Herec, básnik, moderátor, reportér. Radovan Masár ponúkol v sobotu 12. marca ukážku zo svojho umeleckého nadania. Počas krstu svojej básnickej zbierky Slavjan predniesol niekoľko básní, z ktorých som mala zimomriavky na tele. Toto výnimočné dielo bolo vydané už dávnejšie, avšak kvôli situácii v krajine a vládnym opatreniam sa jeho krst musel odložiť. Nakoniec prebehol v Pribinovej dvorane na Slovanskom dvore v Alekšinciach pri Nitre.
Okrem textov obsahuje kniha aj nádherné ilustrácie. Ako dlho ste tieto básne písali? Kto všetko stojí za týmto dielom?
R: Básne vznikli ešte v Českej republike, kde som žil od mojej dvadsiatky až do roku 2019. Zo Slovenska som odchádzal ako veľký proamerický liberál, ktorý vlastne nemá rád Slovensko. Tak som v domovine vyrástol. Nadávať na Slovensko bolo normálne. Mal som namierené do Ameriky, ale Američania, ktorých je v Prahe dosť, ma odhovorili. A Praha ma paradoxne priviedla naspäť ku koreňom, keďže je to naše spoločné hlavné mesto a je tu vpísaná aj Slovenská história. Okolo 27. roku života som si začal uvedomovať, že v Čechách chce byť človek Čech, ale na Slovensku chce byť všetko, len nie Slovák. To je aj hanlivé označenie, že Hejslovák, všakže…
A tam niekde začali vznikať básne. V tejto podobe, ako sú v knihe, sú od roku 2016. Akurát báseň Jeden som písal asi v roku 2019. Za dielom stojí aj môj kolega Ivan Ružička z Trnavy, ktorý ma počul na Jankovom vŕšku vystupovať v roku 2017 a chcel to, čo počul, vydať. Keďže som mal knihu pripravenú, potešil som sa parťákovi, ktorý by mi pomohol s vydaním. To, ako kniha vyzerá, je vlastne jeho zásluha, lebo ja som chcel vydať oveľa jednoduchší vizuál, najmä po nákladovej stránke. Je jasné, že plnofarebná kniha stojí podstatne viac. Mal som ju vymyslenú s jednoduchými kresbami v modrotlači, popretkávanú červenou niťou…
Odkiaľ čerpáte inšpiráciu? Na krste zaznela ako prídavok aj báseň od Sama Chalupku.
R: Inšpirácia je mimo mňa. Báseň mi príde ako frekvencia a ja ju vyplním slovami. Je to taká kombinácia toho, čo vidím, pocitu, čo cítim a niečoho zhora, čo len ťažko popísať. Rozhodne si myslím, že básnikom sa nedá stať, ním sa narodíte a musíte sa s tým zmieriť… ako Samo Chalupka 🙂
Výnimočné na tejto zbierke je, že básne sú v nej preložené do viacerých jazykov. Akých a prečo?
R: Pôvodne, ešte predtým než sa ku mne pripojil Ivo, som mal v pláne vydať zbierku v česko-slovenskom slohu, kde sa jazyky striedali a mal som preklady v ruštine a bosniančine. Všetko malo dôvod. Česko-slovensky kvôli názornej spolupráci dvoch slovanských národov zo západných Slovanov, Rusi ako hlavný národ východných Slovanov a Bosniaci ako najslabší článok južných Slovanov. Ja sa veľmi v názoroch druhých neorientujem. Kvôli mojej ľahkej ovplyvniteľnosti si radšej všetko sám dobre premyslím.
Juraj „Ďuri“ Hnilica sa vzdal kvôli pravidlám koncertovania: Moja muzika má byť pre všetkých
No a Ivo je zasa opačný typ. Ten sa vypytuje na názor úplne všetkých, a tak sa začala aj formovať kniha. Slovenčina a čeština sa rozdelili, bosniančina zmizla kvôli konfliktom južných Slovanov a nahradili ju srbština a slovinčina. Ja som sa za ten čas spojil s Vojtechom Merunkom, ktorý dokončil Medzi-slovanský jazyk, niečo ako esperanto pre Slovanov. Ten je, mimochodom, na Slovensku použitý po prvýkrát v mojej knihe a ešte k tomu vo forme poézie… Tento jazyk je unikátny tým, že je zložený zo Staroslovienčiny a z moderných slovanských jazykov a porozumie mu každý Slovan bez nutnosti učiť sa tento jazyk ako cudzí. Možno v budúcnosti to bude veľká vec, no nateraz si to nikto nevšíma. Na konci ma ešte Ivan prehovoril na poľštinu. Kniha má viesť k spolupráci medzi Slovanskými národmi, tak ako nám Ľudevít vravel.
