Žijeme v dobe, keď je časť diskusnej relácie vo verejnoprávnej televízii celkom vážne venovaná téme, či treba Chmelára zakázať ako „nepriateľa štátu“ (minister obrany Jaro Naď).
Už som sa začal tešiť na gulag a celé mi to pokazili bývalý minister kultúry Marek Maďarič a sociológ Michal Vašečka, ktorí sa ma zastali s tým, že si radi prečítajú moje články a že nie som „nebezpečenstvom pre Slovenskú republiku“. Och, to vážne nie? To je také frustrujúce, ako sa ja teraz stanem prezidentom bez väzenia, človek tu v pokoji nemôže napísať ani Dopisy Olze…
A teraz vážne, lebo časy sú vážne. Spomínaná včerajšia relácia Do kríža bola naozaj výživná, odporúčam vám pozrieť si ju celú: Nájdete ju TU.
Jej význam vidím v tom, že po prvý raz otvorila problém, ktorý tu existuje, všimla si, že ten trend obmedzovania slobody prejavu a umlčiavania nepohodlných ľudí tu silnie, ale nedotiahla ho až do konca, to znamená – nedokázala odpovedať na otázku, kam to až môže viesť. A ja varujem, že to bude ešte horšie. Obeťou tejto vojny totiž nie je len samotná Ukrajina, ale celá Európa. Ekonomicky, politicky, morálne, v akomkoľvek zmysle tohto slova.
Reči o jednote Západu sú absolútne taľafatky. Už dávno nebol názorový rozdiel medzi Francúzskom a Nemeckom na jednej strane a štátmi strednej a východnej Európy na strane druhej taký priepastný ako v súčasnosti. Hysterické výkriky, že Rusi nás označili za nepriateľa, pokrytecky nereflektujú, že sme to boli my, konkrétne šéf slovenskej diplomacie Ivan Korčok, ktorý začal prvý vrieskať, že Rusko je náš nepriateľ, hoci dovtedy o nás ani slovom nezavadilo. Nenahovárajme si, že k Rusku sme sa pred Majdanom správali priateľsky, studená vojna Západu voči Moskve sa nikdy neskončila.
Prepadnutím Ukrajiny zničil Putin všetko, čo dvadsať rokov budoval, a tomuto jeho kroku nerozumejú už ani ruské elity, pretože ani samotný Kremeľ nevie zrozumiteľne vysvetliť, čo je cieľom tohto útoku.
Tie následky budú strašné a prevratné v globálnom meradle. Už som písal, že prvý cieľ už Spojené štáty dosiahli: odstrihnutie Európy od Ruska. Len hlupák môže povedať, že je to náš záujem – nie, toto je už od čias Kennedyho dlhodobý záujem Washingtonu. Je možné, že Moskva nás predbehne a odpojí nás od dodávok energie sama, je pravdepodobné, že bude konať ako sme u nej doteraz zvyknutí vždy krok pred nami. Jej vystúpenie z Rady Európy nielenže predbehlo neskorší až detinsky zbytočný krok tejto organizácie, ale signalizuje, že Rusko sa po troch storočiach, od čias reforiem Petra Veľkého, odvracia od Európy. Tomuto sa môže radovať iba geopolitický analfabet.
Napokon, čo povedať na cestu britského premiéra Borisa Johnsona do Saudskej Arábie, ktorý chce presvedčiť tamojšiu vládu, aby zlacnila ropu a plyn a pomohla Európe oslobodiť sa od dodávok ropy a plynu ruského diktátora Putina?
Že jeden z najkrvavejších režimov na svete, absolutistická monarchia, ktorá len nedávno popravila bez milosti za jediný deň 81 ľudí (sic!!), je nám bližšia ako Ruská federácia? Och, moment, pán premiér, 30 miliónov Jemenčanov by s vami chceli na slovíčko…
Ale ani pre Rusko nie je táto situácia víťazstvom. Týmto obratom od Európy sa síce zachráni, ale za cenu, že jeho štatút veľmoci prudko upadne a stane sa geopolitickým i ekonomickým vazalom Číny. Novým mocenským centrom, ktorý okrem Ruska zahŕňa aj Indiu a menej vplyvné štáty, sa tak jednoznačne stáva Peking.
