40 tisíc mužov, ktorí odopreli výkon mimoriadnej vojenskej služby je významný spoločenský signál. Niet preto divu, že Jaroslav Naď prská.
Aj keď si pri tom protirečí. Na jednej strane totiž hovorí, že žiadosti o odopretie výkonu mimoriadnej vojenskej služby sú úplne zbytočné, na strane druhej hovorí, že výzvy na ich podanie výrazne znižujú obranyschopnosť štátu.
Byť ministrom obrany, tak ma trápi, že obranyschopnosť štátu stojí aj na tisíckach mužov, ktorí v živote nedržali v ruke zbraň, a ktorých reálna životnosť na fronte by dosahovala rádovo maximálne hodiny. Ale o tom inokedy. Teraz je podstatné vyzdvihnúť dva momenty. Prvým je potvrdenie faktu, že podanie žiadosti o odopretie mimoriadnej vojenskej služby nie je hoax, ako verejnosť o tom zarputilo presviedčali ministerstvo obrany, polícia či proatlantické think tanky a ich zamestnanci. Potvrdilo sa, že je to bežný úkon, ktorý má oporu v legislatíve.
Druhým momentom je zavádzanie ministra Naďa, že takáto žiadosť je zbytočná. „Keby prišlo k mobilizácii, čo sa teoreticky v budúcnosti môže stať, aj tak by boli mobilizovaní, ale nedostali by do ruky zbraň, ale išli by do nemocníc alebo kopať zákopy. Nevyhli by sa službe vlasti,“ vyhlásil arogantne minister.
Pre ministra Naďa to možno význam nemá, no pre tisícky mužov, ktorí by v prípade ozbrojeného konfliktu boli potravou pre delá, to jednoznačne význam má. Jedna vec je riskovať život za záujmy veľmoci a jej domácich lokajov a niečo iné šúpať zemiaky či ošetrovať ranených v tyle. Takže nie, pán Naď, táto žiadosť nebola zbytočná.
A na vašom mieste by som sa viac obával toho, že muži, ktorí žiadosť nepodali, v hypotetickom nasadení uprednostnia pred mlynčekom na mäso skôr príklad česko-slovenských legionárov, ktorí v prvej svetovej vojne prebehli z rakúsko-uhorskej armády či kapitána Nálepku, ktorý dezertoval z armády slovákštátu.
Artur Bekmatov
