Pochádza síce z Bratislavy, ale poznajú ho najmä pacienti v Nitre, kde dlhé roky pôsobí ako psychiater. Okrem toho, že patrí k významným odborníkom a pedagógom, je dlhoročným darcom krvi a vášnivý poľovník, ktorý čerpá energiu práve v prírode. Vydal viac ako 200 odborných publikácií a v posledných rokoch sa pustil aj do beletrie. Známy slovenský lekár, psychiater a adiktológ, doc. MUDr. Karol TURČEK, CSc. V rozhovore sa dozviete, ako vníma dlhé obdobie pandémie, či potrebujeme viac ako inokedy pomoc psychiatra a vyslovil svoj názor aj na antivaxerov.
Zaujímalo by ma, ako z pohľadu svojej profesie vnímate stav pandémie a jej dopad na ľudí všeobecne. Všimli ste si nejaké zmeny, napríklad , aj na svojom okolí? Zmenili sa nejako ľudia samotní?
Pandémia predstavuje mimoriadny stav nielen u nás, ale aj v celosvetovom rozmere. V takých situáciách sa často ľudia akosi menia – niektorí sa začínajú báť, iní sa uzatvárajú, ďalší sa stavajú do obrany formou odmietania a zase iní formou agresie.
Ak sme už pri tej zmene, zmenili sa aj nejako vaši pacienti? Máte ich viac, alebo ich ubudlo? Pribudli za tie dva roky nejaké ochorenia, ktoré sme dovtedy nemali (vo zvýšenej miere)?
Od začiatku pandémie sa u nás zvýšil počet pacientov. Nepribudli žiadne nové ochorenia, ktoré by sa predtým u nás nevyskytovali.
O aké najčastejšie stavy ide?
Medzi novými pacientmi sa iste prejavili príznaky obáv z pandémie. Najčastejšími príznakmi sú úzkosť a depresia.
Kedy sa človek rozhodne siahnuť po pomoci psychiatra? V akom štádiu?
Pacienti s týmito príznakmi prišli po určitom váhaní k nám vtedy, keď už svoje pocity sami nezvládali.
Ako sa pandémia odrazila na našom duševnom stave? Je možné z rôznych obáv, izolácie, strachu aj ochorieť?
Posledné dva roky sú celospoločensky ťaživé. Mnohí ľudia cítia bezvýchodiskovosť, obavu o zdravie svoje i svojich blízkych. Zneisťujú ich aj početné nezmyselné hoaxy, ktoré si, žiaľ, veľa ľudí osvojuje a produkuje ďalej. Psychiater vstupuje do už rozvinutej symptomatológie a pokúša sa pracovať so subjektívnymi pocitmi pacienta. Nemožno vylúčiť, že by sa pocity daného pacienta rozvinuli do vážnejšieho ochorenia, ale zatiaľ sa taký prípad nezaznamenali.
Od prvej chvíle pandémie sa stretávame s rozporuplnými výrokmi politikov a odborníkov. Ako na človeka vplývajú denne sa meniace pravidlá, nariadenia – má toto vplyv na človeka? Ako sa s tým máme vyrovnať, môže to spôsobiť človeku nejaký zmätok a prípadne duševné ochorenie?
Politika bola podľa môjho názoru vždy rozporuplná. Vždy sa v nej prejavovali nielen straníckej záujmy, ale aj postoje jednotlivých politikov, často tiež zištne motivované. Neviem, ako v iných štátoch, ale u nás zreteľne vidíme, že politici vážne zasahujú do odborných stanovísk. Každému, okrem politikov samotných, je jasné, že sa tak triešti kompaktnosť koalície, a že sa tak ženie voda na mlyn opozície, ktorá naviac úspešne zneužíva rotujúce hoaxy. Zastávam názor, že covidové lekárske konzílium bolo vytvorené z popredných odborníkov, a jeho závery by mali byť určujúce pre ďalšie dianie v štáte. Politici by do odborných rozhodnutí vôbec nemali zasahovať. No v reálnej situácii je pochopiteľným výsledkom chaos zo stále sa meniacich (väčšinou nezmyselne) rozhodnutí jednotlivých politikov i vlády ako celku. Občania nie sú schopní takýto stav chápať a výsledkom je strata dôveryhodnosti takejto politiky. To všetko občanov ďalej zneisťuje a prispieva k ich frustrácii.
Siahame v tomto období viac na lieky v porovnaní s obdobím pred pandémiou? O aké lieky ide?
