Hviezda „El prezidenta“ z Veľkého Kýru zasvietila najjagavejšie ako len mohla. Šesť gólov z 37 minút v majstrovskom zápase proti súperom zo Zemného ho zaradilo na zápis do Guinnessovej knihy rekordov.
Dať v jednom futbalovom zápase tri góly, čo je takzvaný hetrik, je na uznanie od spoluhráčov, dať štyri góly je už frajerina, dať ich päť je na pomenovanie macher, no dať ich šesť, a to ešte za 37 minút, to je na oslovenie „Hviezda večera“. A presne takou hviezdou sa stal Boris Bátora (33), ktorý hrá za mužov FC Veľký Kýr v V. lige Východ Západoslovenského futbalového zväzu, a zároveň je aj prezidentom klubu.
Do FC Nitra sa nedostal, ponuku z Nových Zámkov musel odmietnuť
Boris ako chlapec z dediny, kde je alfou aj omegou futbal vlastne iný výber ako stať sa futbalistom nemal. S chlapcami ho hrával na uličke a keď bol štvrtákom, začal ho hrávať aj súťažne. „Črtala sa mi šanca hrať aj za FC Nitra, no napokon z toho nebolo nič. Futbalové testy som síce spravil, nepodarilo sa mi spraviť ale tie písomné, a tak ma do futbalovej školy nezobrali, a ja som teda zostal vo Veľkom Kýri,“ priznáva Boris. Tréner ho vždy staval skôr do útoku, za čo sa mu odmeňoval gólmi. Nikdy ich ale viac ako štyri maximálne päť v jednom „majstráku“ nedal. Aj to bolo v doraste, kde sa v jednom ročníku stal so 45 gólmi najlepším strelcom celej súťaže.
V dospelosti hrával IV. ligu za Tvrdošovce aj Kolárovo, napokon sa ale vrátil späť, do rodnej obce. „Mal som ponuku aj do treťoligových Nových Zámkov, lenže moje zamestnanie mi to nedovoľovalo, a tak som túto ponuku odmietol,“ hovorí smutne „copa canonier“, ktorý však od mladosti vynikal aj rýchlosťou. Šesť gólov v jednom zápase dal Boris dokonca krátko po tom ako sa vrátil asi po mesiac trvajúcom vážnom zranení. „Mal som natiahnutý ľavý predný stehenný sval,“ priznáva strelec dvojnásobného hetriku. A čo bolo zlomové, že nasúkali vo prestávke súperovi sedem gólov?
Ak mu zdravie dovolí, futbal by chcel hrať ešte aspoň päť rokov
„Asi to, sme že hrali trpezlivo a išli za svojím cieľom, dať čo najviac gólov a vylepšiť si celkové skóre. V šatni nás totiž tréner Jaroslav Kostolányi aj kapitán, ktorým je môj brat Dani, upokojovali, že musíme hrať trpezlivo, že góly prídu, pretože už v I. polčase sme mali veľa šancí. Na a – vyšlo to, pretože sme hosťom strelili sedem gólov,“ hovorí veľkokýranský „copa canonier“, ktorý by rád, ak mu to zdravie dovolí, hral aktívne futbal ešte aspoň päť rokov.
Jozef Uhlárik
