Kuchárske remeslo je nielen náročné, ale zároveň krásne. Mnohí síce nevaria, ale tí, ktorí to vedia si však pochvaľujú, že je to pre nich zábava a aj istý druh relaxu. Pre tých, ktorí sa tomu venujú profesionálne a chcú niečo dosiahnuť sa však otvárajú široké možnosti uplatnenia.
Ako spoznať svet a pritom sa aj čomusi priučiť už vie aj Peter Varga zo Senca, ktorý nielenže spoznal svet, ale navyše šéfoval kuchárom vo vychýrenej michelinskej reštaurácii luxusného hotela. A by toho nebolo málo, dostalo sa mu aj jedného bonusu, aký sa len tak niekomu nepodarí. V Írsku varil pre najväčšie spevácke hviezdy! Napriek parádnej kariére ako z amerického filmu sa Peter Varga vrátil domov, na Slovensko, kde si v Senci otvoril netradičnú prevádzku – Raňajkáreň.
Všetko sa to začalo u babičky v kuchyni
Môžete prezradiť, ako ste sa dostali ku kuchárskemu remeslu?
Moji starí rodičia bývali v Hrubom Šúre v okrese Senec. Bolo to na prekrásnom mieste v dome s veľkou záhradou obklopenou tmavým, hustým lesom. Dedko bol včelár, s ktorým sme spolu vytáčali aj ochutnávali čerstvý med, ale chodievali aj do lesa na huby. Babičke som zase pomáhal pri pestovaní rozličných plodín. Babička ma naučila piecť a odovzdala mi lásku k jedlu, za čom som jej vďačný. A práve u nej v kuchyni som spravil v štyroch rokoch svoju prvú ťahanú štrúdľu. Pamätám si však aj na to, ako som s babičkou prvýkrát piekol buchty, makovník či orechovník. Neskôr, keď sme s bratom chodili do školy a rodičia išli skoro ráno do práce, pripravoval som nám s bratom raňajky a desiate. Večer som zas pre občas pre rodičov pripravil aj večere. Takže takto nejak začala moja kuchárska kariéra.
Chodili ste aj na kuchársku školu? Kde to bolo?
Navštevoval som SOU Jesenského v Nových Zámkoch, bolo to odborné učilište kuchár/čašník zo zameraním na prípravu jedál pod vedením profesora Benkovského. Veľmi krásne obdobie môjho života, na ktoré sú veľmi rád spomínam.
Šéfkuchár BOROVSKÝ: Byť úspešný nie je vôbec ľahké, v zahraničí som získal neoceniteľné skúsenosti
Kde ste začínali po škole ako kuchár? Aké boli vaše začiatky?
Po škole som šiel na vojenskú základnú vojenskú službu, ktorá trvala rok, kde som robil staršieho kuchára, odborne lepšie povedané šéfkuchára. Keď som sa po roku vrátil, zamestnal som sa v reštaurácii v Slovenskom rozhlase zvanom Erato, kam sa chodili najesť všetky hviezdy zo Slovenského a Českého showbiznisu. Keďže sa im po roku skončil nájom a zmluva, dal som si prihlášku do Radisonu, teda do hotela Carlton, kde som pôsobil rok a pol.
Pätnásťročná „prax“ v luxusnom hoteli Gibson
Zrejme sa vám darilo, pretože ste dostali pracovnú ponuku do Írska. Nebáli ste sa odísť do Dublinu? Vedeli ste anglicky?
Táto epizóda môjho života začala tak, že som dostal pozvanie, letenku a aj ubytovanie aby som na víkend prišiel do Dublinu, kde sa otvárala talianska reštaurácia. Ponuka znela, že by som v nej pol roka pracoval. Keďže sa mi mesto páčilo, povedal som si, že teda zostanem a skúsim to. Mesiac pred odchodom do Írska som na Slovensku absolvoval mesačný intenzívny kurz angličtiny, takže som bol presvedčený, že to bude stačiť a dohovorím sa. V Dubline som však nikomu nerozumel, takže začiatky boli pre mňa veľmi ťažké. Musel som sa totiž učiť nielen ich jazyk a návyky, ale zároveň pochopiť aj inú kultúru. A čo bolo asi najhoršie, tam sa aj úplne inak varilo ako u nás. Napríklad takú ryžu som musel pripravovať ako cestovinu v čistej vode. Neuveríte, ale veruže som si nad ňou aj poplakal.
Ako dlho ste napokon v Dubline zostali a kde ste tam pracovali?
V Írsku som zostal dlhých 15 rokov a najdlhšie som tam pracoval v luxusnom hoteli Gibson. Napriek tomu, že som mával v hoteli Gibson deň–dva voľno, túžil som sa ďalej vzdelávať, a tak som ho využil na prácu v michelinskej reštaurácii. Poviem vám, bola to úplne iná gastronómia a fascinovalo ma byť pri tom, ako sa robí moderné jedlo na vysokej úrovni. Doniesli nám napríklad veľké prasa, ktoré sme museli zužitkovať celé, od uší až po chvost. Bola to poriadna škola. Zároveň bol v reštaurácii úžasný tím ľudí, s ktorým sme si mali stále čo povedať.
