Vstúpili sme do adventného času, do času očakávania. Musíme však priznať, že nemáme radi čakanie. Chceme ísť okamžite k jadru. Preto namiesto adventného času, či ešte skôr akoby mal nastať, slávime komerčné Vianoce na každom kroku. Krátko „po Všechsvätých“, keď doznieva ponuka cintorínskych artiklov sa rozžíhajú vianočné svetlá a stromčeky, akoby vianočné sviatky bezprostredne nadväzovali na „dušičkové dni.“ Mali by sme ale pochopiť, že musíme aj čakať, aby sme očistili svoju túžbu. Adventný čas je ponukou, aby sme si pripravili láskyplné srdce na stretnutie s tým, ktorého očakávame.
Naša nedočkavosť by bola inak znakom sebectva, majetníckeho ducha, kým čakanie nás stavia do postoja tých, ktorí si tieto hodnoty vážia, pretože poznajú ich hodnotu nielen pre pozemský život.
Naozaj náš materialistický svet kladie veľký dôraz na rýchle a konkrétne výsledky, ktoré sú viditeľné a prírodovedecky zmerateľné. Za tým je pohľad na realitu, ktorá je nielen obmedzená, ale priam nedostačujúca, okyptená a zdeformovaná.
Plná pravda a dôstojnosť človeka potrebujú víziu, ktorá je širšia a väčšia. Na šťastný a naplnený ľudský život treba viac ako to, čoho sa dokážeme dotknúť, čo môžeme vidieť, cítiť, či inak svojimi zmyslami sa o tom presvedčiť. Preto aj náš čas a svet potrebuje Ježiša Krista a jeho hodnoty.
Človek dnešných čias však akoby sa bál všetkého čo súvisí s Božími hodnotami, a týka sa to aj udalostí, ktoré súvisia s Ježišovým príchodom. Svedčí o tom aj skutočnosť, s ktorou sme sa stretli nedávno s iniciatívou Eurokomisárky pre rovnosť Heleny Dalliovej, nominantkou maltskej Strany práce, ktorá prišla s návrhom komunikačných pravidiel, ktoré okrem iného neodporúčali používať slovo „Vianoce“, ale neurčité slovo „sviatky“ (holiday). Podobne ako sa kedysi komunistickí súdruhovia snažili u nás nahradiť Vianoce či Veľkú noc sviatkami zimy a sviatkami jari.
Komisárka toto odporúčanie obhajovala tým, že nie všetci v Európe sú kresťanmi a mohli by sa cítiť ublížene, ak by nejaký európsky úradník hovoril o tom, že slávi Vianoce.
Návrh kritizoval aj vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin, ktorý komisárku upozornil, že kresťanstvo patrí k najpodstatnejším pilierom európskej kultúry a vymazávanie kresťanských sviatkov zo slovníka je jej priamym popieraním.
Nemožno naozaj zabúdať, že Vianoc sú nielen dni, v ktorých na niekoľko čarovných okamihov zažívame niečo výnimočné v kruhu našich najbližších, na ktorých azda nemáme čas počas roka, ale sú pozvaním, k praktickému životu, teda konať podobne ako milosrdný Boh, ktorý sa stal človekom, ktorý je Láska, Emanuel = Boh s nami.
Preto, ak ich chceme prežiť autenticky, nemožno ich chápať ako čas pozlátkovej, reklamnej, prchavej a povrchnej, akú nám ponúka mediálna kultúra zábavy. Nestačí ani to, že chápeme tieto sviatky ako len tradíciu alebo pozostatok minulosti, legendu či mýtus.
Nádejam sa, že pre väčšinu z nás sú Vianoce príležitosťou zastaviť sa, zamýšľať sa, porovnávať minulé s prítomným, slová so skutkami. Ale kto sa na ne pozerá objektívne, musí priznať, že pre mnohých sú to aj dni bolesti, sklamania a tichého smútku a „vianočné hodnoty“ vyvolajú u mnohých ľudí iba trpký úsmev. Dá sa potom celkom vážne hovoriť o „láske,“ „nevinnosti,“ „údive“, „nežnosti“, „úteche“ a o „pokoji“? Situácia vo svete i naša spoločnosť sa totiž nachádza v neľahkom položení. Rúcajú sa viaceré istoty, o ktoré sme sa opierali, a ktorým sme dôverovali. Preto sa spisovateľka A. Voskampová, žena farmára a matka siedmich detí aktuálne pýta: „Ako môže advent rozveseliť človeka, ktorý žije v kartónovej škatuli za rušným nákupným centrom uprostred decembra? Ženu, ktorú muž facká v byte nad barom, v ktorom sa konajú firemné vianočné večierky? Tehotnú utečenkinu na autobusovej stanici, ktorá sleduje, ako sa všetci vracajú domov a netuší, kedy jej niekto venuje trochu jedla, láskavo sa jej prihovorí a ponúkne jej čistú posteľ.“
Aj to je odkaz adventu a ešte viac Vianoc. Veď ak máme v chladničke jedlo, v skrini oblečenie, a strechu nad hlavou sme bohatší ako 75 % ľudí na svete. Ak máme niečo ušetrené v banke a určitý obnos v peňaženke, patríme k 8 % bohatých ľudí na svete. Ak sme schopní práve čítať tieto riadky, máme dar, ktorý tri miliardy ľudí v tejto chvíli nemá. Ak nám v žalúdku neškŕka od hladu máme dar, ktorý miliarda ľudí práve teraz nemá. Extrémna chudoba sa prejavuje tak, že ľudia nemajú prístup k základným potravinám, pitnej vode, zdravotnej starostlivosti, nemajú strechu na hlavou,… 1,5 miliardy nemá na deň ani 1 USD. Takmer 3 miliardy menej než 2 USD.
