Slovensko je chorá krajina! Nie však jeho obyvatelia, aj keď ich zdravotný stav sa neustále zhoršuje, ale politici, ktorí ho vedú. Tí súčasní, no určite aj tí pred nimi, ho pomaly vedú – do záhuby. Kto sa nad týmito slovami čo i len trochu zamyslí ten uzná, že vôbec nie sú od veci.
Je zaujímavé čítať na sociálnych sieťach, čo si o dnešnom živote na Slovensku myslíte vy.
Tí starší si určite pamätajú ako v roku 1989 na námestiach štrngali kľúčmi a tribúni „nežnej revolúcie“ im sľubovali druhé Švajčiarsko. A k čomu po viac 30-tich rokoch spejeme? Nó, Švajčiarsko to určite nie je, to skôr nejaká chudobná balkánska krajina kde vládne mafia a podobné kriminálne živly. Aj teraz sa viac riešia iné veci ako napríklad učitelia či zdravotníci. Nevzdelaným a chorým sa totiž najlepšie vládne. Práve o tých druhých, a aj o našich nemocniciach, píše zdravotná sestra, ktorej príspevok zverejnil v statuse profil Nekŕmte nás odpadom. Jej slová sú veľavravné.
Pacientovi môže dať to najlepšie čo potrebuje
Pisateľka hneď v úvode priznáva, že už od malička chcela byť zdravotná sestra. „Presne tak ako moja maminka. Vždy som to vnímala viac ako poslanie než prácu,“ píše a dodáva, že vo svojom príspevku rozhodne nechce písať frázy. Preto sa zameriava na konkrétne veci zo svojej praxe.
„Do práce som nastúpila v roku 1999 a za tých 23 rokov som bola už skutočne na dne. Sľuby, reči, plány. A nejak popritom uplynulo takmer štvrťstoročie môjho života. Založila som rodinu a nikdy som nepoznala pocit, že nie som v existenčnom ohrození, že mám dosť peňazí,“ priznáva pisateľka s tým, že napokon dala výpoveď a odišla pracovať do nemocnice pri Viedni.
„Keď mi tu minulý mesiac prvý krát ťukla výplata na účet, tak som si uvedomila, že doma by som na takú sumu robila tri a pol mesiaca. Skutočne. A to nerátam, že robím v nemocnici, kde môžem pacientovi dať to najlepšie čo potrebuje, nebáť sa, že prekročím povolený počet plienok (naozaj, aj to som na Slovensku zažila), či iných pomôcok. V porovnaní so Slovenskom mám na starosti o dobrú polovicu menej pacientov a nemusím robiť nadčasy,“ prízvukuje zdravotná sestra, ktorá v tejto súvislosti vybavenie nemocnice porovnávať radšej ani nebude.
Vladimír Lengvarský: Zdravotníci nemôžu pracovať z donútenia, treba im vytvárať podmienky
Fakt nikoho nevyrušuje, že sa nám zdravotníctvo rozpadá
„Keď prišiel Covid, vo všetkých krajinách naokolo zvýšili zdravotníkom platy, len na Slovensku nie. Stále len sľuby, reči, plány. Najnovšie v Národnom onkologickom ústave zavreli celé jedno oddelenie, lebo nemajú sestry. Počuli ste, žeby kvôli tomu mimoriadne zasadla vláda? Žeby zobrali na zodpovednosť ministra zdravotníctva, či financií? To fakt nikomu nepríde divné, že slovenskej sestre dnes stačí prejsť do Poľska, Maďarska, Česka a zarobí tak o 500 euro mesačne viac ako na Slovensku?“ tne do živého zdravotná sestra, ktorá si odchodom zo Slovenska do Rakúska iba polepšila. Vo všetkom!
„Fakt nikoho nevyrušuje, že sa nám zdravotníctvo rozpadá? Nebojíte sa, že vy, alebo váš blízky človek bude potrebovať pomoc slovenského zdravotníctva? Nie je čudné riešiť krúžkovné a pritom sa nám rozpadávajú nemocnice?“ kladie žena zásadné otázky, nad ktorými by sa mali zamyslieť všetci Slováci. Kým nie je neskoro!
„Ja Slovensku nerozumiem a táto vláda je pre mňa obrovské sklamanie. Ľutujem, že som aj ja uverila tomu trnavskému bláznovi,“ končí svoj status zdravotná sestra, ktorá, rovnako ako stovky jej kolegýň, ale aj lekárov, zo Slovenska radšej zdupkala preč. Za lepším. Tak čo, Slováci. Ešte si myslíte, že sa približujeme k Švajčiarsku? Alebo skôr k Burundi či Burkine Faso? O výstavbe nových slovenských nemocníc sa totiž opäť stále iba rozpráva, pričom cena stavebného materiálu ide závratne hore. Tá sľúbená miliarda preto vôbec nemusí stačiť na realizáciu planých sľubov našich politikov. A ak to skončí ako zbúraná nedostavaná nemocnica Rázsochy, tak ani nikdy stačiť nebude!
Jozef Uhlárik
