Dnešné dovolenky sa s tými pred „nežnou revolúciou“ nedajú ani zrovnať. Teda aspoň pre väčšinu Slovákov. Mnohí totiž uprednostňujú pobyty s exotikou pri mori a najlepšie s „all inclusive“. Za socíku to bol pre drvivú väčšinu z nás nesplniteľný sen.
Je síce ešte len máj, lásky čas, no mnohí už teraz rozmýšľajú, kam sa vyberú na dovolenku. Kto zažil dovolenku za socializmu, ten nám dá určite za pravdu, že o zážitky na nej isto nebola núdza. No a súčasná mladá generácia si určite vôbec nedokáže predstaviť stráviť dovolenku tak, ako ju zažívali ich rodičia a starí rodičia. O mori a najmä krásnom hoteli s vlastnou plážou niekde v exotike drvivá väčšina ľudí mohla iba snívať, a tak zažívali preplnené pláže v okolí riek, pri jazerách, priehradách či moriach v socialistickom bloku. Prirodzene, tam aj neraz doslova strastiplnú cestu. Spomienky na tie „krásne“ a neraz poriadne úsmevné časy však tým, ktorí ich zažili, zostali na dlhé desaťročia.
Preplnené autá a prehriate Karosy
Na dovolenky sa za socializmu najčastejšie zvyklo chodiť autami. Tie boli vo väčšine prípadov nielen plne obsadené rodinnou, ale aj vecami, ktoré si so sebou zobrala. Vidieť doslova preplnené auto, ktoré malo navyše na streche „záhradku“, rovnako plnú do maxima, nebolo nič výnimočné.
Oddýchnuť si na dovolenky sa však chodilo aj autobusmi, ktoré ale v ničom nepripomínali tie súčasné s klimatizáciou, chladničkou, televízorom či WC. Tu už bol batožinový limit ale obmedzený, pretože do kufra zväčša postaršej Karosy sa toho, pri plnej obsadenosti, veľa nezmestilo. Napriek tomu boli dovolenky, rovnako ako dnes, veľmi žiadané a rodina sa vracala domov nielen oddýchnutá, ale aj s množstvom zážitkov.
All inclusive vs varenie v prírode
Našinec si v súčasnosti tú pravú dovolenku spája najmä s pohodlným presunom lietadlom do prímorskej destinácie, a tiež s krásnym hotelom, v ktorom má celá rodinka minimálne polpenziu. Tí náročnejší využívajú All inclusive, lebo variť aj na dovolenke sa ženám jednoducho nechce.
A pritom – aké čaro mala strava, ktorú si človek sám pripravil nie raz v lone prírody či už zo sáčkovej polievky, plechovky s rozličným obsahom alebo z doma do pohára zaváraného mäsa? O „vypálení červa“ ani nehovoriac, pretože i v tom čase človek, a možno ešte viac ako dnes, dbal o svoje zdravie.
Spomienky na zážitky pod stanmi
Pri predchádzajúcich slovách o pohodlných hoteloch si pamätníci dovoleniek za socializmu určite spomenú na noci strávené v drevených chatkách, no najmä v celtových stanoch. Kto zažil poriadnu nočnú prietrž mračien a prúdy vody lejúce sa nielen z oblohy, ale často i do stanu, ten sa určite pousmeje, ba vynoria sa mu spomienky na záchrannú akciu všetkého, vrátane seba, čo bolo uložené v stane.
Mnohí si určite spomenú na zľudovelú otázku a odpoveď: „Ako bolo pod stanom? Dobre. A aj Stano sa mal dobre!“ Napriek všetkému nebola v 60-tych, 70-tych ani 80-tych rokoch núdza o preplnené pláže pri našich vodných tokoch a jazerách, kde sa ľudia namiesto ležadiel opaľovali na dnes už ikonických hrubostenných nafukovačkách.
Potulky prírodou a strava pri ohni
Pamätníci socializmu, spomeniete si ešte aj na známe „čundry“? Pre tínedžerov, ale i staršie ročníky milujúce dobrodružstvo, boli prechádzky prírodou spojené nie raz aj so spaním pod „širákom“ tým, čo ich doslova napĺňalo. Potulkami prírodou s partiu kamarátov totiž zažívali dobrodružstvá, aké pri normálnej dovolenke nemali šancu prežiť. Nehovoriac o spoznávaní nových ľudí, miest či prírodných krás. Prirodzene, aj tu sa využívala najmä „domáca“ strava, nie raz varená a jedená priamo z „ešusov“, ktorá sa pripravovala zväčša na otvorenom ohni v lone prírody. Mnohí sa pri spomienke na zemiaky opečené v pahrebe zaliznú ešte i teraz.
Pionierske tábory ako škola života
Spomínaní „čundráci“ získali veľakrát základy v dnes už neexistujúcich pionierskych táboroch. Deti tam chodievali cez prázdniny, kam ich rodičia nie raz dali namiesto dovolenky, ktorú celá rodina z rozličných dôvodov v lete neabsolvovala. Práve tam boli deti často ubytované v drevených chatkách alebo stanoch, pričom sa museli prispôsobiť istému režimu. Pomerne skoré ranné stávanie s rozcvičkou bol iba základ do nového dňa, v ktorom sa, okrem iných pohybových a vedomostných aktivít, pomerne často oboznamovali s prírodou a prežitím v nej.
Súčasná mládež, a rovnako tak ich rodičia, by si to ako obľúbenú činnosť vedeli iba dosť ťažko predstaviť, napriek tomu tí, čo to zažili, majú na tie časy zväčša iba pekné spomienky. Pre mnohých to bola doslova škola života. Nehovoriac o tom, že sa na miesta, kde v pionierskych táboroch prežili svoje „mládí“ vracajú aj v dospelosti spolu so svojimi deťmi.
Jozef Uhlárik
