Jeden z najžiadanejších operných spevákov na svete Peter Dvorský sa koncom mesiaca (25. septembra) dožíva významného životného jubilea – 70 rokov. Celé dve desaťročia patril k najužšej špičke tenoristov svetovej úrovne, keď sa predstavil na vyše 60 divadelných a koncertných pódiách v 25 krajinách. Svetová operná legenda Peter Dvorský poskytol pri tejto príležitosti rozhovor pre TASR.
Kde a kedy sa zrodila túžba mladého chlapca z Partizánskeho spievať? Zrejme ste to mali už v génoch, veď štyroch z piatich bratov zlákal spev.
Otec mi povedal, keď sme ešte boli mladí chlapci, že keď si sa narodil Peter, tak sme sa dohodli s mamičkou, že ťa dáme pokrstiť. V Partizánskom bol vtedy postavený moderný, krásny kostol. Zobrali ma tam a keď ma pán farár polieval, krstil, tak som tak spustil a začal plakať, že farár povedal: ‚No, toto bude určite spevák.‘ (smiech) Tak, asi tam to začalo.
Ako sa podarilo v polovici 70. rokov minulého storočia mladému, začínajúcemu, neznámemu opernému spevákovi z východnej Európy presadiť na vrcholných operných scénach v zahraničí?
Bolo potrebné zaspievať tak, aby to presvedčilo nejakého manažéra alebo agenta, ktorí sa v hľadisku vždy nájdu. Nuž a stalo sa to, že na jeseň roku 1976 hosťovala naša opera SND vo viedenskej Volksoper s titulom Faust a Margaréta, v ktorej som spieval Fausta. Prišla ária, kde tenor musí ukázať svoju výšku – doslova čakajú na to, ako zaspieva vysoké „céčko“. Ja som ho hravo zaspieval, čo malo aj veľkú odozvu u publika. Hneď po predstavení prišli za mnou agenti s ponukami a na druhý deň sa v rakúskych denníkoch objavili titulky ‚Ein Caruso aus Pressburg‘.
To bol teda ten zlomový moment?
Áno. To bol zlomový moment. Nebyť tohto predstavenia, tak možnože by to prišlo nie zrovna vtedy, ale neskôr. Vzápätí potom som dostal ponuku nahrávať vo Viedni operu Leoša Janáčka Káťa Kabanová. Do nahrávacieho štúdia prišli jeden deň dvaja elegantní páni z viedenskej Štátnej opery a opýtali sa ma, či mám záujem spievať u nich? Ja im odpovedám: ‚To je krásna otázka, jasné, že mám.‘ Oni na to, že už zajtra by som mohol spievať. Ja som im povedal, že nemôžem, lebo nahrávam v štúdiu a som obsadený. Oponovali, že zajtra nahrávajú moji kolegovia, teda mám voľno a môžem u nich spievať. Jednoducho boli na mňa pripravení, nachytali ma na hruškách. Zobrali ma do Štátnej opery, v ktorej ma už čakal jej riaditeľ Egon Seefehlner. V skúšobni, kde bol pripravený aj klavirista, ma privítal slovami: ‚Môj drahý, Peter Dvorský, prosím, poďte ku mne.‘ Zaspieval som mu z listu áriu dvorného speváka z opery Rosenkavalier, ktorú som predtým nikdy nespieval, na čo pán profesor Seefehlner povedal: ‚Bolo to veľmi dobre. Môj drahý, máte angažmán.‘ Ja som sa tak rozklepal, dostať takéto angažmán do Štátnej opery, to bolo niečo, o čom som dovtedy ani nesníval!
Hoci ste už pred tým vystúpili napríklad v spomínanej viedenskej Štátnej opere, v Metropolitnej opere v New Yorku či vo Veľkom divadle v Moskve, povedali ste, že každý spevák chce aspoň raz zaspievať v milánskej La Scale. Už po vašom prvom vystúpení ako Rodolfa v Pucciniho opere Bohéma – stalo sa tak na Veľký piatok 13. apríla 1979 – vám padol tento operný svätostánok k nohám. Ako si na tieto chvíle s odstupom štyroch desiatok rokov spomínate?
Skutočne úprimne poviem, niekedy sa mi to zdá až neuveriteľné, že to tak bolo. Keď ešte k tomu pridám, že noviny Corriere della Sera napísali: ‚Peter Dvorský dal zabudnúť na Pavarottiho‘ – to boli v titulku na stránkach kultúrnej rubriky veľmi silné slová. Publiku sa muselo moje vystúpenie veľmi páčiť. Na základe tohto úspechu s operou Bohéma som dostal ďalšie ponuky do La Scaly.
Vystúpili ste ako záskok namiesto Luciana Pavarottiho.
