Jozef Uhlárik
Slovensko je síce malá krajina, zato ponúka veľa nádherných a historických skvostov. Jedným z takýchto miest, ktoré by mali rozhodne vidieť, je aj starobylá Nitra. O histórii matky našich miest toho často veľa nevedia ani samotní Nitrania, a pritom ponúka turistom aj nádheru v podobe Nitrianskeho hradu.
Nitra je ideálnym miestom na víkend, pretože turistom má čo ponúknuť nielen ona sama, ale aj jej blízke okolie. O Nitre sa niekedy hovorí, že bola, podobne ako Rím, založená na siedmich pahorkoch. Je to najstaršie mesto na Slovensku a z hľadiska histórie má obrovský význam. Počiatky osídlenia tu siahajú až do praveku, pretože Nitra a jej okolie bola pomerne husto osídleným územím už pred 30-tisíc rokmi. Kto teda túži spoznávať prastarú históriu Nitra je tým ideálnym miestom.
História sa začína písať koncom 5. storočia
Nitriansky hrad stojí na mieste starého slovanského hradiska, ktoré pôvodne obklopovalo koryto rieky Nitry. História Matky miest, ako ju občas familiárne nazývajú, sa začína písať koncom 5. storočia, keď na jej územie prichádzajú prví Slovania. Už v prvej polovici 7. storočia sa západné pramene zmieňujú o štátnom útvare Slovanov, Samovej ríši, akýmsi predchodcom ďalšieho štátneho útvaru – Veľkej Moravy. Jedným z jej hlavných centier bola práve aj Nitra, o ktorej hradisku úplne prvá písomná zmienka pochádza z roku 871.
Práve v Nitre sa zdržiaval knieža Svätopluk
V prvej písomnej zmienke sa tiež spomína stavebná činnosť kniežaťa Pribinu a posvätenie jeho kostola v Nitre v roku 828. V období Veľkej Moravy sa práve tu zdržiaval knieža Svätopluk. Nitra sa spomína aj v súvislosti s pôsobením svätých Cyrila a Metoda. Od roku 880 tu bolo centrum novozriadeného Nitrianskeho biskupstva, ktoré pretrvávalo na veľkomoravskej tradícii. Správy o ňom sa začínajú množiť aj začiatkom 12. storočia. V tom čase mal hrad rozlohu takmer 8,5 ha a patril k najrozľahlejším v stredovekom Uhorsku. Toto miesto neslúžilo iba pre potreby svetskej moci či hradnej posádke, ale aj Nitrianskej kapitule kanonikov a nitrianskym biskupom, ktorí zároveň zastávali úrad nitrianskeho župana. V čase vojenského ohrozenia tu nachádzali útočisko obyvatelia širokého okolia. Najrozsiahlejšou kamennou stavbou bola biskupská Katedrála sv. Emeráma, Andreja-Svorada a Beňadika, ktorá sa spomína aj v Maurovej legende z rokov 1064 – 1070 ako miesto, kde boli uložené ostatky sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Predpokladá sa, že na mieste terajšieho biskupského paláca vznikla už v 12. storočí kamenná stavba románskeho biskupského paláca, a primeranú rezidenciu tu zrejme museli mať i nitrianski župani.
Matúš Čák nakázal hrad vypáliť a rozváľať a zničiť
Nitriansky hrad v rokoch 1241 a 1242 odolal tatárskemu vpádu, za čo kráľ Belo IV. v roku 1248 udelil podhradiu privilégiá. V roku 1273 bol však hrad spolu s mestom vypálený. Na začiatku 14. storočia hrad vypálili a zničili aj vojská Matúša Čáka Trenčianskeho, od ktorého vyšiel príkaz rozváľať a znefunkčniť všetky stojace zvyšky stavieb i opevnenia. Hrad bol postupne obnovovaný, pôvodné opevnenie z 12. storočia bolo dokladané novými časťami muriva, čo je dnes viditeľne zachované. Nepokoje ale zasiahli hrad aj v 15. storočí, preto sa pristúpilo k ďalšiemu opevňovaniu, ktoré pokračovalo v 16. storočí, teda v čase tureckého nebezpečenstva, keď bol postavený renesančný hradný palác a nová vnútorná hradná brána.
