V Banskej Štiavnici ako keby uplynulú sobotu horel a zhorel aj kus našej práce.
Nemohla som sa ubrániť dojmu, že sa mi/nám deje strašná krivda, akú sme si ani náhodou nezaslúžili. Obnova mesta nás predsa stála toľko úsilia, času, energie, zviedli sme kvôli nej toľko bojov… a teraz je všetko v plameňoch.
Záchrana pokladu
Banská Štiavnica bola „vlajkovou loďou“ týždenníka Nové slovo, ktoré sa jej venovalo vytrvalo od konca 70. až po začiatok 90. rokov minulého storočia. Náš publicistický vklad niesol názov Záchrana pokladu a Štiavnicu sme si v jeho rámci zamilovali na celý život. Stala sa „naša“ a z tohto vzťahu nebolo úniku (niežeby sme po ňom boli túžili). Aktivita redakcie bola a zostala nevídaná a v slovenskej žurnalistike nemá obdobu: ešte aj dnes si zaslúži obdiv. Publicistická akcia, dnes by sme použili azda modernejší pojem – publicistický projekt – sa zrodila niekedy v roku 1978 ako reakcia na prijatie uznesenia vlády SSR č. 58/1978 z 22. februára 1978 o potrebe komplexného prístupu k obnove mestských pamiatkových rezervácií v Banskej Štiavnici a Kremnici.
Jednou z kľúčových osobností tohto rozhodnutia bol vtedajší šéfredaktor Nového slova Leopold Podstupka, muž s nesmiernym rozhľadom, ale aj veľkou odvahou a pevným charakterom. Mimo iného mal rád zmysluplnú prácu. Požiadavku z uznesenia vlády, vyžadujúcu od všetkých zúčastnených špecifický prístup, preto premietol do zámeru podporiť obnovu jedinečného mesta prostriedkami, ktoré boli redakcii vlastné – teda do kvalitnej publicistiky. Bývalý riaditeľ Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici, neskôr aj riaditeľ Štátneho ústredného banského archívu v tom istom meste Ján Novák spomína, ako sa koncom roku 1978 spolu s L. Podstupkom stretli v kancelárii vtedajšieho podpredsedu vlády SSR Júliusa Hanusa, aby o tomto zámere v trojici diskutovali. Vzápätí sa začali prípravy a šéfredaktor vytvoril čoskoro v redakcii podmienky, ktoré umožnili celú akciu dlhodobo rozvíjať.
Snímka: Archív redakcie
Prvý článok „oficiálnej“ akcie Záchrana pokladu bol publikovaný 15. februára 1979, posledný 9. mája 1991. (Kvôli úplnosti treba dodať, že Nové slovo zverejnilo dva články o Banskej Štiavnici z pera Heleny Dvořákovej už v roku 1972 a 1977.) Záchranou pokladu sa Nové slovo stalo fakticky súčasťou obnovy a analytickými, kritickými článkami, pozornosťou, venovanou dianiu v meste, určitým dohľadom nad postupom prác, burcovaním a neústupčivým pripomínaním významu mesta a povinnosti zachrániť ho prispelo k tomu, aby sa mesto pozviechalo a ožilo. Až tak, že v roku 1993 bolo ako prvá pamiatka zo Slovenska zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Prenikla do našich životov
Do mesta chodili reportážne tímy, dvojice autorov aj jednotlivci, spočiatku aj dvakrát mesačne a v desiatkach článkov mapovali najrozličnejšie témy. Iba výber z nich: história mesta, história a obnova jednotlivých pamiatok, potreba novej bytovej výstavby, cestného obchvatu, plynofikácie, obnova kanalizácie, problémy školstva, finančné otázky, dodávateľsko-odberateľské vzťahy, problémy reštaurovania, technické pamiatky, vzťah Štiavničanov k mestu a mnohé, mnohé ďalšie. Prinášali sme reportáže, rozhovory, analýzy, správy z kontrolných dní, riporty, komentáre, publikovali sme básne inšpirované Banskou Štiavnicou, organizovali sme redakčné besedy, oslovovali každého, kto mal k Banskej Štiavnici čo povedať.
Do práce sme vkladali svoje profesionálne schopnosti, ale aj osobné nasadenie, a to všetko spôsobilo, že Banská Štiavnica bola nielen súčasťou jednotlivých vydaní Nového slova, ale predovšetkým sa stala súčasťou našich životov.
Sú s ňou spojené mnohé mená – Helena Dvořáková, Vladimír Jancura, Ľuboš Jurík, Drahoslav Machala, František Mucha, Miroslava Staszová, Oľga Vavrová, Jana Procházková, Oľga Škorecová, Ján Repka, Martin Krno, Alena Sedláková, Dagmar Krištofičová, Milan Mitošinka či autorka týchto riadkov.
