Píše Eka Balašková, šéfka Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne
Ale nie „po vlastných“, vážení.
Nasadať do „približovadla“ na fotke. Ideme navštíviť štandardné slovenské mesto z pohľadu vozmena. A vyrážame z bratislavskej Hlavnej stanice. Šup-šup, už hlásia, kde bude pristavený náš vlak.
Stanica síce vyzerá všelijako, ale do vlaku sa v nej dostanete krásne – je vybudovaný podchod s výťahmi a aj regionálny vlak je nízkopodlažný a tak voláte panej na úrad, za ktorou idete (lebo áno, mesto do ktorého vás pozývam, je vaše rodné a potrebujete vybaviť niečo na mestskom úrade), že čas stretnutia v kaviarni platí, lebo do vlaku ste aj so sprievodcom nastúpili bez ťažkostí.
Ako sa blížite k cieľovej stanici, šípite problém, no hovoríte si – dediny asi nemali dôvod vybudovať „normálne“ peróny. Lenže aj vaša cieľová stanica sa tvári, že bez pár silných chlapov nevystúpite. Trošku psycho, lebo pomoc ponúkajú jeden starký, ktorý sám potrebuje k pohybu „špacírštangľu“ a mamička, na ktorej sú najmohutnejšie jej topánky na hrubej platforme. Vy ste však na toto mysleli a tak k vlaku prichádzajú páni, ktorí vám pomôžu dostať sa z vlaku.
Obchádzate staničnú budovu, ktorá je bezbariérová len zo strany koľajníc, čo vám ale nevadí, veď ste si kúpili aj spiatočný lístok a s pánmi, ktorí vám pomáhali vystúpiť, ste sa dohodli, na ktorý vlak pôjdete, aby vám zase do tej nízkopodlažnej súpravy mohli pomôcť.
Stanica je na kopčeku a tak vás víta výhľad na jednu z tepien mesta, po ktorej sa musíte pustiť, aby ste sa dostali, kam chcete. Vedú k nej polorozpadnuté schody, alebo veľmi strmý chodníček. Keďže odtiaľto pochádzate, viete, ako sa do mesta dostať bez toho, aby ste sa obaja s asistentom niekde „rozbili“. Síce okľukou, ale bezpečne. Vlastne … chodník na kuse cesty nie je, ale ten úsek nie je veľmi frekventovaný, no a keď sa dostanete na úsek s chodníkom, ten je zasa rozpraskaný a obrubníky dosť vysoké.
Centrum mesta je fajn, pešia zóna s normálnou dlažbou, sem-tam možno uvoľnenou, ale to sa dá zvládnuť. Prichádzate pred Mestský úrad. Okienko vrátnika je na trojschodovom „piedestáli“ a tak váš problém musí riešiť váš asistent. Že je to len sused, ktorý pomaly ani len netuší, čo potrebujete? Nevadí, vy sa k okienku nedostanete a jeho milosť informátor nie je povinný vyjsť von. Aj tak ste nevybavili nič, musíte na úrad. Po obhliadke zistíte, že pani, za ktorou potrebujete ísť, má kanceláriu na poschodí a k nemu vedú síce krásne, ale točité schody. A tak panej voláte, čo s tým. Pani úradníčka zíde za vami a váš problém riešite na chodníku a dosť nahlas, keďže premávka je hustá. Asistentov chrbát slúži ako „stôl“ na podpis dokumentov.
Situácia sa opakuje na ÚPSVaR. Tam sa veci neriešia na chodníku, ale vo vestibule, na lavičke pod informačnou tabuľou.
Rodičom ste sľúbili, že im na pošte vyplatíte nejaké šeky, máte to kúsok. Lenže poštovú priehradku máte vo výške kratučkej ofiny, takže sa vlastne nerozprávate s niekým za priehradkou, ale so stenou a úložným priestorom na kabelky. To by ani tak nebol problém, lenže úradníčka vám nič nerozumie a tak máte dve možnosti – hulákať svoje záležitosti na celú poštu, alebo to nechať na asistenta.
Je poludnie, začína sa ozývať hlad, aj iné telesné potreby by bolo treba naplniť. Fajn, ale kde? Reštaurácií, kde sa dostanete aj s vozíkom je síce niekoľko, no so sociálnymi zariadeniami je to úbohé. Ešteže doma ste stále vítaná a máte kľúč, takže môžete ísť k rodičom, aj keď tí nie sú doma. Keď už idete k nim, vybehnete aj na menší nákup, ktorý im necháte v chladničke ako „pozdrav“. Do očí vám udrú pekné rifle, teoreticky majú aj vašu veľkosť, no kabínka je prispôsobená len pre mobilného človeka. Skúsite sa dohovoriť s človekom na informáciách, či vás s nimi pustí na wc, kde by ste si ich aj vedeli vyskúšať. Nie, tovar bez zaplatenia nesmie opustiť priestory predajne. A tak tam nechávate občiansky. Lenže – kľúč od bezbariérového wc „sa stratil“. Mal by byť u údržbára a tak ho informátor vyvoláva s tým, že „pán údržbár, dostavte sa na informácie, potrebujeme kľúče od wc pre invalidov.“ Pán údržbár ich ešte včera nechal upratovačke a tá má dnes voľno. Smola. Rifle ostávajú v obchode a vás už všetko bolí, lebo veď zdržiavate to, čo sa pýta von. Našťastie ste s tým podvedome rátali a doma naposledy ste pili večer, ráno len dúškom vody ovlažiť ústa.
Hladný a smädný prichádzate k rodičom, použijete dobre známu toaletu, s asistentom si dáte skvelú maminu sviečkovú (nepýtate sa, ako vedela, že prídete – mamy skrátka vedia) a je čas ísť na vlak. Zastávka vlaku je síce kúsok od príbytku vašich rodičov, ale vy musíte na stanicu, nástup z „perónu“ zastávky by bol ďaleko komplikovanejší. On to ani nie je klasický perón, len pár trávou prerastených panelov označených tabuľou.
Na stanici ste dostatočne včas a tak na peróne čakáte na „čatu“ chlapov, ktorá vám pomôže do „nízkopodlažného“ vlaku. Schválne, ako „nízko“ je tá podlaha? Asistent ju má nad kolenom. No fajn. Podáte mu ruku a vyštverá sa.
Často počúvam polorozhorčené otázky, typu, že čo vlastne my, invalidi, chceme. Veď vždy sa nájde niekto, kto nám rád pomôže, takže to vlastne nie je také strašné.
Skúste však túto cestu absolvovať s dieťaťom v kočíku. Alebo so svojim starým rodičom. Prípadne, nech sa páči, na skúšku si sadnite do nemocničného erárneho vozíka a zo zvedavosti prejdite z jedného konca chodby na druhý.
Nie je problém požiadať o pomoc. Ale žiadajme ju tam, kde to inak nejde.
Reagovať na článok môžete na redakcia@nitranoviny.sk
foto: autor