Ten záskok bol preto, lebo Pavarotti mal zmluvu na osem predstavení a ja som mal na dve, čiže išlo o sériu desiatich predstavení Bohémy. Ja som mal zmluvne odspievať posledné dve – deviate a desiate. To ôsme predstavenie bol záskok za Pavarottiho, ktorý nebol vôbec plánovaný. Vystúpil som bez skúšky, všetko sa narýchlo vybavovalo. Ešte o štvrtej popoludní som nemal víza do Talianska a do ich vybavovania sa dokonca vložil aj taliansky minister kultúry.
Ako reagoval na vaše vystúpenie Pavarotti?
Neviem, jeho reakcie som nepoznal. Po mojom vystúpení sme sa nejaký čas nevideli, ani o tom nehovoril, ale zrejme mu to asi nebolo veľmi príjemné, keď sa dočítal, že Milánčania mohli zabudnúť na Pavarottiho.
Avšak samotný Pavarotti vás označil za svojho nástupcu. Veď, keď vás počul na jednej z lekcii kurzistov v polovici 70. rokov spievať povedal: ‚Myslím, že môžem pokojne odísť, nový Pavarotti nastupuje na scénu.‘ A o vás sa vravelo, že ste Pavarotti zo Slovenska.
Boli sme kolegovia, videli sme sa potom napríklad v Metropolitnej opere v New Yorku. Náš vzťah bol priateľský, úplne v pohode.
Váš „slnečný tenor“ žiaril na desiatkach operných scén po celom svete, vrátane tých najvýznamnejších. Ktoré publikum bolo najvnímavejšie, na hudbu najcitlivejšie?
Musím povedať, že také skutočne najvnímavejšie aj najinteligentnejšie publikum som zažil v Moskve a vo Viedni. Pokiaľ sa niečo deje na javisku, nereagujú tak ako Taliani, ktorí rozprávajú a kričia, majú takú, povedal by som, prílišnú slobodu zasahovať do diania. Rusi majú skutočne mimoriadne vnímavé a úžasné publikum a vo viedenskej Štátnej opere reaguje publikum presne na to, čo sa deje na javisku. Je to veľmi inteligentné, skoro až profesionálne publikum.
V roku 2018 ste ukončili svoje pôsobenie v Ríme, kde ste boli päť rokov riaditeľom Slovenského kultúrneho inštitútu. Po návrate ste si to namierili do dôchodku. Nechýba vám hudba, opera, divadlo?
Chýba mi, pretože kvôli covidu sa nedostanem často na operné predstavenia, ale verím, že budem chodiť, keď táto pliaga pominie. Dúfam, že budem častejšie sedieť v hľadisku.
Už 30 rokov má unikátny projekt, pri zrode ktorého ste v roku 1990 stáli a ktorého ste garantom. Ide o spevácku súťaž detí v interpretácii slovenskej ľudovej piesne nazvanú Slávik Slovenska.
Je to unikátna súťaž, práve preto, lebo sú v nej zastúpené deti od šiestich do štrnástich rokov. Keď si predstavím, že v niektorých rokoch sa do nej prihlásilo až 40.000 detí, tak to znie až neuveriteľne. Ale, čo je na nej krásne je to, že deti spievajú skutočne oddane bez toho, aby ich niekto do toho nútil, čo mi potvrdili rodičia, s ktorými som sa o tom rozprával. Deti chcú spievať a spievajú od srdca. Staré mami a matky im pripravujú ľudové kroje, ktoré zdedili – to je niečo nádherné. Takže, ja sa na to pozerám ako na unikátnu súťaž, ktorá neviem, či má v Európe obdobu.
Spomínali ste covid. Druhý rok prežívame veľmi zložité obdobie pandémie koronavírusu. Ľudia sa stali akýmisi nevraživejšími, vôkol nás panuje veľa zloby a hnevu. Vy, ako nesporná morálna autorita, čo by ste odkázali tým, naplneným nežičlivosťou i nenávisťou?
Aby boli trošku umiernení, aby mysleli na svoje rodiny, na svoje deti a na svojich blízkych. Čím budú pokornejší a budú trpezlivejší, tak tým skôr to všetko prefrčí a bude opäť dobre. Nech nemajú obavy, ale nech zbytočne nerozdúchavajú nevraživosť medzi sebou. To nemá vôbec význam. Čím viac budeme ústretovejší voči sebe, tým to bude krajšie a lepšie.
A ja si dovolím dodať, kiež by platili slová z piesne Svet lásku má, ktorú ste naspievali spolu s Karlom Gottom a Pavlom Haberom a v ktorej spievate Vince amor – Láska zvíťazí!
Tak je to. Presne!
zdroj: TASR, Ján Šmihula