Vianočný tip: Výnimočná publikácia Poďme do Betlehema z Nitry
Aj na Slovensku značná časť ľudí je ohrozených chudobou, alebo sociálnym vylúčením. Napr. okolo 17% detí u nás žije pod hranicou chudoby; okolo 34 % neúplných rodín žije pod hranicou chudoby a cca 37% úplných rodín s 3 a viac deťmi žije pod hranicou chudoby. 4 z 10 si nemôžu dovoliť zaplatiť ani týždňovú dovolenku a 1/3 nie je schopná čeliť nečakaným výdavkom.
Právom sa mnohí pýtajú: prečo je vo svete naďalej toľko ľudí, ktorí trpia hladom, zatiaľ čo mnoho iných ľudí má miliónové konta? V niektorých západných krajinách sa za zničenie plodov zeme vyplácajú prémie, zatiaľ čo v iných častiach sveta ľudia hladujú. Ľudský rozum objavuje skôr stále nové nástroje ničenia, ako nové cesty k životu. Vo všetkých zákutiach sveta dokážeme umiestniť prostriedky ničenia, ale nevieme tam dodať chlieb.
Svoje o tom dnes vedia všetci, ktorých existenciálne zastihli dôsledky pandémia nielen vo forme nemoci, ale aj vo forme ľahostajnosti a cynizmu iných, niekedy však žiaľ aj politických elít, a preto mnohí dnes už nemajú čo rozvíjať, ani čo plánovať.
Hoci sú príčiny rôznorodé, hlavnou príčinou je, že naše duše sú podvýživené, a naše srdcia – zatvrdnuté a slepé. Srdce neukazuje cestu rozumu. Na svete panuje zmätok, lebo v našom srdci panuje chaos, pretože mu chýba láska, ktorá by mohla ukázať cestu spravodlivosti.
Ak poznáme Krista ako najväčší dar, vlastníme duchovné bohatstvo, ktorý nespočetné milióny, ba miliardy ľudí nemajú. Preto môžeme, ba sme povolaní k tomu dávať svoje srdce iným, pretože všetka naša radosť a bohatstvo spočíva v najväčšom z darov – Ježišovi, ktorý sa chce aj v tohtoročné Vianoce narodiť v našom srdci a obohatiť nás.
Cirkev na základe svojho poslania ohlasuje aj dnes toto radostné posolstvo, ktoré vyplýva z jej poslania, ale prostredníctvom charitatívnych diel, ale aj jednotlivo prostredníctvom svojich členov praktizujúcim spôsobom sa usiluje šíriť tieto hodnoty a napomáha iným. A to nielen počas vianočných dní. V mnohých prípadoch supluje úlohu štátu, či iných inštitúcii.
Kresťanstvo nám chce ponúkať čistú, opravdivú, ľudskú radosť presvietenú Božou, pretože Ježiš Kristus je tá nová radosť z Boha, zo života, ktorá je úplná, preto treba iným pomáhať nájsť znovu pramene stratenej radosti.
Áno, iba ak sa zmenia ľudia, zmení sa svet. A aby sme sa mohli zmeniť, či meniť k lepšiemu potrebujeme svetlo prichádzajúce od Boha, pretože na to ľudským silami nestačíme.
V tejto situácii si pripomeňme zvolanie pápeža Františka, keď oslovoval (16. 10. 2021) mocných sveta „V mene Boha“: „V mene Božom chcem požiadať finančné zoskupenia, aby umožnili chudobným (krajinám) uspokojenie ich základných potrieb… V mene Božom chcem požiadať komunikačné prostriedky, aby ukončili logiku post-pravdy, dezinformovania, ohovárania, klamania a chorého vyhľadávania škandálov…, aby sa snažili prispieť k ľudskému bratstvu a k empatii voči najviac zraneným osobám… V mene Božom chcem požiadať, aby sa ukončila agresia a pakty uzavreté voči. ktorejkoľvek krajinne… nech sa naopak stavajú mosty“(Štvrté svetové stretnutie ľudových hnutí).
