Aká je úloha všeobecných lekárov pri liečbe covid 19, prečo sa k lekárovi neviete dovolať? Ako ďalej s očkovaním proti tomuto ochoreniu, má zmysel povinné očkovanie? Nielen o tom som sa porozprávala s MUDr. Mariánom ŠÓTHOM, všeobecným lekárom pre dospelých v Nitre a zároveň s prezidentom Asociácie súkromných lekárov SR. Mimochodom, rúško (respirátor) nosí vtedy, keď treba.
Kde sú obvodní lekári počas pandémie, aká je ich úloha v tomto období?
Treba si najskôr povedať, čo všetko je primárna zdravotná starostlivosť z hľadiska všeobecných lekárov a tiež, že je zaznávaná a podceňovaná. A neviem, či to bol účel, ale ten kto bol v minulosti nepohodlný, tak išiel robiť na obvod. Systém bol nastavený tak, že obvodný lekár sa stal mnohokrát iba vypisovačom výmenných lístkov, takže ako keby existovali len špecializovaní lekári a nemocničná starostlivosť. A toto vnímanie čiastočne pretrváva dodnes. Ambulantný sektor (primárna aj špecializovaná starostlivosť) je aj dnes mnohokrát zaznávaný, či je to už z hľadiska financovania, alebo podmienok práce v ambulanciách.
Ale myslím si, že pandémia nám v mnohom dala za pravdu, veľa pacientov sme odliečili na ambulanciách, bez toho, aby sa dostali do nemocnice. Mnohých pacientov lekári, bohužiaľ, museli vyšetriť cez telefón, maily, ale aj nám sa na ambulancii podarilo zachrániť pár pacientov od toho, aby sme ich museli poslať do nemocnice. Treba ešte dlhé obdobie na to, aby sa konečne ambulantná sféra dostala do pozornosti našich pacientov z toho pozitívneho hľadiska. Aby pochopili, že všeobecný lekár tu nie je na to, aby mu vypísal len nejaký výmenný lístok, ale aby pacienta reálne liečil. Rovnako ako akceptuje, že u špecialistu nie je prvá voľba odoslanie pacienta do nemocnice. Je to celé postavené na vzájomnej kooperácii a dôvere voči lekárovi, teda, že aj on vie liečiť, dať rady, aby sa pacient dostal zo zdravotných problémov.
Ako je možné, že všeobecných lekárov vylúčili pri riešení pandémie, nikde sme nepočuli o tom, že treba navštíviť obvodného lekára, všetko sa malo riešiť telefonicky a na diaľku…
Toto bolo veľmi nešťastne komunikované.. Vo väčšine prípadov ambulancie fungujú riadne a často pacient sám preferuje kontakt na „diaľku“ z obavy pred nakazením. Telefonický kontakt sa tak stáva komplikovaný. Vidíte aj teraz, sestrička telefonuje, nikto sa k nám nemôže dovolať. My máme iba jednu telefónnu linku. Ale skúste si zavolať na infolinku NCZI, ministerstva zdravotníctva, ani tam sa nedovoláte, takže nemôže niekto chcieť, aby mu lekár po prvom cinknutí zdvihol telefón. My tu máme asistentku, ktorá zdvíha telefóny a robí iba to, a celý deň sa nezastaví. Jeden telefón je málo, ale zasa lekár je iba jeden, sestra iba jedna, a obaja majú iba dve uši. A keď na jednom držíte sluchátko, telefonujte, vypisujete a ešte tu máte v ambulancii pacienta, je to veľmi ťažká situácia. A naše ambulancie boli z minulosti postavené na princípe jeden lekár, jedna sestra. My za Asociáciu súkromných lekárov sme opakovane prezentovali, že je to už málo, že je to prežitok. Dnes už ambulancia potrebuje minimálne dve sestry, alebo sestru a recepčnú, viazne to však na tom, že potrebujeme k tomu finančné zdroje. A všetko ostatné, čo sa k tomu nabaľuje, teda priestory a podobne. Znova sa teda vraciam k tomu, že práca ambulantných lekárov je zaznávaná. My ako organizácia, ktorá zastrešuje nielen ambulantných všeobecných lekárov, primárnych pediatrov, ale aj agentúry domáceho ošetrovateľstva a špecialistov gynekológov vieme, že sme opakovane museli riešiť naše fungovanie z hľadiska rozpočtu. Ten je už roky poddimenzovaný a situácia v roku 2021 a návrh rozpočtu na rok 2022 nedostatok financií v zdravotníctve dramaticky prehlbuje. V prvom rade je pokrytá valorizácia platov týkajúca sa nemocníc, ale v ambulantnom sektore, čo sú dnes predovšetkým neštátni poskytovatelia k žiadnej valorizácii nedochádza.