Všimla som si, že kniha sa dá získať aj ako audio na USB kľúči v špeciálnom balení z dreva.
R: To je Ivov marketingový nápad. Ja som chcel v prvom rade vydať knihu. To bolo pre mňa dôležité. Audioknihu by som z toho spravil tak či tak, lebo to som robil aj s minulými zbierkami. No Ivo chcel hlavne podporiť predaj. Ja som najprv nesúhlasil, lebo som to videl ako zvyšovanie nákladov, ale zasa, keď to vidím, páči sa mi to.
Jeden z vašich počinov je aj Staroslovienska omaľovánka. Predpokladám, že je určená hlavne deťom.
R: Áno. S krstným otcom Slavjana, s Milošom Zverinom, som spolupracoval na omaľovánke. Miloš bol vlastne prvý človek, ktorý ma zavolal na Slovensko vystupovať s mojimi básňami. A moje prvé vystúpenie bolo v Župnom dome v Nitre. Tam sa nejako zrodila naša spolupráca. Onedlho po vystúpení mi potom písal, či by som nevenoval nejaké básne do omaľovánky. Súhlasil som bez premýšľania a myslím, že som spravil dobre. V jeho e-shope Slavica sa dajú moje diela kúpiť.
Čo Vás priviedlo k umeniu? Mali ste možnosť čerpať umelecké nadanie z rodinných génov? Kedy ste zistili, že práve toto je Vaša cesta?
R: Heslo mojej drahej mamičky je: „Kto vysoko rúbe, nízko padá“ a rodičia boli názoru, že si mám hľadať reálne povolanie, adekvátne mojim schopnostiam. Tak som sám seba presvedčil, že hotelová akadémia odbor Manažment cestovného ruchu, bude tá správna voľba. Už od detstva som písal básničky, s kamošom Mihálom nahrával Rádio Fire, alebo sme si natáčali rôzne scénky. Celú strednú školu sme si strihali videá, ale nenapadlo mi nejak sa tým zaoberať. Po škole som robil len v luxusných hoteloch od čašníka po manažéra. V Mandarin Oriental som obsluhoval celebrity ako Robert DeNiro, Pink, Snoop Dogg, Vin Diesel, a keď som zistil, že tí ľudia sú (ako by som to povedal slušne)… No, že keď to dokázali oni, tak to dokážem aj ja! A tak som sa rozhodol ísť na hodiny herectva a po pár rokoch som sa tým v Prahe aj živil, aj keď biedne, ale živil.
Objavil ste sa už v mnohých filmových projektoch a váš hlas sa objavil v reklamách a spotoch. Na ktorú rolu alebo pracovnú skúsenosť ste zatiaľ najviac hrdý?
R: Asi na môj vlastný film Poét, čo je vlastne aj moja 1. Filmová zbierka poézie. Nikto nič podobné nespravil a som rád, že prvá filmová zbierka poézie vznikla od Slováka. Niekto by mohol namietať, že sú sfilmované Kytice Karla Jaromíra Erbena, ale to je film a nie je to on. Ja som urobil niečo ako videoklip k básni, respektíve sedem filmových básní. Potom som hrdý na to, že som si zahral v Americkej produkcii na Netflixe i ruskej produkcii Rossia1. Môj hlas znie dnes na Markíze, či Jojke i v mojej domácej TV POHODA.
Ktoré predmety na základnej škole vám išli ako po masle, a s ktorými ste sa museli pasovať?
R: Na základnú školu nemám vôbec dobré spomienky. Tam som mal pocit, najmä kvôli učiteľom, že mi nič nejde. Žiadna motivácia, chodil som tam s nechuťou. Učiteľky na mne „sedeli“, telefonovali mame s každou blbosťou. To isté moje susedy v činžiaku, neustále ma ktosi riešil, stále ma s niekým porovnávali. Pritom mi neprišlo, že by som bol nejaký vagabund, alebo čo… Ja som taký typ, že zrkadlím ľudom ich vlastnosti, tak sa na mňa „vyblijú“. Bol to psycho teror. Súkromná stredná škola v Dunajskej Strede už bola super, to bola taká kompenzácia.
Budúcnosť nám nezabezpečia politické strany, ale návrat ku skutočným koreňom a tradíciám
Ako vnímate pojem národovec? Aký je váš vzťah k slovenskému národu?
