S lekárom, psychiatrom Radoslavom Čičalom, sme sa stretli v Nitre na konferencii iniciatívy Znova spolu. Využila som príležitosť a položila mu pár otázok. V rozhovore sa dozviete, prečo odišiel z nemocnice v Považskej Bystrici, porozprával mi o práci psychiatra vo väznici, o hypnóze, o ktorú sa zaujíma, a najmä o práci psychiatra počas dvoch rokov pandémie.
Predstavíte sa našim čitateľom? Kde pôsobíte teraz a čo je vaša špecializácia?
V roku 2013 som začal pracovať na psychiatrickom oddelení v Považskej Bystrici. Boli sme v jednej budove viaceré oddelenia: kožné, paliatívne a doliečovacie. Na týchto oddeleniach sme aj slúžili a mali sme skúsenosti nielen so psychiatrickými pacientami, čomu som veľmi vďačný. I keď tie služby boli veľakrát veľmi náročné. Od roku 2014 som popri práci chodil zo záujmu do väznice v Ilave, to bola tiež dobrá skúsenosť. Postupne však záujem opadol z dôvodu stereotypu. Vo väznici tvoria veľkú časť psychopati, ktorí nepotrebujú skutočnú psychiatrickú pomoc a psychiatra väčšinou zneužívajú len na predpisovanie návykových liekov.
Prečo vás prepustili z nemocnice, v ktorej ste pôsobili? Máme tak veľa psychiatrov?
V roku 2019 sme začali mať problémy s vedením nemocnice. Bolo nás na oddelení málo, počet pacientov sa každým rokom navyšoval. Keď sme aj niekoho vybavili, tak riaditeľ odmietol novoprijatému lekárovi dať nejaký motivačný bonus a málokomu stačilo nejakých 70 EUR za 16 hodín v práci, pritom sa slúžilo v službách, kde jeden lekár mal na starosti skoro 100 pacientov. Na oddelení sme mali vynikajúci kolektív a to bol dôvod, prečo sme vydržali tak dlho tolerovať aj zlé podmienky. Problémy s vedením sa však stupňovali a nakoniec viedli k tomu, že primár, ktorý tam pracoval skoro 20 rokov, odišiel do ambulancie. Ďalší skúsený lekár s 10 ročnou praxou odišiel do inej nemocnice. Ja som odišiel do Havířova, kde som pracoval a pracujem doteraz na polovičný úväzok. Popri tom pracujem na psychiatrickej ambulancii v Žiline.
Vy ste začali byť verejne známy počas pandémie, zaradili vás medzi tzv. antivaxerov, pretože ste odmietali očkovanie proti kovidu. Prečo sa psychiater vyjadruje k očkovaniu a prečo k veciam verejným?
Rozprával som sa s mnohými lekármi, kamarátmi, ktorí boli proti, ale báli sa verejne vystupovať, báli sa zosmiešňovania, šikany na pracovisku resp. mediálneho lynčovania. Paradoxne, primárne som chcel pracovať na imunológii a z imunológie som robil aj diplomovú prácu na vysokej škole. Fungovanie imunitného systému ma zaujímalo asi najviac zo všetkého na vysokej škole. Imunológia na Slovensku sa dala robiť len v Martine a Bratislave, navyše kolektívne vzťahy na daných pracoviskách neboli moc pozitívne a preto som uprednostnil psychiatriu.
Erik BLAŠKO: Dohoda pred komunálnymi voľbami nebola možná
Práve počas “pandémie” COVID bolo vidieť množstvo prvkov manipulácie, prvky neurolingvistického programovania, hypnózy, o ktorých som mal informácie nielen z praxe, ale absolvoval som aj kurz hypnózy. A práve manipuláciu využívali voči mne väzni v Ilave, tak za tie roky som sa nejako naučil odhadnúť prejavy klamstva a manipulácie na ľuďoch. Vyjadril som sa viackrát verejne a ľudia boli vďační za tieto názory, vzbudzovali v nich nádej, ale aj podporu vo svojich názoroch. A práve to bolo potrebné v množstve tých klamstiev a manipulácii o experimentálnych vakcínach ako jedinej ceste riešenia. Ako psychiater mám ukončenú lekársku fakultu a nevenujem sa len psychike človeka, ale aj telu. Keďže množstvo telesných problémov sa prejaví na psychike.
