Povinné očkovanie zdravotníkov
Povinné očkovanie zdravotníkov na Slovensku nebude.
Dalo by sa povedať, že som o tom presvedčený. Môj postoj k očkovaniu je známy, tretiu booster dávku by som mal už najradšej v sebe a vysoké percento zaočkovanosti populácie by ma veľmi potešilo, no mám hranicu, cez ktorú by som nešiel. A tou je práve povinné očkovanie proti Covid-19 pre určité skupiny obyvateľstva.
Dôvodov je viac. Tým prvým a základným je to, že by som sa nedokázal zmieriť s tým, aby sa rešpektovanie nespolupráce jednej časti obyvateľstva kompenzovalo nariadením spolupráce inej skupine. A naviac tej, ktorá rozhoduje o tom, či pandémiu porazíme alebo sa staneme len štatistami historicky prebiehajúcej udalosti.
Len malá časť zdravotníkov sa z rôznych dôvodov rozhodla neočkovať a aj napriek tomu, že ich rozhodnutiu nerozumiem a nemám ani snahu ho pochopiť, ho rešpektujem.
Už dávno som pochopil, že dnes už nemá zmysel niekoho presviedčať o tom, aby svoj názor zmenil. Ďalej posúvam len fakty a realitu. Spočítané a zrátané, príde mi nespravodlivé, aby štát nútil pár tisíc ľudí do očkovania a pri tom toleroval prakticky bez akéhokoľvek postihu nie len odmietanie vakcíny ale i ostatných protipandemických opatrení státisícom občanom.
To potom môžeme povoliť neobmedzenú rýchlosť na diaľnici pre majiteľov superšportov a zároveň zakážme jazdiť vodičom, ktorí idú len 130tkou, aby nezdržovali. Niekoho predsa potrestať musíme…Lekárska prax ma naučila neprosiť pacientov o to, aby som ich mohol liečiť. Ak liečbu niekto odmietne, nekľaknem si pred neho na kolená, neprosím. Upozorním ho na možné následky jeho rozhodnutia a presuniem sa k ďalšiemu lôžku. K pacientovi, ktorý sa liečiť chce. Čas je vzácny.
A takýto postoj mám aj k očkovaniu. Už neprosím, rozhodnutie rešpektujem, popíšem možné následky, ponúknem fakty. Na jednej strane priznávame a médiami živíme diskusiu o povinnom očkovaní, no na druhej strane oponentom ustupujeme. Spomeňme si na lynč, ktorý prinútil známe divadlo zmeniť rozhodnutie o hraní len pre očkovaných. Spomeňme si na náhlu zmenu pravidiel počas podujatí spojených s návštevou pápeža. A príkladov by sa našlo mnoho. Nemôžeme sa jednej skupine donekonečna prispôsobovať a odpúšťať jej a druhú kontrastne do niečoho nútiť a vyhrážať sa jej.
Ďalším faktorom, ktorý povinnosť očkovania pre zdravotníkov na Slovensku vyslovene vylučuje, je absencia postihu, ktorý by za neuposlúchnutie hrozil. Hádam si nikto príčetný v tejto spoločnosti nemyslí, že by sme mohli ísť cestou Maďarska či Francúzska a zdravotníkov prepúšťať. Nemysliteľné.
Tisíce zdravotníkov čakajú na povestné škrtnutie zápalkou, ktorá zapáli rozbušku ich emócii. A ten výbuch nezabolí ich, odídu tam, kde si ich budú vážiť. Ten výbuch zabolí celú spoločnosť.
Iste, v princípe by bolo výborné, keby boli zaočkovaní všetci, o zdravotníkoch nehovoriac, no povinné očkovanie nie je z môjho pohľadu tou správnou cestou. Personálnu situáciu v zdravotníctve musíme zastabilizovať, nie ju naďalej zbytočnými diskusiami o niečom, čo nemôže prejsť, ďalej zhoršovať.
Text: Milan Kulkovský blog/fb