Na čo si z práce v hoteli Gibson asi najviac spomínate?
Pracovať tam bola veru drina. Prirodzene, prichádzali k nám aj rozličné celebrity, ktoré mali v Dubline koncert. Osobne som sa staral o niektoré celebrity, ktoré prichádzali skoro ráno, pričom koncert sa im končil pred polnocou. Bol som v noci sám a vo veľkej kuchyni som pripravoval celebrite a jej tímu jedlo. Keďže som vedel, čo budú potrebovať, už dva týždne predtým, ako prišli, som mal pripravené menu. Všetko som im objednal, a keď prišli, stále sme s tour manažérom komunikovali cez what ́s up či ešte niečo nepotrebujú. Bolo to síce krásne, zároveň ale aj poriadne náročné.
Varil pre spevácke celebrity o akých iba sníval
Jednou zo speváckych celebrít, o ktoré ste sa starali, bola aj Jennifer Lopez. Ako si spomínate na ňu?
Na ňu sa nedá zabudnúť, lebo kdekoľvek sa objaví, očarí svojou úprimnosťou. Navyše je pozitívna, láskavá, a zároveň má v sebe veľkú pokoru. V našom hoteli bývala nielen so svojím tímom, ale aj s celou rodinou a deťmi. Toho, čo potrebovali, bolo preto naozaj veľa, a tak sme spolu trávili aj viac času. To už ani neboli „šestnástky“, ktoré som bol v práci, ale bolo toho viac a zopárkrát som dokonca musel v hoteli aj prespať, pretože sa mi neoplatilo ísť domov. Za to všetko sa mi od Jennifer Lopez dostalo veľkého ocenenia. Ponúkla mi totiž, aby som s ňou cestoval počas celého jej turné, lebo, že takého človeka ako ja potrebuje. Túto jej skutočne lákavú ponuku som však neprijal, veľmi som si to však vážil. Úprimne poviem, bolo to krásne obdobie, pretože som osobne spoznal mnohých umelcov, ako napríklad Beyoncé, Jennifer Aniston či Justin Bieber, ktorých som ako chlapec vídaval len v televízii či časopisoch.
Ktorú zo speváckych hviezd ste, okrem Jennifer Lopez, ešte hoteli Gibson stretli?
Christinu Aguilleru. O nej som však ani len netušil, že k nám do hotela príde, pretože bola prekvapením pre hostí vianočného večierka, ktorý organizovala jedna veľká firma. Umývačovi riadov som vtedy povedal, aby mi pomohol vyniesť odpadky do suterénu garáží, kde som chcel zároveň skontrolovať, či je okolo odpadových nádob čisto. Zišli sme do suterénu a uvideli dievča s kapucňou na hlave, okolo ktorej bola aj ochranka. Až keď sme sa pozdravili som spoznal, že je to Christina Aguilleru. Takúto príležitosť som si predsa nemohol nechať uniknúť a prehodil som s ňou pár zdvorilostných viet. Neuveríte, ale stále som pri tom držal vrece s odpadkami v ruke (smiech).
Vy ste sa ale postupne prepracoval v hoteli Gibson na šéfa celej kuchyne. Takže ďalšie veľké uznanie vašej práce, či nie?
Ale áno. Zvláštne však bolo aj to, že som mal pod sebou 24 kuchárov, pričom takmer každý bol z inej krajiny, a navyše ďaleko od svojej rodiny. Pri ich výbere počas pohovoru som sa zameriaval na to, aby do tímu zapadali svojou ľudskosťou, šikovnosťou a láskou k jedlu. Jednoducho som chcel, aby pracovali nielen pre peniaze, ale aj pre dobrý pocit z toho, že svojím jedlom urobili hosťom radosť. Podarilo sa mi celý tím spojiť tak, že krásne spolupracoval, pričom sme každý večer pripravovali jedlo pre 300–400 ľudí.
Neskutočný príbeh s Ricky Martinom, šok s Madonnou
Zladiť taký kuchársky „orchester“ nie je rozhodne nič jednoduché, čím ste si ich získali?