Preto pápež aj v posolstvena tohtoročného Piateho svetového dňa chudobných (14.11.) nás k vyššej miere pozýva „k skromnosti, odriekaniu, dobročinnosti, pohostinnosti a k mnohým formám sociálnej empatie a pozornosti lásky k tým, ktorí sú nie vlastnou vinou ochudobnení o materiálne dobrá“. Pretože, ako hovorí najvyšší pastier Cirkvi: „Sme svedkami vytvárania stále nových pascí chudoby a vylúčenia, spôsobených ekonomickými a finančnými aktérmi bez škrupúľ, ktorí nemajú nijaký zmysel pre ľudskosť a sociálnu zodpovednosť“.
Či ako to povedal mládeži (14. 9.) v Košiciach: „Každý je darom a môže zo svojho života vytvoriť dar. Ostatní, spoločnosť, chudobní na vás čakajú.“
Môžeme len dodať, aj z vlastnej skúsenosti, že kdekoľvek sa staneme jeden druhému blížnym, dostáva náš život novú kvalitu. To dáva šancu tým, ktorí už nemôžu v živote nič očakávať. Tu vyklíči nádej aj u tých, ktorých život vyradil a sú na okraji spoločnosti. Tu sú svetelné lúče pre tých, ktorí majú smäd po živote a hladujú po zblížení sa. Toto a iné môže sa uskutočniť, lebo nebo v Božom dieťati je na dosah, vo výške očí človeka. Boh je ľudsky nepochopiteľný a nepochopiteľne ľudský.
Čo by sa malo teda udiať, keď budeme pozerať na betlehemské Dieťa? Mali by sme zanechať namyslenosť, svoj pyšný egoizmus a nájsť odvahu veriť v dobro lásky i v pravdu spolucítenia. V tom spočíva záchrana sveta a naša spása. Tvár každého človeka, ktorý zakúsi blízkosť našej lásky, bude ako nebo ozdobené hviezdami.
Nájdime si teda cez sviatočný čas trochu pokoja a zastavme sa! Najskôr pri jasličkách, skadiaľ sa na nás usmieva Dieťa, ktoré sa nám ponúka. Chyťme sa, ponúknutej ruky Ježiša Krista, ktorú k nám vystiera, a ktorá nič neberie, ale dáva neustále nielen v sviatočný deň. Chce byť s nami v našich rodinách, aj vo verejnom živote a v každej oblasti nášho života a zastavme sa aj vo vzťahu k iným.
Ježiš sa má stať stredobodom vianočných sviatkov, inak zostanú bez zmyslu a prázdne. Ak Kristus svojím životom a posolstvom nezaberie miesto v našom vnútri, potom sme ako svieca, ktorá nehorí, potom neprispievame k tomu, aby sme rozháňali tmy tohto sveta.
V evanjeliu počúvame: „Mária uložila svoje dieťa do jasieľ, lebo pre nich nikde nebolo miesta.“ Ľudské srdcia sú vlastným príbytkom Boha. Postavme si teda svoje vlastné jasličky aj z našich vlastných životných skúseností, našich rodín, pracovísk, úzkostí a starostí a urobme tam miesto pre Božie dieťa a hodnoty, ktoré nám priniesol svojím narodením.
Nech sú teda naplnené naše vianočne žičenia a sprevádzané Božím požehnaním: viac pravdy, viac ľudskosti, viac priateľstva, viac zhovievavosti, viac dôvery, viac spravodlivosti, viac odpúšťania, viac lásky, viac statočnosti, viac šľachetnosti, viac dobroty, viac jednoty, viac pokoja, viac opravdivej radosti. Aby aj za našich čias bolo reálne: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“. Pretože toto Dieťa v jasliach totiž čoskoro vyrastie. Pozrie sa na nás z kríža a opýta sa: „Čo robíte pri jasliach? Nevidíte, že sú prázdne?“ A my sa poberieme ďalej. Ako tí, čo pochopili, že Vianoce sú začiatok. Naozaj: vianočné tajomstvo dosvedčuje dojímavú božsko-ľudskú drámu. Pri ktorej by sme samozrejme nemali ostať len vo vianočné dni, ale z ich odkazu žiť po celý rok, celý život.
Takto prijmime, zodpovedne odkaz Vianoc a s ním aj hodnoty, ktoré nám prinášajú, do nášho života, aby svet v nás i okolo nás bol lepší, ľudskejší, hodnotnejší…
Viliam Judák, nitriansky biskup