R: Pojem národovec je na Slovensku hanlivé označenie. Všimol som si, že už radšej ľudia tohto typu používajú „local patriot“. V Čechách sa mi páčilo, že tam ste chceli byť Čechom, chceli ste „jíst guláš s pěti, pít Plzeň, nebo Starouše, mít rád Jágra a Káju“. U nás to je tak inak.
Nedá sa povedať, že by sme to tu nemali slovenské, ale skôr mi to príde, že to Coop Jednota alebo Lidl urobí v reklame, ale my to tak necítime. Kuknite ako slovenskí Maďari bojujú za seba. Dopravné značky zväčšujú, zo slovenčiny by cudzí jazyk spravili… A my, Slováci? Akože buďme hrdí, ale spík íngliš a opľuj prvý slovenský štát a ponadávaj na všetkých štátnikov. A čo sa týka slovenského národa, škoda, že nie sme viac hrdí na naše malé Slovensko a škoda, že si nepomáhame tak, ako pomáhame druhým. My by sme sa rozdali pre všetky menšiny a deti v Afrike, ale nepremýšľame nad tým, že my sme menšina, či už v Európe alebo medzi Slovanmi.
Je tomu pár mesiacov, čo ste sa stali otcom. Ako ste sa zhostili tejto novej úlohy?
R: Najlepšie. Myslím, že nie je nič krajšie ako byť otcom. Mám moju Marínu. Každé ráno vstávam o šiestej na rovnaký rituál – pusinka, prebaliť, rozsvietiť rybičky a nakŕmiť, pozeráme na ne a raňajkujeme. Potom umyjeme zúbky a tváričku, chvíľu sa hráme a pozeráme knižky a potom zobudíme mamičku a idem do štúdia. Marína je dar od Boha.
Keby ste mali čarovný prútik, čo by ste hneď zmenili v našej krajine?
R: Vládu. Možno by som zmenil demokraciu na monarchiu a určite by som zmenil náš postoj k vlastnej histórii.
Ktoré slovenské mesto je vášmu srdcu najbližšie? Kam sa radi vraciate?
R: Mám rád Nové Mesto nad Váhom, odkiaľ pochádzam. To mesto zakladali Židia a presne taká tu aj vládne mentalita. Ale miesto je to strategické. Kam pozriem, tam hrad – Tematín, Beckov, Čachtice, kúsok Trenčín, na druhej strane Piešťany a Česká republika, čo by kameňom dohodil. Ale mám rád aj Banskú Štiavnicu. Keby mi ponúkli post riaditeľa v Dome Sládkovičovej Maríny s dobrým platom a bývaním, hneď sa sťahujeme. Aj Trnava sa mi páči.
Voľného času je počas pracovných a otcovských povinností pomenej. Máte nejakú záľubu, pri ktorej viete zrelaxovať telo a myseľ? A čo hudobné nástroje? Hráte na niečo?
R: Mám rád aquaristiku a aquascaping. Pestujem vodné rastlinky a mám 300 l spoločenské akvárium, tam vypínam a relaxujem. Potom sa venujem numizmatike a notafílii, najmä Česko a Slovensko. Nehrám na nič, bohužiaľ. Ale žena, našťastie, vie na gitare, klavíri a flaute.
Mali ste v mladosti nejaký idol, ku ktorému ste vzhliadali a ako je to dnes s vašimi idolmi? Koho úprimne obdivujete?
R: Fúú, to je ťažké. Snažím sa byť hlavne sám sebou. Karel Kryl, Daniel Landa sú pre mňa zaujímavé osobnosti, či už tvorbou alebo životom ako takým. Ako dieťa som obdivoval zo slovenských osobností Vladimíra Mečiara. A dnes? Akože úprimne, kto je tu hodný obdivu? Nie som veľký kresťan, povedal by som žiadny, ale dnes mi príde hodný obdivu len Ježiš.
Priznali ste sa mi, že ste pred časom prestali fajčiť. Máte nejakú neresť, ktorej sa neviete vzdať?
R: Sladké. Kurňa, a už je to na mne aj vidieť. Koláče, buchty, keksíky, tyčinky a čokolády. Inak som sa dokázal zbaviť všetkého, čo som chcel.
Na záver, čo by ste chceli odkázať našim čitateľom, resp. všetkým Nitranom?
R: Syr zadarmo je iba v pasci na myši.
Ďakujem za rozhovor.
Pýtala sa Brigita Tarinová
Link na audioknihu Slavjan nájdete TU.