Snímka: Archív redakcie
Nezabudnuteľná je redakčná návšteva Banskej Štiavnice – v prvý septembrový víkend 1981 sme navštívili spoločne Banskú Štiavnicu; nielen tí, ktorí o nej písali, ale všetci členovia redakcie. Aj kolegyne sekretárky, aj vodič, aj spojovateľka; nielen tí, ktorí sa venovali domácim témam, ale aj tí, ktorí mali na starosti témy zahraničnopolitické. Išlo o to, aby sme všetci pochopili, prečo je Banská Štiavnica dôležitá a prečo je našou spoločnou témou.
Naším neprekonateľným „kúskom“, myslím si, zostane aj to, že svojou otvorenosťou a kritickým prístupom sme dosiahli stav, že týždenník ÚV KSS (teda stranícka tlač), sa stal v Banskej Štiavnici a v okrese Žiar nad Hronom podpultovým tovarom! Dokonca tovarom, ktorého distribúciu sa pokúsili v miestnych novinových stánkoch občas zastaviť… Občasné snahy „odstaviť“ Nové slovo alebo zmierniť jeho kritický osteň sa minuli účinkom. Bolo to preto, lebo hoci nám palce pri Záchrane pokladu držali mnohí, chrbát nám držal len jeden – náš šéfredaktor.
Svetové mesto
Je asi pochopiteľné, že neustála pozornosť Banskej Štiavnici vyvolávala tak trochu závisť ostatných mestských pamiatkových rezervácií a často sme boli konfrontovaní s argumentom, že však aj iné mestá majú pamiatkové objekty a významnú históriu. Áno, to je pravda a Nové slovo sa pamiatkovej starostlivosti venovalo pomerne systematicky. Keby som však ten rozdiel mala sformulovať, znel by asi takto: Banská Štiavnica je jedinečná tým, že v určitej etape svojho vývoja svetovú špičku nielen odrážala, ale ju tvorila. Postavenie, ktoré získala a smer, ktorý udávala, je to, v čom je nesúmerateľná s inými, preto vystupuje z radu ďalších banských miest. To nezmenšuje ich vklad do našej minulosti; len veci zaraďuje do súvislostí a na ich pozadí formuluje význam Banskej Štiavnice. Pre našu národnú históriu sú dôležité všetky zachované pamiatky, všetky banské mestá a ďalšie sídla, všetky deje a výsledky, všetko, čo sa udialo; ale len niektoré z množiny týchto prvkov sú dôležité aj vo svetových súvislostiach. Preto sme sa Štiavnici venovali viac, než iným sídlam a pamiatkam.
Snímka: Archív redakcie
Postupne a pomaly sa stav Banskej Štiavnice zlepšil a mesto opeknelo, ba skrásnelo. Veď sme voľakedy o ňom aj písali tak, že je to krásavica, ktorá dá na seba čakať, ale že raz nám ukáže svojmu krásu… Našťastie, stalo sa a my sme prežívali veľké zadosťučinenie.
Opäť krok po kroku
Keď sa spätne pozerám na roky, ktoré sme s veľkým nasadením a nadšením venovali Banskej Štiavnici, uvedomujem si, že sme považovali za svoju povinnosť prispieť k záchrane mesta. Zároveň sme boli presvedčení o tom, že je to aj úloha vtedajšej spoločnosti, štátnych i odborných orgánov, všetkých zainteresovaných. Toto vedomie sa premietlo do rôznych rozhodnutí a praktickej činnosti rôznych inštitúcií a jednotlivcov; bez širšieho úsilia by nič nezmohli ani naše najkvalitnejšie analýzy. Aj iní museli vedieť, že to vzácne mesto sme nevybudovali my, my sme mali len obrovské šťastie, že sme ho zdedili.
Bezprostrednú hrôzu z požiaru vystriedal reálny pohľad – Banská Štiavnica, našťastie, o všetko neprišla, všetko zničené nebolo a navnivoč určite nevyšlo ani naše dlhoročné snaženie. Ale že v centre mesta je znovu sedem zdevastovaných objektov, že Štiavnica má za sebou čas hrôzy a že celkom ešte ani netušíme, kde na jej obnovu vezmeme peniaze, to je fakt. Opäť bude potrebné nasadenie a presvedčenie, opäť bude potrebný boj, niekedy aj s veternými mlynmi, opäť budú potrebné múdre rozhodnutia a praktická, dlhodobá a každodenná činnosť. A, samozrejme, dostatok finančných zdrojov. Lebo to všetko si obnova pamiatkových objektov vyžaduje. Je to neuveriteľne zložitá činnosť.
Naša akcia Záchrana pokladu trvala 12 rokov; dúfajme, že o ďalších 12 rokov nebude po ranách z minulotýždňového požiaru v Banskej Štiavnici už ani stopy. Ale pre istotu klopem na drevo.
Text: Oľga Gáfriková
Pôvodný text s názvom Banská Štiavnica (navždy) v nás bol publikovaný na noveslovo.eu . Zverejnili sme ho so súhlasom vydavateľa.