Zaujímalo by ma, čo ste robili počas pandémie. Mali ste pozitívnych pacientov? Ako prežívali ochorenie kovid?
Počas pandémie som nepracoval na ambulancii, ale len na polovičný úväzok v nemocnici a preto som mal podstatne viac času každý deň niekoľko hodín študovať najnovšie štúdie, analyzovať situáciu vo svete, na rôznych kontinentoch a potom tieto informácie sumarizovať a posielať ľuďom. Na oddelení sme mali viackrát pozitívnych pacientov na COVID, nik však nemal závažnejší priebeh, ktorý by si vyžadoval ventiláciu alebo kyslík. Navyše, aj samotný personál na oddelení je vo vyššom veku, mnohé ošetrovateľky mali nad 60 rokov a tie boli len pozitívne, nemali vôbec žiadne príznaky. Veľkú úlohu tam hral stres. Ak sa človek bál, dostal nejakú virózu a nahovoril si, že je to “smrteľný” covid, tak si spustil psychicky stav plný stresu, ktorý, samozrejme, oslabil imunitu.
Mali ste pacientov, ktorých diagnóza priamo súvisela s pandémiou, opatreniami ? O aké diagnózy išlo, ako sa prejavovali a ako ste ich liečili?
Samozrejme, bolo mnoho pacientov, ktorým úzkosti vyvolávalo strašenie v médiach, mnohí dostali depresie. S následkami opatrení sa stretávam teraz v ambulancii, kedy deti majú úzkosti, stres, nepozornosť, problémy s učením, závislosť na počítači. To všetko súvisí s tým, že deti boli prinútené byť doma za počítačom, obmedzil sa sociálny kontakt, ktorý je základom vzájomnej liečby psychiky ľudí.
Mali ste aj pacientov, ktorí siahli po vašej pomoci v súvislosti s domácim násilím (najmä v čase lockdownu)?
Ja som konkrétne takýto prípad nezažil, ale mal som viacero prípadov, kedy sa ľudia rozišli alebo sa im zhoršil vzťah.
Viete porovnať problémy ľudí – pacientov, pred kovidom a počas neho?
Počas kovidu a lockdownov sa viac pilo osamote doma. Samozrejme bolo aj viac prípadov závislosti na liekoch – hlavne lieky na spanie, potom drogy. Spotreba drog a s nimi súvisiace problémy majú narastajúcu tendenciu, obzvlášť pervitín. Ľudia si medzi sebou rozprávajú, kto varí, kde… Polícia to prehliada. Počas izolácie a lockdownov bol problém najmä s ťažkými duševnými stavmi ako ťažké depresie, psychózy. Takíto pacienti, ak žili sami, často sa už nedostali na psychiatriu alebo neskoro. Spáchali samovraždu. Práve takýmto ľuďom pomáha jedine okolie, keďže oni si svoje ochorenie často neuvedomujú.
Ingrid Opatovská: Násilie takmer vždy vedie k ďalšiemu násiliu a preto ho nie je možné tolerovať
Zmenili sa stavy (diagnózy), počas ktorých museli siahnuť ľudia po psychiatrovi?
Bol výrazný nárast porúch spánku, potom úzkosti, panické záchvaty. Často stačilo ľuďom povedať, že nech nepozerajú správy a problémy po pár dňoch vymizli.
S čím najčastejšie vás navštívili pacienti počas kovidu, čo ich trápilo najviac? Išlo len o poruchy, alebo sa u niekoho rozvinuli aj nejaké dovtedy napr. potláčané ochorenia?
K tomu sa ťažko objektívne vyjadriť. Stále je najviac závislosti, alkohol, lieky na spanie, upokojenie, drogy, potom úzkostné poruchy, depresívne poruchy… U mnohých stres, neistota vyvolala úzkostné poruchy alebo zhoršila osobnostné abnormity najmä v prípade ľudí s nejakou traumou z detstva, alebo z minulosti.