Na výzdobe chrámu sa podieľali významní umelci
Rekonštrukcia hradu za biskupa Jána IV. Telegdyho v rokoch 1622 – 1642 priniesla radikálnu prestavbu sakrálneho komplexu. Počas stavovských povstaní v prvej polovici 17. storočia bol hrad centrom vojenských operácií. V roku 1663 sa dokonca dostal na krátky čas do rúk Turkov, ich prítomnosť sa podpísala aj na zničenom stave katedrály. Po odstránení škôd prebudovali v rokoch 1673 – 1674 celý obranný systém hradu podľa požiadaviek modernej fortifikácie. K ďalšej veľkej stavebnej a obnovnej činnosti došlo na hrade až po skončení povstania Františka Rákóciho v roku 1704, keď biskup Ladislav Adam Erdödy prestaval tzv. horný kostol a vybudoval nový biskupský palác. Do Nitry boli pozývaní významní umelci, aby sa podieľali na výzdobe chrámu. Hrad po tejto prestavbe nadobudol dnešnú podobu.
Najznámejšia povesť o Svätoplukovi a troch prútoch
Z minulosti takmer bol každý hrad či zámok spájaný s nejakou povesťou. Tie svoje má aj Nitriansky hrad. Tou vari najznámejšou je o Svätoplukovi. Mocný veľkomoravský kráľ Svätopluk si dal pred smrťou zavolať svojich troch synov. Každému z nich podal jeden prút a prikázal im, aby ho zlomili. Mladí veľmoži bez väčšej námahy otcovu žiadosť splnili. Potom dal kráľ trojicu prútov zviazať a opäť vyzval synov, aby zväzok zlomili. Táto úloha sa však ukázala ako oveľa ťažšia. Týmto spôsobom Svätopluk ukázal svojim potomkom potrebu svornosti a spoločnej sily, lebo len tá im pomohla zaručiť neporaziteľnosť a krajine blahobyt.
Pútavá povesť o krásnej, no pyšnej Žofke a Vodníkovi
S Nitrianskym hradom je spájaná aj ďalšia, menej známa povesť. Bola raz jedna krásna deva menom Žofka, ktorá nádherne spievala a na Nitrianskom hrade slúžila tri roky. Pytačov mala azda na každý prst, lenže ona všetkých odmietala. Krstná mať jej preto často hovorievala: ,,Žofka, Žofka, ty raz preberieš…“ Ona jej na to, že čaká na toho pravého. Po práci si Žofka často spievala pri hradnej studni, keď tu raz počuje: ,,Krásne dievča, hľadám Žofku, čo na hrade pracuje,“ zaliečavo ju oslovil mládenec. „Lebo chýr o jej kráse sa doniesol až ku mne a ja som sa rozhodol ju hľadať,“ vravel jej ďalej. Žofka sa začervenala a priznala, že ona je tá dotyčná. Vysoký, krásny šľachtic v zelených nohaviciach, čižmách, v zelenom kabáte a klobúku sa jej veľmi páčil. Takto si predstavovala svojho milého. Nuž, dohodli sa na stretnutí na druhý deň pri studni. Všetko to sledoval Martin, ktorému sa Žofka už dlho páčila. Opýtal sa jej, kto to bol, a ona mu na to odvrkla, že ho to vraj nemá zaujímať. Martin jej vyznal svoju lásku a povedal, že bude na ňu čakať, kým si to sama nerozmyslí. Žofka však už bola rozhodnutá pre pána v zelenom a nepomohli jej žiadne dohovárania. Ani Martin, ani krstná mať počarovanej dievčine nemohli pomôcť. Jedného večera, ako tak hľadela do studne a čakala švárneho neznámeho, počula hlas, a ten ju stiahol do vody. Žofka tak doplatila na svoju pýchu a prieberčivosť. Povesť hovorí, že po čase sa zo studne začal ozývať ženský spev, veľmi podobný tomu Žofkinmu.
Zaujímavé povesti o zrade aj čiernom psovi
S Nitrianskym hradom sú spojené aj ďalšie dve povesti, pričom tá druhá je priam strašidelná. Prvá povesť je spätá s časmi tureckých nájazdov na Nitru. Príbeh rozpráva o mladom zemanovi, ktorý sa na istý čas stal znenazdajky pánom Nitriankseho hradu. Najprv mu to vyveštila dvorná cigánka, až napokon sa to stalo pravdou. Pánom hradu sa však stal pomocou zrady vlastného národa a priateľov, keď pomohol Turkom zmocniť sa panstva. Vďaka Turkom vládol pol roka, až kým si generál de Souches spolu s generálom Kohárym neprišli vybojovať územie späť. Zradcu Nitrana našli po troch dňoch utopeného v studni.
Ďalšia, už desivejšia povesť, hovorí o psovi, ktorý sa má zjavovať pod hradným kopcom. Pred hradnou bránou sa tento čierny pes zjavuje vraj presne o polnoci a stráži ju. Mal by byť veľký s červenými očami a mohutným chvostom. Povesť hovorí, že je to duch Turka, ktorý zabil na tomto mieste veľmi veľa obrancov mesta, a preto je jeho večným trestom odháňať každého, kto by sa sem pokúsil vstúpiť.
foto: Autor