V tejto situácii Európe nezostáva veľa možností. Hrozí jej, že sa stane buď slepým črevom Ázie (ako to bolo počas stredoveku) alebo politickým protektorátom USA (čo je oveľa reálnejšia možnosť). Jediný spôsob, ako sa tomuto osudu vyhnúť, je centralizácia a federalizácia Európskej únie. A z toho by som za súčasnej situácie vôbec nejasal. Tento krok totiž znamená ďalšie prehlbovanie militarizácie starého kontinentu a zároveň premenu EÚ na nový „žalár národov“. To môže narážať na odpor niektorých štátov a prehlbovať už aj tak závratne rastúcu krízu.
Vysvetlím. Za jednu z hlavných príčin, prečo sa doteraz fakticky nepodarilo zjednotiť Európu, považujem zachovaný princíp dominancie. Európu dnes reprezentuje fakticky tzv. francúzsko-nemecký motor. Donedávna bol oslavovaný ako záruka stability, dnes je však skôr jej prekážkou, čo naplno obnažila grécka finančná kríza, keď sa Grécko fakticky stalo protektorátom Nemecka. Nemôžete vytvoriť funkčnú federáciu na spôsob USA, ak ju netvoria rovnoprávne štáty, ale dvaja hegemóni, ktorí donucujú menších, aby sa stali ich satelitmi. Zjednotením Nemecka sme nevytvorili európske Nemecko, ale nemeckú Európu. Nastolenému problému sa ešte budem venovať v samostatnom článku, teraz len veľmi skepticky zdôrazním, že toto dlhodobo nemôže fungovať.
Druhú vec, ktorú nesmieme stratiť zo zreteľa, je fakt, že okamžite po ruskej invázii na Ukrajinu, začali určité kruhy zneužívať situáciu na potláčanie slobody a demokracie. Opakujem už po neviem koľkýkrát: nie je náhoda, že práve teraz vyliezajú z dier všetci nepotrestaní vojnoví zločinci a sú oveľa viac drzí ako pred dvadsiatimi rokmi. Bývalý britský premiér Tony Blair včera vyzval NATO, aby nevylučovalo vojenský zásah proti Rusku. Bývalý slovenský premiér Mikuláš Dzurinda bol ešte úprimnejší, keď v rozhovore pre Denník N povedal, že keby sme mali istotu, že Rusko porazíme (tak ako sme ju mali v roku 1999 pri prepadnutí Juhoslávie), vpálime tam okamžite. A starý skúsený vojnový štváč poslanec za SaS Peter Osuský, ktorý má za sebou množstvo škandalóznych vyjadrení, sa na pôde parlamentu na chvíľu opustil a zveril sa so svojím mokrým snom, ktorým je vraj „konečné riešenie, premena Červeného námestia na ploché, na ktorom nebude nič, len cvrlikať stroncium 90“ (rádioaktívny izotop, ktorý vzniká pri výbuchu atómovej bomby)…
Odpojením od ruského plynu a ropy spáchame ekonomickú samovraždu, píše Chmelár
Samozrejme, toto ruské imperiálne barbarstvo, ktoré sa momentálne deje na Ukrajine, musí odsúdiť každý, kto má srdce. Svoj hnev i smútok môžete vyjadriť rôznym spôsobom – kto nemá na viac, hoci aj na traktore pred ruskou ambasádou. Ale nemôžete brániť ľuďom, ktorí vnímajú širšie súvislosti konfliktu, aby sa pokúšali analyzovať situáciu a hľadanie pravdy prehlušovať skandovaním hesiel a vynucovaním si uniformného stanoviska. Toto sú metódy nacistov a boľševikov, nie demokratov. A tí, ktorí to robia, veľmi dobre vedia, prečo to robia – chcú prehlušiť vlastné zlé svedomie za to, kam nás za uplynulé štvrťstoročie doviedli.
Je totiž nevyhnutné uvedomiť si, že bez Kosova by nebol Krym, že bez Iraku by nebola Ukrajina, že medzinárodný poriadok sa nerozpadol zo dňa na deň a že treba rozlišovať medzi tými, ktorí sa kontinuálne a konzistentne usilujú o mier celý život a tými, ktorí v sebe objavili túžbu po mieri len posledných 22 dní. Známy americký profesor John Mearsheimer, o ktorom sa učia aj študenti na Slovensku a v Česku, síce odsudzuje „otrasnú Putinovu inváziu“, z ktorej mu je podľa vlastných slov „zle od žalúdku“, ale trvá na tom, na čo upozorňoval už pred 7 rokmi, že zodpovednosť za konflikt nesú Spojené štáty. Povedať to na Slovensku, tak skončíte na hranici (a nemyslím tým slovensko-ukrajinskej).
