Požiar počas silvestrovskej noci v Nitre bol len otázkou času, žiaľ, prišiel na sklonku tohto roka. Asi 50 ľudí sa ocitlo náhle bez strechy nad hlavou, majitelia prišli o svoje investície a všetci sme mali o čom pár hodín intenzívne hovoriť…. (Prepáčte tú iróniu.)
Priznám sa, že pôvodne som o ľuďoch, ktorí prišli o bývanie, ani nechcela písať, v podstate sa zdalo, že každý z nich vedel ísť k svojim príbuzným a dať sa nejako do poriadku. Zaujala ma však informácia o deviatich ľuďoch, ktorým mesto Nitra poskytlo dočasné ubytovanie na základnej škole na Levickej ulici a keď mi zavolal Erik Blaško z Garážového výpredaja, že či nemám nejaké veci (bundu, deku a podobne), niečo som aj vďaka kamarátkam dala dokopy a šla som to tam v pondelok zaniesť. (samopropagovacie videá netočíme)
Práve na Levickej som sa zoznámila s ľuďmi, ktorí to v živote nemajú jednoduché (kto má?), ale práve teraz sa ocitli v situácii, ktorá je naozaj, naozaj náročná. Viete si predstaviť, že zo dňa na deň skončíte v nejakom provizórnom ubytovaní a bez osobných vecí, a žiaľ, aj bez peňazí? Viete, mnohí sa ma pýtajú, či naozaj tí ľudia potrebujú hotovosť, ale hovorím: áno. A keď som čítala niektoré komentáre na sociálnych sieťach, že na čo sú im peniaze, obracal sa mi žalúdok, pretože fakt platí, že niektorí dokážu závidieť aj to, že vyhoreli… Mesto im síce zabezpečilo strechu nad hlavou, dokonca som videla, že im priniesli stravu, ale viete si sami, na vlastnej koži, predstaviť, že by ste nemali k dispozícii aspoň 100 eur? Poviem vám, že som sa až zahanbila, keď som tam dotiahla veci len praktického významu, pretože som si uvedomila, že je to síce pekné, ale dvadsať druhov oblečenia títo ľudia nepotrebujú. Tí ľudia potrebovali aj nejakú hotovosť, aby si slobodne mohli kúpiť to, čo momentálne potrebujú a nemusia práve tieto intímnosti vykrikovať do celého sveta. A ja som mala pri sebe iba tri dvadsaťeurovky.
Zoznámila som sa s milými, napriek všetkému, veselými ľuďmi, ktorí prišli z Čiech do Nitry za prácou. Pravdou je, že niektorí z nich tu žili legálne s povoleným pobytom, jedna baba mala v prenájme dokonca trvalý pobyt, pretože majiteľka bytu jej vyšla v ústrety. Je tam aj chalan, ktorý je tu prakticky na návšteve, chce zostať v Nitre, berie lieky, ale je v situácii, keď sa vlastne nemôže dostať ani k lekárovi, pretože nemá poistenie. Ale aj taký je život a netreba to odsudzovať.
Títo všetci platili nájomné (od 550 do 700) eur, nebudem vám rozpisovať, ako to zvládali, či nezvládali, jednoducho normálne chodili v Nitre do práce, normálne si prenajali byt a normálne si žili svoje životy. Za tieto dva dni som sa stretla aj s ľuďmi, čo ohrnuli nosom nad tým, že „podnájomníci“… No, otras, jednoducho nie všetci si môžu zobrať hypotéky, hádam to netreba vysvetľovať. Neznamená to však, že tí ľudia sú niečo menej.
Páčilo sa mi, že im tam pomáhali dobrovoľníci z nitrianskeho Červeného kríža, tá partia mladých ľudí je neskutočne empatická a ochotná. Pomáhali im so všetkým, čo potrebovali, rovnako aj mestskí policajti, ktorí tam dávajú pozor pred budovou. Videla som aj úradníkov Mestského úradu, ktorí im priniesli stravu a zapisovali si, čo tí ľudia ešte potrebujú.
