj práva ustanovené v zákonoch, často dochádza v prípade špeciálnych športovcov k porušovaniu ústavy i európskej legislatívy. Aj preto podporujeme Deklaráciu inklúzie, kde je Gizka spolu s ďalšími športovcami ambasádorkou. Ja už poberám dôchodok, ale poviem na rovinu, že mi vďaka tomu skrátili opatrovateľský príspevok. Gizka dostáva invalidný dôchodok z mladosti, no za reprezentáciu nedostávala doteraz nič, a poviem otvorene, že tomu celkom nerozumiem. Možno nás však čakajú lepšie časy a vďaka Špeciálnym olympiádam Slovensko a ich vedeniu sa veci pomaly začínajú meniť a tak Gizka po dvadsiatich rokoch úspešnej reprezentácie na Svetových hrách špeciálnych olympiád dostala od štátu prvú finančnú odmenu za medailový úspech v Abu Dhabí. O individuálnej dotačnej podpore športovca zatiaľ môžeme len snívať,“ hovorí mama. „V tomto veku si už neviem privyrobiť a doma mám vlastne dieťa – dospeláka. Do zariadenia ju dať nechcem. Doma sa jej venujem, má svoj denný rytmus, Gizka vyšíva, kreslí, pomáha mi s varím, veľmi rada žehlí. Neviem si to predstaviť, ako by to zvládla v nejakom zariadení. Jednoducho to nie je pre každého. Áno, premýšľam nad tým, čo bude, keď tu nebudem,“ zamyslí sa pani Emília. „Zatiaľ neviem,“ stíchne, „vyslovujem veľké ďakujem všetkým, ktorí nám akýmkoľvek spôsobom pomohli v tom, aby Gizka žila plnohodnotný život a bola úspešnou reprezentantkou. V neposlednej rade patrí veľká vďaka najbližšej rodine mojím deťom, vnúčatám, neveste, lebo bez ich pomoci by to nešlo.“
Nevyhneme sa ani obzvlášť citlivej téme, čo bude s Gizkou ďalej? „Úprimne poviem, desím sa, že by skončila v nejakom zariadení sociálnych služieb, po tom, čo si občas prečítam. Áno, mám ešte dve deti, ale nemôžem ich nútiť, aby prevzali takúto zodpovednosť, majú nárok na svoj život. Samozrejme, viem, že by sa o ňu postarali, ale človek mieni, život mení… Zatiaľ to teda neriešim. Naučila som sa, že veci treba riešiť vtedy, keď prídu, prežila som to po smrti manžela. Vtedy sme boli rok bez príjmu, zomrel v zahraničí,“ spomína Gizka mama. „Ale človek si zvykne na všetko. Ja sa modlím iba za to, aby som svoje dieťa o päť minúť prežila.“
Ak chcete na článok reagovať, napíšte nám na redakcia@nitranoviny.sk
Pripravila Hena Ďurovová, foto aut., FB Gizka