Už som sa vyjadril o tom, že v súčasnosti sme zaznamenali nárast počtu pacientov. Ako som uviedol, prevažujú príznaky úzkosti a depresie, ku ktorým sa pridružujú rôzne telesné príznaky – búšenie srdca, výkyvy krvného tlaku, pocity ťažoby na hrudi či v oblasti žalúdka, hnačka atď. Samozrejme, s nárastom počtu pacientov ide súčasne aj nárast spotreby psychofarmák, najmä anxiolytík (liekov na úzkosť), antidepresív, hypnotík (liekov na úpravu spánku).
Sú ľudia, ktorí k vám prestali chodiť kvôli pandémii a prestali brať nevyhnutné lieky? Čo s nimi? Chodia medzi nami neliečení ľudia bez kontroly, môžu byť pre seba a okolie nebezpeční?
Pacientov, ktorí by prestali v tejto situácii chodiť k nám na kontroly, je zanedbateľný počet. Ale veď vždy sme mali pacientov, ktorí užívali lieky po svojom, v rozpore s ich ordináciou, viac dôverovali „radám“ susedy, než odbornému názoru lekára. Teraz nám pribudli pacienti , ktorí síce cítia obavy o svoj stav, ale svoj antivaxerský postoj nezmenili. Ani po ich dôkladnom informovaní názor nemenia. Mrhajú tak našou energiou a časom, ale aj svojím časom. Takíto po vzájomnej dohode u nás aj končia. Čo je však horšie, sú medzi nimi aj ľudia útoční, agresívni, ktorí nás urážajú a vyhrážajú sa nám. Tí svojím počínaním neočkovaných v podstate ohrozujú celú spoločnosť. Vieme z takmer každodenných správ, že mnohí antivaxeri nemenia svoj názor ani keď ich už preváža sanitka na hospitalizáciu, a aj tam, keď zdravotníci riešia ich vážny stav, zdravotníkov atakujú a urážajú. Títo občania nezodpovedne odčerpávajú obrovské finančné prostriedky z položky zdravotníctva. Zastávam jednoznačne názor, že by vláda mala rozhodnúť o tom, že by sa mali finančne podieľať na svojej liečbe.
Za dôležité považujem počúvať rady odborníkov, ktorí riešia problémy pandémie
Zaujímalo by ma, či sa zmenila aj veková hranica pacientov, ktorí potrebujú pomoc psychiatra…
V počte nových pacientov sa výrazne prejavili mladšie ročníky (20-40 rokov). Príznaky sú obdobné, ako u ostatných pacientov. Predsa len pri úvahe o príčinách sa pozastavujem na skutočnosťou, že mnohí starší pacienti, ktorí v živote prekonali obrovské frustrácie – vojna, chudoba, politická perzekúcia a pod., znášajú súčasné problémy akoby ľahšie. Mladí, ktorí ešte neboli vystavení žiadnym vážnym životným frustráciám, nemuseli ešte vážne pracovať, doma majú mama-hotel a tak sa môžu celý deň prehrabovať v tablete či mobile, zrazu keď nemôžu ísť na diskotéku či do baru, majú „depku“. Je to však o tom, k akým hodnotám sú mladí vychovávaní.
Pán doktor, ako si máme pestovať svoje duševné zdravie, ako sa máme prestať báť? Čo všetko môžeme pre seba v tejto oblasti urobiť a kedy máme siahnuť po liekoch, prípadne navštíviť psychiatra?
Je ťažké radiť, ako odolávať súčasnej situácii. Za dôležité považujem počúvať rady odborníkov, ktorí riešia problémy pandémie. Vystúpenia politikov považujem za zväčša nešťastné a mätúce. Dôležitá je aktivita, hoci aj doma, keď človek nemôže ísť či do práce, na nákup alebo vykonávať koníčky – športové aktivity atď. Aj doma sa možno venovať rôznym zbierkam, ručným prácam, četbe. Ale za prvoradé považujem kompletné zaočkovanie, ktoré sníma z človeka veľkú dávku obáv o zdravie. Spolu so zaočkovaním je dôležité ignorovať antivaxerov s ich chorými, sektárskymi názormi. Ich dlhodobá ignorácia ich napokon dovedie do celospoločenskej izolácie, a tí, ktorí sa nepoučia, budú mať ďalší život isto trpký.
Ako rozoznáme, že náš vnútorný strach, alebo pocity, už nie sú bežné, normálne, a prerastajú do stavu, ktorý sami nezvládneme?
Na rozpoznanie takej hranice nie je jasné pravidlo. Ide o to, ako naliehavo na daný subjekt pocity strachu, úzkosti či ohrozenia doliehajú, ale aj nakoľko je subjekt silnou či krehkou osobnosťou. Ak sám cíti, že už svoje pocity nezvláda, je na mieste pomoc odborníka. Je potom na nás, akú formu terapie zvolíme.
Pýtala sa Hena Ďurovová
