Úspešná slovenská spisovateľka a novinárka na voľnej nohe Monika MACHÁČKOVÁ prežila pandémiu iba vďaka podpore svojho manžela a úspor, pretože ako autorka na voľnej nohe zo systému pomoci vypadla. Čo má nové a čo pripravuje? Prečítajte si rozhovor s mojou dlhoročnou kolegyňou (ŽIVOT) a autorkou zaujímavých rozhovorov, ktoré si môžete prečítať aj u nás na nitranoviny.sk
Čo robí autor na voľnej nohe?
Píše. Aspoň sa o to snaží. Najlepšia motivácia je termín odovzdania rukopisu, čím je bližšie, tým viac hodín denne sedím pri pc a píšem. A inak, autor na voľnej nohe žije úplne normálny život. Môj deň sa delí na pracovnú a oddychovú časť, akurát, že nemusím za prácou nikam odchádzať. Iba prejdem z kuchyne do pracovne. Stanovila som si to hneď na začiatku, lebo sa mi stávalo, že sa dni menili na chaos. Napoludnie som ešte sedela v pyžame pri pc, a často aj celý deň. Ráno vstanem a „idem do práce“ . Urobím si pauzu na obed, popoludní znova píšem až do večera. V posledných mesiacoch ale viac robím na článkoch a rozhovoroch, na novej knihe začnem pracovať v auguste.
Ako si prežila pandémiu, tvorila si?
Od januára 2020 som robila na knihe rozhovorov s Mirom Jarošom. Dlhé hodiny som prežila s telefónom na uchu, lebo prvotný materiál sme nahrávali, stretnúť sme sa osobne nemohli. A potom ďalšie mesiace som už nahratý materiál spracovávala. Takže som si v podstate ani žiadne obmedzenia nevšímala a nepripúšťala. Román Nikdy nebudem piť slaný čaj bol už odovzdaný a pripravený na vydanie, len musel počkať na svoj čas a vyšiel až vo februári 2021.
Mala si dostatok inšpirácie?
V prípade knihy rozhovorov ani tak nebola potrebná inšpirácia, pretože to bola viac novinárska práca, ako spisovateľská. Mojím cieľom bolo ukázať čitateľovi Mira takého, aký je vo vnútri, nie popísať jeho všeobecne známy mediálny obraz. Chcela som sa mu dostať pod kožu a preto som ho spovedala, kládla otázky, počúvala, čo mi hovorí a snažila sa to autenticky zachytiť.
Keď píšeš novú knihu, čím sa inšpiruješ? Zaznamenávaš reálne udalosti a opisuješ skutočných ľudí?
Keď píšem román, tak vždy je to zmes reálnych momentov s vymyslenými. Celý život sa mi do hlavy ukladajú myšlienky, pohľady, postrehy pocity, citáty, osudy, príbehy, niekedy je to iba závan niečoho neidentifikovateľného. A to sa potom niekde vo mne zmixuje, zapadne do vymysleného príbehu a vytvorí úplne nový.
Stretla si niekedy niekoho, kto sa stal námetom tvojho príbehu?
Áno, a dokonca ma o to tá osoba požiadala. Je to jediná výnimka, román Iná žena. Vznikol tak, že mi ho porozprávala žena, ktorej sa ten príbeh stal a ja som ho len trochu upravila.
Má kultúra po pandémii dosť peňazí?
Úprimne poviem, že vlastne neviem, môžem sa len domnievať, že nie. Ak vezmeme kultúru naprieč všetkými žánrami, počuli a čítali sme o mnohých smutných príbehoch. Zanikali hudobné kluby, umelci nemali príjmy, ohrozené boli platy v SND, atď. Kultúra je vždy ako taká Popoluška na konci radu, skromne a hanblivo natŕča ruku a má byť vďačná za odrobinky. A sú ľudia, ktorí potom hovoria, že umelci sú darmožráči, len preto, že nepracujú v montérkach… to mi je vždy veľmi smutno na duši.
Ty ako autorka na voľnej nohe si dostala počas pandémie nejakú podporu od štátu?
Nie, ani cent. Ocitla som sa v pomerne komplikovanom statuse, kvôli ktorému som nepatrila do žiadnej schémy. Som totiž poslankyňa miestneho zastupiteľstva, za čo poberám odmenu pár desiatok Eur. A práve kvôli nim som prepadla sieťou.
Tvoj manžel je tiež umelec na voľnej nohe. Ako na tom bol on? Ako ste prežili ťažké mesiace?
Našťastie, keďže spĺňal štátom stanovené podmienky, tak spadal pod Prvú pomoc. Na prvý pohľad dostával štedrú sumu, ale rozhodne sme boli v mínuse. Takže padli naše úspory, museli sme zrušiť aj jednu poistku.
Žijeme prevažne vo svete online, všetko čítame na internete. Je čítanie kníh potrebné a dôležité?
Je pravda, že na nete si všetko dokážeme nájsť rýchlo a efektívne. Ale to nie je to isté ako čítanie kníh. Spomínam si na jeden rozhovor s profesorom neurológie Janom Martinom Stránským, ktorý povedal, že ak si chceme čítaný text zapamätať, nemali by sme ho čítať v mobile, alebo počítači, ale na papieri. Neviem už, o koľko percent je efektivita v prípade čítania na papieri vyššia, ale bolo to dosť vysoké číslo. O tom, či je čítanie kníh prospešné, ani debatovať nebudem. Čítanie má pre človeka iba benefity. Ľudia, ktorí čítajú, majú lepšiu slovnú zásobu, sú kreatívnejší, dokážu sformulovať svoj názor, sú empatickejší, majú prehľad, atď, atď …
Čím dokážu obohatiť knihy? Prečo je dobré po nich siahnuť?
Ako som už načala v predchádzajúcej odpovedi, kniha je zdroj poznania, duchovného rastu, zábavy, zvyšuje IQ aj EQ… Naozaj si nedokážem predstaviť svoj život bez kníh. Čítam rada a veľa už odmalička, viedli ma k tomu rodičia. Spomínam si, ako nám poštou chodili objednávkové formuláre zo Slovenského spisovateľa, a celá rodina sme sedeli v kuchyni okolo stola a objednávali si. A tá radosť, keď potom prišiel balík! Môj manžel to mal tak isto a nášho syna sme prirodzene viedli k láske k literatúre tiež. Jediná nevýhoda je nedostatok priestoru v byte. Naša knižnica pritom nie je obrovská máme len niečo vyše 2000 kníh, ale už ich o chvíľu nebudeme mať kam dávať. Neberiem to však ako problém, ale ako výzvu 😊.
Prečo je kultúra dôležitá, ba priam nevyhnutná v živote človeka?
Hm…To je, ako by si sa opýtala, prečo je cez deň svetlo. Kultúra je základ ľudskej civilizácie, bez nej by svet zanikol. Kultúra je to, čo ma určuje, čo mi dáva hlbokú podstatu. Bez toho, aby som mala príležitosť prežívať emócie z nádhernej hudby, bez návštevy múzea, folklórneho vystúpenia, divadelného predstavenia, bez ponorenia sa do príbehu knihy, bez všetkého, čomu sa hovorí kultúra, by som nežila. Kultúra som ja. Učí ma spoznávať svet a seba samu.
Sledujte Moniku aj na facebooku, budete vždy vedieť, čo má nové.
Pripravila a pýtala sa Heňa Ďurovová