Ale ako mi povedali všetci, jediné, čo skutočne potrebujú, je hotovosť. Zohnať nový podnájom, zložiť depozit a ide sa ďalej. Onedlho budú mať síce výplaty, ale ak by si aj zohnali nejaký nový podnájom, potrebujú si zabezpečiť iné veci. Pýtate sa aké? Porozmýšľajte: treba zaplatiť mobil, cestovné, kúpiť si minerálku, hygienu, zložiť depozit a podobne. Hoci, za všetko, čo dostali, sú neuveriteľne vďační. Treba si uvedomiť, že žijeme z peňazí, a mnohí, mnohí z výplaty do výplaty, aj keď to niektorí počuť nechcú.
Viete, za tie roky mám skúsenosti, že finančnú pomoc v takýchto situáciách nie je jednoduché získať hneď, je okolo to veľa byrokracie a stále sa objaví niečo, prečo sa to nedá. Nenapadlo mi preto nič iné, iba priamo osloviť ľudí, o ktorých viem, že by mohli adresne a konkrétne pomôcť. Jeden z nich bol aj pán Branislav Becík. O požiari vedel, a keď si vypočul, čo tých deväť ľudí potrebuje, šokoval ma tým, že okamžite dal veci do pohybu a nielenže im ponúkol internátne ubytovanie (pre 5 ľudí) na jeden mesiac (jedna rodina už začala zháňať podnájom), ale priniesol im vlastné peniaze, ktoré im daroval, aby sa mohli nejako pohnúť z miesta. Priznám sa, že ma to prekvapilo, rovnako aj to, že mi volal ešte jeden politik a podnikateľ, ktorí tiež ponúkli v prípade potreby ľuďom finančnú podporu. Žiadny z nich nepotrebuje video ani oslavné ódy na svoju adresu, poviem len, že už v minulosti pomohli konkrétnym ľuďom pri iných problémoch.
Takže, za mňa, bez ohľadu na politické tričko, Becík má u mňa veľké plus, pretože ukázal presne to, čo deklaroval aj pred voľbami – ochotu pomôcť a reálne túto pomoc aj naplniť. Práve pri ňom som si uvedomila, že skončili tí starí politici, ktorí potrebujú tabuľky a formuláre, a on možno konečne predstavuje tú zmenu v myslení a v systéme, aby sa konečne veci pohli z miesta. A bodaj by ich bolo viac! Dúfam len, že ho nechválim poslednýkrát 🙂
Prečítajte si aj o tom, ako v obytnom dome nenašli hydrant a hasiace prístroje.
Dnes sa do školy vrátil aj kameraman TV Joj Janko Pataky, pretože keď si Slováci pozreli príbeh rodiny imobilného Michala Krásneho, Dianke Pavlisovej sa ozvali s ponukou darovať tejto rodine polohovateľnú posteľ. Vždy hovorím, že novinári z regiónu majú otvorené srdcia tiež a keď sa dá, tiež pomôžu.
Príjemnú bodku ľudskosti za týmto všetkým dala jedna z obetí požiaru, mladá mamička Simona. Tá mi zavolala, že im niekto ponúkol ubytovanie, ktoré však jej rodina nepotrebuje, pretože ich prichýlila vlastná rodina a chce teda túto možnosť posunúť ďalej. Má veľké srdce!
Inak, všimla som si, že dnes popoludní aj mesto Nitra zverejnilo informáciu, že zháňa bývanie pre rodinu pána Michala, ktorý je imobilný a potrebuje sa s rodinou ubytovať dôstojne a v normálnych podmienkach. Veľa ľudí pýtalo aj čísla účtu na konkrétnych ľudí, viem, že z drobných sa poskladá slušná suma, ale možno im prispeje aj mesto či komunálni politici, kontaktov na zdroje majú dosť (videli sme pred voľbami).
Verím len, že sa obete požiaru, ktoré v Nitre hľadali nový domov, budú v tomto meste aj ďalej cítiť ako doma a podarí sa im dať znova zhorený život do poriadku. Nikdy nevieme, či sa niečo podobné nestane v budúcnosti niekomu z nás a či pomoc iných nebudeme potrebovať sami. Majme preto veľké srdcia a oči otvorené! Ďakujem!
Hena