Je však dôležité nepodľahnúť strachu a udržať si otvorenú myseľ. Keď mi dnes niekto povie, že prečo nekvílim nad zbombardovaným divadlom, tak je to preto, že komentovať tieto veci uprostred vojny nemá zmysel. To je dlhoročná skúsenosť. My dnes naozaj nevieme overiť, či batalión Azov nedrží civilistov ako rukojemníkov. Platí, že Rusi tam nemajú čo robiť a že ich invázia je neospravedlniteľná, ale pracovať s každým výrokom jednej z bojujúcich strán ako s faktom znamená nekriticky podliehať propagande.
A ja nebudem slúžiť vojnovej mašinérii tým, že budem šíriť to, čo chce niekto počuť. Je dôležité nepodľahnúť hystérii. Keď moderátorka televízie povie, že toto je najhoršia vojna od konca druhej svetovej vojny, tak si môžete byť istí, že klame. Najhoršou vojnou v Európe od roku 1945 je ešte stále tá v bývalej Juhoslávii (250 000 mŕtvych), a vo svete stále vedie Kongo (5 miliónov), Vietnam (3 milióny), Irak (1 milión), Rwanda (800 000), Sýria (500 000), Jemen (400 000)… atď., ani sa mi nechce pokračovať, určite som na niečo zabudol. Ak tu niekto pokrytecky kvíli, že na Ukrajine zomierajú deti, nemôžem mu túto pózu uveriť, ak doteraz neprejavil štipku ľudskosti pre obete iných konfliktov, lebo v každej vojne zomierajú deti. Táto vojna je pre nich len vítaným ventilom ich antiruského šovinizmu, utrpenie Ukrajincov ich zaujíma práve tak málo ako utrpenie akýchkoľvek iných obetí vojen. Americkým kongresmanom včera pustili starostlivo zostrihané video z ukrajinskej vojny s dojímavými scénami a podmanivou hudbou. Ani jedno oko nezostalo suché. Rovnako by im však mohli púšťať obrázky s citovo podfarbenou hudbou z Jemenu, Gazy, Etiópie, Konga, Sýrie, Líbye, Iraku, Afganistanu, Srbska…
Julian Assange im zopár takých videí pustil. Bez hudby. Doteraz je za to vo väzení. Asi podcenil hudobný doprovod. Vojna je najstrašnejšie zlo na Zemi. Moralizovať nad ňou máme právo len vtedy, ak sa snažíme o jej odstránenie z medzinárodných vzťahov, nielen o porážku nepriateľa, ak odsudzujeme príčiny, nielen dôsledky konfliktov. Aj také rešpektované noviny ako Le Monde píšu, že za vojnou stoja oligarchovia, ktorí sú „jadrom Putinovho systému“. Ale to je strašný omyl. Oligarchovia sú jadrom kapitalistického systému. V Rusku, v Spojených štátoch, vo Francúzsku, na Slovensku i na Ukrajine.
Vojna bola milostivá voči Volodymyrovi Zelenskému, že väčšina verejnosti zabudla na informácie z konca minulého roka, že tento muž, ktorý vyhral voľby na sľube boja proti korupcii, figuruje v Pandora Papers. Tieto zoznamy odhalili, že vlastní sieť offshorových spoločností, a teda sa vyhýbal plateniu daní v daňových rajoch. Podľa týchto dokumentov bol Zelenskyj nielen úzko napojený na ukrajinského oligarchu Ihora Kolomojského, ktorý je kvôli praniu špinavých peňazí na sankčnom zozname USA, ale dodnes ťaží z finančných prostriedkov, ktoré mu miliardár posielal do offshorových firiem.
A áno, v zoznamoch sa nachádzajú aj Putinovi ľudia, český expremiér Babiš, jordánsky kráľ a mnoho ďalších, ale netvrďme, že oligarchický systém je ruský, keď je to systém svetový.
Súhlasím s publicistom Ivanom Hoffmanom (ktorého všetci poznáte skôr ako autora hymny Nežnej revolúcie), že vojna je vždy logickým dôsledkom kapitalistickej chamtivosti, že na svedomí ju majú finančné elity, experti na akumuláciu kapitálu a maximalizáciu zisku a že k nej spoľahlivo vedie zápas o zdroje a o nové trhy. Preto je našou tragédiou, že nás práve v tejto dobe vedie garnitúra, ktorá nemá žiaden plán, ktorá podlieha cudzím záujmom a ktorej prioritou nie sú vlastní občania. To by nás malo zaujímať oveľa viac ako veci, ktoré nevieme ovplyvniť.
Zdroj: Eduard Chmelár, fb