>>>Dostali ste covid? Rady MUDr. Šucha, ako sa začať liečiť
Na začiatku pandémie ministerstvo zverejnilo protokoly, podľa ktorých ľudia pri ochorení na covid mali zostať doma v karanténe a iba v prípade ťažkostí volať rovno sanitku a ísť do nemocnice.
Myslím, že prvotne aj úrad verejného zdravotníctva odporúčal volať svojmu všeobecnému lekárovi, tak isto to platí aj teraz. Myslím si však, že najväčší problém spočíva v tom, že keď si človek prečíta správu o tom, že je pozitívny, dostane obrovskú paniku, čo má robiť. V prvom rade sme preto museli pacientov ukľudniť… Máme skúsenosti, že ak niekomu prišla správa o pozitivite, okamžite si k nej dal znamienko rovná sa smrť. Takže sme museli najskôr riešiť toto. Spýtať sa ho na príznaky, vysvetliť mu, že musí zostať doma, zistiť, v akom je stave, čo potrebuje.
Teda aký postup volíte vy, lekár, ak vám pacient s pozitivitou zavolá?
Ak treba, predpíšem mu aj niečo na upokojenie. Z hľadiska šírenia vírusovej infekcie je dôležité, ak to nie je nevyhnutné, aby sem nechodil. Je rozumnejšie, aby zatelefonoval a o ostatnom sa rozhodneme podľa príznakov a celkového stavu pacienta. Keď už príde, a prípadne sa otestovaním u nás ukázala pozitivita, tak automaticky šiel do karantény, na to sú tie epidemiologické postupy, nikto nič nové nevymyslel. To bolo aj v minulosti, keď boli nejaké žltačky, vždy to bolo riešené karanténou.
V prvom rade však treba zabrániť tým ľudom v panike. Mnohí sú v takom strachu, že si volajú sanitku pri kašli, majú strach. Mali by sme si uvedomiť, že to, že je niekto covid pozitívny neznamená, že umrie. Lebo aj to je mnohokrát liečebný efekt, že keď sa pacient ukľudní a zistí, že hoci má teplotu, kašle a má aj plný nos, je to zvládnuteľné. Treba si zachovať zdravý rozum a chladnú hlavu.
Prečo sa teda covidu tak strašne bojíme?
Aj minulosti sme mali pacientov, ktorí mali chrípkové vírusy, mali myokarditídy, zápaly pľúc, bolesti kĺbov. Myslím si, že celospoločensky sa bojíme niečoho nového, zvykli sme si na istý životný štandard, lietame po svete, a zrazu nás to zavrelo do nejakých komunít, oddelilo nás od ostatných ľudí rúško, to už primárne vytvára frustráciu. Sme doma, pozatváraní, deti sú doma, každú chvíľu premýšľate, či môžete hento, či môžete tamto, to je primárne spoločenská frustrácia.
Ako liečite vy svojich pacientov?
My sme si zaužívali svoju schému, je to však stále vývoj. Aj postupy liečenia sa stále vyvíjajú. Doteraz sme nemali nič, potom prišli monoklonálne protilátky, už sa vyvíja virostatická liečba, ten vývoj ide dopredu. Zatiaľ používame iba bežné lieky. Ivermektín nepoužívam, mám na to svoj vyhranený názor, vždy to tak bolo aj minulosti, že sa objavil liek, ktorý najskôr úžasne zabral, potom prišlo obdobie, že už nezabral, a potom sa nájde nejaká zlatá stredná cesta. Ale toto bol, aspoň podľa mňa, skôr taký výkrik do tmy. Pravdou však je, že som ho pacientovi predpísal, pre pokoj duše, bolo to aspoň pod lekárskou kontrolou.
Vy už očkujete svojich pacientov?
Áno. Prečo sa to nedalo robiť pred rokom? To už nie je otázka na mňa. Na Slovensku sme mali najlepšiu antivakcinačnú kampaň, a to sa s nami tiahne ďalej. Myslím to v tom zmysle, že bol okolo toho chaos, najskôr sa povedalo, že sa bude očkovať určitá skupina ľudí, potom sa do toho dostali celebrity, potom sme znemožnili prístup k očkovaniu tým, ktorí sa očkovať chceli, pretože NCZI systém nefungoval.. Čakalo sa vo fronte, kedy komu vypíšu termín, to sú všetky veci, ktoré podľa mňa zlyhali, absolútne zle to bolo naplánované. A viem, že po bitke sú všetci múdri, no v tomto sme pozadu a už sa to s nami bude vliecť.