Stúpol počet samovražedných sklonov počas pandémie?
K dátam som sa ešte nedostal, samovrážd bolo dosť, dosť ich je aj teraz. Tento rok, čo sa týka psychiatrických pacientov, evidujem viacero prípadov samovrážd. Nárast psychických problémov evidujem s nástupom vojny…Kovid oslabil obranné mechanizmy a počas začiatku vojny na Ukrajine to začalo narastať.
Po kovide prišla vojna na Ukrajine. Prežívajú ľudia stres, strach z vojny až do takej miery, že potrebujú pomoc psychiatra? Prečo?
Áno, primárne to bolo, že ľudia sa báli na základe strašenia médiami, že Rusi prídu na Slovensko.. Ľudia to brali vážne. V strachu ostávali doma, mnohí pili, užívali návykové lieky od obvodného, a keď sa im zhoršil stav, dostali sa na psychiatriu.
Dnes už máme relatívny pokoj, kovid je akoby zabudnutý, zlepšil sa stav vašich pacientov, ktorí v súvislosti s kovidom mali problémy?
S kovidom som problémy u mojich pacientov neevidoval, evidujem problémy u pacientov po očkovaní, najčastejšie 3.dávkou. Časté sú problémy s tlakom, bolesti hlavy, rôzne kožné prejavy, zhoršenie alergií, ekzémov, dýchacie problémy, infarkty, problémy s kolenami, bolesti nôh, nárast nádorových ochorení aj u mladých ľudí.
V súvislosti s lockdownom sa hovorí najmä o deťoch, ktoré boli izolované a nechodili do školy. Odrazila sa táto izolácia aj na vzťahoch v rodine, medzi deťmi, rodičmi, príbuznými, ako?
Vytvorilo sa viac závislých na počítači, deti stratili kontakt s prírodou, narušili sa ich sociálne interakcie, čo ma vplýva aj na správne fungovanie človeka v okolí. Človek, ktorý sa nestýka s inými, má oslabené schopnosti empatie…
Čo by ste odporúčali na to, aby sme sa cítili v pohode a udržiavali sa v rovnováhe v tomto hektickom svete? Dnes má každý depresiu 🙂 Ale kedy je už nutné siahnuť po odborníkovi a čo by malo upozorniť okolie na to, že človek naozaj potrebuje odbornú pomoc?
Keď to už človek sám nezvláda, niekoľko dní nespí. Je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Psychológ a potom psychiater. Niekomu stačí povedať, aké má problémy a aj psychológ dokáže nájsť príčinu a to často stačí a nie je potrebné užívať lieky a ísť za psychiatrom. Základom je skutočne mať blízke okolie, rodinu, kamarátov a spoliehať sa na nich, byť s nimi v kontakte, udržiavať priateľské vzťahy. Neskočiť na vlny opakovaných, avšak každý rok iných klamstiev a manipulácii šírených médiami, ktoré poškodzujú možno najviac ľudí na svete. Viac ako rôzne iné ochorenia.
Práve strach je najväčší nepriateľ človek. Preto nie darmo je v Biblii vyše 300x napísané: Nebojte sa. Strach využívajú psychopati ako svoju živnú pôdu. Je to aj nástroj sériových vrahov, taký Zodiac svoje obete naháňal, až ich vystrašil a oni od strachu ostali paralyzovaní. Ako keď sa hra mačka s myšou. Myš po čase nie je schopná utekať, mačka si ju nadhadzuje, hrá sa a zožerie ju. Tak to robili sérioví vrahovia…Tak to robia narcistickí psychopati. Udržujú si svoju obeť a jej závislosť na tyranovi, narcisovi (vláde, “odborníkovi”). Tá závislosť bola cieľom toho dennodenného zverejňovania čísiel pozitívnych. A ľudia čakali, koľko bude zajtra, pritom dnes, keď si to spätne uvedomíme, tak ide o riadnu absurditu.
Pýtala sa Hena
