Píše Eka Lubomíra Balašková (šéfka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Komárne)
Nie, nechce to byť článok o politike, tá už ide na nervy hádam každému, mňa nevynímajúc. Bude o tom, ako ja osobne nemám rada extrémy v správaní sa vidiacich, mobilných ľudí, voči nám, handicapovaným, alebo ako sa moderne hovorí, znevýhodneným.
O čom také extrémy sú?
Cestovala som do Bratislavy cez Nové Zámky. Vo vlaku za Galantou ma oslovila staršia pani. Pýtala sa, či nevidím. Ako väčšina vidiacich ľudí najskôr nechápala fakt, že vidím trochu – veď buď vidíš alebo nie. Tak som jej to (zase raz niekomu) trpezlivo vysvetlila. A vtedy to prišlo. Nedávno videla v maďarskej televízii nejakú reportáž o nevidiacom mladom mužovi, ktorý mal geniálny sluch a hmat. Vedel sa perfektne orientovať pomocou vôní obchodov a vôbec, bol neskonale dobrý. Určite áno, no takého ho „potrebovala“ televízia. Hmat má skvelý, lebo je naň po celý život odkázaný – kompenzuje mu zrak a vycibril si ho aj čítaním Braillovho písma. Uši mu nie raz určite pri prechádzaní cez cestu zachránili život, veď ani vidiaci nevletí do cesty, po ktorej sa blíži kamión. No a nos? Vôňa kaderníctva alebo mäsiarstva je skvelý orientačný bod. Vníma ju aj vidiaci, len tú informáciu nepotrebuje zúžitkovať a tak na ňu nereflektuje… Takže dole z médiami vytvoreného piedestálu, na ktorom ste sa ocitli (niektorí určite) aj nechtiac.
Druhý extrém je zase ten, keď si ľudia myslia, že nevidiaci človek je ten, ktorý potrebuje ich ľútosť. Tu stokrát kričím – NIE, NEPOTREBUJE! Je fakt, že niektorí sa tak prezentujú, lebo ich rodičia vychovávali ako ‚izbové kvetinky‘, ale raz aj oni pochopia, že toto veru správna cesta nebola. Potom zo zrakáča vyrastie sebecký dospelý, ktorý nezvláda to, že mama ho zrazu nevládze obsluhovať, lebo pomaly, ale isto je ona ten kto potrebuje pomoc… A nechápe prečo jej dieťa, za ktoré by ona roky dýchala, to nevie pochopiť… No práve preto. To jej dieťa proste nikto nenaučil, že život nie je o „stolček prestri sa“, ale o tom, že ako si ustelieš tak spíš…
Vidiaci ma stále vedia prekvapiť názormi typu, že nevidiaci nesmie sám cestovať, veď čo keby spadol pod vlak, prípadne podobné absurdity. Občas to nejakou tou reportážou priklincujú aj médiá. Emóciami presiaknutý hlas reportéra, ktorý vám na kameru hovorí, ako si máte vážiť to, že vidíte a pomôcť človeku s bielou palicou… No mám vyrážky. Jasné, vážte si, že vidíte, že chodíte, že počujete, veď je to fantastický pocit, sedieť v aute, na chodníku zbadať kamarádku a zakývať jej; rozbehnúť sa v ústrety dieťaťu, ktoré vezmete na ruky a párkrát sa s ním zatočíte a ja osobne milujem zvuky života v našom dome.
Každý skrátka robíme to, na čo máme možnosť a šance.
Foto: Eka Balašková/FB