Potrebovali ste na to, aby ste mohli začať očkovať v ambulancii, nejaké špeciálne zariadenie? Veď tie vakcíny sa museli držať v nejakých hlbokých teplotách a podobne?
To bolo aj vývojom tej očkovacej látky. Prichádzali vo veľkých boxoch, v suchom ľade. Časom sa ukázalo, že tá látka po rozmrazení môže byť mesiac uskladnená bežne v chladničke, s tým, že po nariedení sa musí do štyroch hodín použiť. Takže očkovaciu látku Pfizer používame aj v ambulanciách, z jednej tej vialky naočkujeme šiestich ľudí, takže si to v kalendári manažujem, aby sme tú očkovaciu látku využili. My očkujeme bežne proti rôznych chorobám, zvládli by sme aj očkovanie treťou dávkou, ale nie týmto hurá systémom.
Je toto očkovanie vhodné naozaj pre každého, hovorí sa o povinnom očkovaní. A je normálne, že sa očkuje aj v nákupných centrách a podobne? Nie je dôležité poznať pri očkovaní zdravotný stav človeka?
Aj očkovanie proti chrípke vždy začínalo spôsobom, že chceli sme zabrániť národohospodárskym škodám. Preto sa zaočkovávali hlavne pracujúci ľudia, aby čo najmenej ľudí bolo vo výpadku v práci. Je to skôr otázka spoločenského existovania. Či je vhodné toto očkovanie pre každého? Určite nie, vývojom sa zistilo, že nie všetci sú súci, aby boli zaočkovaní a preto sa pýtam pacienta, kvôli čomu sa vlastne chce dať zaočkovať. Či chcú cestovať, najmä mladí ľudia. Potom sú ľudia, ktorí sa očkujú preto, lebo sa boja o svojich príbuzných, o svoje životy, chcú byť zdraví. Áno, ak má človek nejaké ochorenie, napríklad epilepsiu, odporúčam im to, podobne cukrovku, choré srdce a podobne. Ale práve som čítal, že v Slovinsku zrušili očkovaciu látku Janssen, pretože tam boli nejaké problémy.
>>>Lekár Milan KULKOVSKÝ: Ako ďalej po lockdowne, pýta sa
Ste za povinné očkovanie?
My ako zdravotníci zamestnanci sme museli byť nutne, napríklad, zaočkovaní proti hepatitíde B. Aj s pediatrami sme bojovali za to, aby deti boli povinne zaočkované voči bežným ochoreniam. Takže musíme nájsť nejakú cestu a určiť, čo je dôležité. Osobne nie som striktne za to, aby sa v rámci populácie očkovalo povinne, teda, že všetci. Vzhľadom na tú nepripravenosť, ktorú som už spomínal, sme mnohých ľudí odradili od očkovania tak, že sa už v živote nedajú očkovať a nepresvedčíme ich. Dajú sa zaočkovať proti chrípke, proti tetanu, ale proti covidu týmito látkami nie. Druhá vec je, že starších ľudí sme už skoro všetkých zaočkovali, takže nevidím dôvod, aby sme teraz povedali, že sa musia dať zaočkovať všetci. Myslím, že mnohých odradil aj ten nátlak. Malo by to teda zostať na dobrovoľnej báze. Ak niekto sa niekto potrebuje očkovať, nech sa dá.
Je normálne uvažovať o tom, že sa možno proti covid 19 budeme očkovať každé štyri mesiace, funguje to takto?
Pozrite sa, aj proti chrípke sa očkovacia látka každý rok mení a preočkováva sa. Nie je to však povinné. Proti tetanu sa preočkováva každých pätnásť rokov. Aj proti kliešťovej encefalitíde je očkovacia schéma postavená na troch dávkach, potom sa preočkováva po piatich rokoch.
Veľa sme toho zameškali a už to nedobehneme. Veľký nepriateľ je strach, a keď ho budeme ešte podporovať…
Čo nás teda, podľa vás, z hľadiska pandémie ešte čaká?
Pevne verím, že táto situácia okolo covidu sa zvládne, naozaj si myslím, že v prvom rade treba zvládnuť ten strach, tú blbú náladu, ako hovoria Česi, do tejto situácie sme naozaj vhupli z minúty na minútu. My, ľudia, sme už nevedeli v tej hojnosti, čo máme robiť, lietali sme na hodinu do Londýna, už vymýšľali všetko možné, aby sa zabavili. Chápem, že táto kríza, čo máme, a nie je to len zdravotnícka kríza, ale kríza celospoločenská, je niečo, čo budeme musieť prekonať. Budeme si musieť zvyknúť na to, že nie všetko je samozrejmé, budeme sa musieť učlovečiť, znormalizovať, ale som si istý, že to zvládneme.
Pýtala sa Henrieta Ďurovová