Práca kuchára, a navyše v takej veľkej reštaurácii ako bola tá v hoteli Gibson, nie je jednoduchá. V kuchyni sú vždy veľké tlaky, takže musel som ich regulovať, a ľudí nechať včas vydýchnuť. Mal som k nim aj ľudský prístup, pretože vždy, keď prišli hlavní kuchári napoludnie do práce, čakala ich kávička a malý snack. Navyše, spolu sme sa rozprávali a pripravili sa tak na pracovný deň, ktorý bol pred nami. O piatej popoludní už mali všetko nachystané, hoci do večerného otvorenia reštaurácie zostávala ešte zhruba polhodinka. Aj vtedy sme sa všetci ešte raz spolu stretli, najedli sa a porozprávali, aby sme sa potom venovali už iba svojej práci. Tieto spoločné chvíle som zaviedol preto, lebo som na vlastnej koži skúsil, aké náročné je žiť ďaleko od svojej rodiny, prísť do práce a len makať ako drak. Viete, keď som od tých chlapcov a dievčat niečo žiadal, musel som im aj niečo dávať. Napríklad, taký u umývač riadu bol pre mňa rovnako dôležitý ako kuchári. Navyše, aj ja som rád pomáhal tam, kde bolo treba. Keď som mal niekedy dvadsať minút čas, odskočil som do izieb prezliekať periny, ak ešte neboli pripravené. Bol to špičkový hotel, kde bolo treba stále niečo robiť, a ja som chcel byť osožný.
Vy ste sa v Írsku stali súčasťou televíznej šou, v ktorej to bolo?
Ide o reláciu First Dates, teda o rande naslepo, ktorej súčasťou televízneho štábu som už päť rokov. Nakrúcame raz ročne osem dní a štáb tvorí až 150 ľudí. Protagonisti tejto šou sa stretávajú pri stole, na ktorý im pripravujem jedlá, pričom menu zostavujem vždy vopred. Býva síce krásne a romantické, musí však byť zaujímavé aj pre diváka, preto sa tam objavujú aj kuracie krídelká, ktoré sa musia jesť rukami, či obrovské burgery, z ktorých pri zahryznutí všeličo vypadáva. Jeden dezert pripravujem tak, aby ho mohli jesť z taniera dvaja. A aby toho nebolo málo, jedlá obsahujú aj afrodiziaká, ako sú napríklad jahody, čokoláda či ustrice. Úprimne poviem, nikdy nezabudnem na 85-ročného pána, ktorý si v tejto šou hľadal ženu svojich snov. Úsmevné a milé zároveň bolo, keď som dostal objednávku pre stôl, pri ktorom sedel, na papieriku som našiel napísanú prosbu, aby som mu mäsko nakrájal na drobné kúsky, pretože nemá zuby. Mám však aj iný nezabudnuteľný zážitok, ktorý je spätý s rovnako nezabudnuteľným darčekom. Raz sa ma prišiel opýtať manažér Madonny, že akú máme na Slovensku zimu. Odpovedal som, že aj mínus dvadsať. Neuveríte, ale na druhý deň mi priniesol škatuľu, ktorú som si otvoril až vo svojej kancelárii, pričom som od prekvapenia takmer odpadol. Bol v nej síce kopec papierov, ale uprostred krásne rukavice s podpisom a venovaním priamo od Madonny!
V Írsku ste strávili dlhých pätnásť rokov, čo vás teda nasmerovalo naspäť domov?
O všetko rozhodla smrť môjho otca. Ešte predtým, pred desiatimi rokmi, som ale prišiel aj o brata. Počas krásnej párty v new Yorku dostal z domu telefonát so správou, že mi zomrel brat Marek. Bolo to práve vo chvíli, keď som sa zoznámil so spevákom Ricky Martinom. Doslova neuveriteľné bolo, že on ma vtedy zobral na prechádzku do Central Parku a bol so mnou, aby som v týchto ťažkých chvíľach nezostal sám. Veľmi som si to vtedy vážil, a vážim dodnes. Ako som už naznačil, po jeho smrti som síce ešte zostal pracovať v Dubline, ale po smrti otca, som sa vrátil k mame na Slovensko.
V Senci ste si po príchode domov otvorili malú prevádzku s príznačným názvom Raňajkáreň. Neuvažovali ste o niečom väčšom?
Raňajkáreň máme neďaleko Seneckých jazier, v krásnej budove bývalej sýpky. Náš sortiment máme iba z čerstvých potravín, pričom každý deň chodíme na nákup a asi 30 percent surovín pochádza zo záhrady mojej mamy. V kuchyni pracujem sám a hosťom pripravujem raňajky na modernejší spôsob, teda chutne a sezónne. Neuveríte, ale každý deň vstávam o tretej ráno, aby som stihol upiecť čerstvé koláče, chlebíky, croissanty, ktoré musia byť hotové už o siedmej, keď otvárame. Najviac hostí mávame v sobotu, a tak vtedy mi v kuchyni pomáha aj mamina, ktorá už presne vie, čo má ako pripraviť. Som veľmi rád, že ju inšpirujem a zároveň motivujem, a že sme spolu. A či by som nechcel niečo väčšie ako je moja Raňajkáreň? Zatiaľ nie, pretože mám aj veľa iných aktivít, a pokiaľ sa chcem naplno a seriózne venovať svojej prevádzke, tak zatiaľ mi táto stačí. Časom možno, lebo ako sa traduje, „Nikdy nehovor nikdy“.
