Sympatický, vtipný, šarmantný huslista s výzorom Vikinga sa z rodného Komárna vybral rovno do Mexika, Udomácnil sa tam a zrejme už tam aj ostane. V minulom roku navštívil rodičov a neplánovane sa kvôli pandémii zdržal štyri mesiace. Dnes opäť pozdravuje z hlavného mesta Mexiko City.
Ako si sa dostal k hre na husle?
Keď tak teraz nad tým uvažujem, vlastne veľkou náhodou. Mal som 6 rokov a otec ma zobral na Zuš- ku v Komárne, kde som pôvodne chcel študovať hru na gitare. V deň zápisu nám povedali, že už nemajú voľné miesto u žiadneho učiteľa. ale je možnosť študovať hru na husliach. O husliach som vôbec nechcel ani počuť, no otec ma presvedčil, aby som to vyskúšal.
Bavili ťa husle od začiatku? Čo najviac ťa na nich oslovilo?
Pamätám si, keď som išiel na prvú hodinu. Mal som veľmi zlatú, milú pani učiteľku, čo bolo na začiatok veľké plus. Veľmi sa mi to páčilo, špeciálne, keď som dostal prvé husle. Bola to skôr taká kuriozita. No keď bolo treba začať cvičiť, to už bolo horšie. Začať hrať vie byť niekedy nepríjemné pre uši. Nielen pre moje, susedia boli tiež veľmi „radi“ (smiech). Naozaj mi to vôbec nešlo zo začiatku. Keď som nastúpil do sláčikového orchestra, ktorý bol povinný od tretieho ročníka, vtedy ma to začalo konečne baviť.
Ktoré vzdelanie v hre na husle si absolvoval?
Ako som už spomínal najprv som skončil ZUŠ v Komárne, a keď som mal 13 rokov začal som sa pripravovať na prijímačky na konzervatórium, kde som sa dostal, a ktoré sa mi podarilo skončiť v roku 2010.
Prvé vystúpenie pred verejnosťou – spomínaš si?
Áno spomínam si, mal som šesť rokov a hral som prvý triedny Mikulášsky koncert. Pamätám si, že som hral jednoduché úpravy slovenských ľudových pesničiek.
Rád si sa ako dieťa predvádzal, alebo si bol skôr hanblivejší?
Doma som sa rád predvádzal a ,,cirkusoval“, ale v škole som bol skôr kľudnejší a veľmi príkladný správaním. Až do piateho ročníka.
Na akých najvzácnejších husliach si si zahral a máš nejaký vysnívaný nástroj, ktorý by si chcel aj vlastniť?
Asi najvzácnejšie husle čo som mal v rukách, boli husle od talianskeho husliara Guarneriho. Vysnívaný nástroj nemám, ale určite by som chcel vlastniť taliansky nástroj.
Roky žiješ v Mexiku, ako prišlo k tomu, že si sa ocitol práve v tejto krajine?
V Mexiku žijem už 10 rokov. To, ako som sa sem dostal, to je pekný príbeh. V poslednom ročníku na Konzervatóriu v Bratislave jeden z mojich veľkých priateľov Jarko ma pozval na skúšku slovenskej kapely, ktorá hrala mexickú hudbu ,,Mariachi Sin Fronteras“. Hrali typickú mexickú muziku, ktorá vznikla v mexickom štáte Jalisco. V septembri 2010 sme vycestovali do Mexika na Medzinárodný festival Mexickej hudby s Mariachi do mesta Guadalajara, Jalisco. Tu sme hrali 10 dní a zamiloval som sa do tohto mesta. Nielen do mesta, ale aj do jednej Mexičanky. Po návrate z festivalu na Slovensko som rýchlo našetril na letenku a za 6 mesiacov som sa ocitol v Mexiku, ale už nie ako Mariachi, ale ako romantický hrdina, ktorý prišiel za svojou láskou. Ona síce mala už iného, pretože ktorá by uverila slovenskému chlapcovi, že sa vráti do Mexika? Mimochodom, sme stále v kontakte a vraj ľutuje, že vtedy nepočkala, ale možno žartuje (smiech).
Napriek tomu si tam ostal, hneď si sa etabloval?
Začiatky boli veľmi intenzívne a samozrejme zaujímavé. Vycestoval som, lebo to tak mal život pre mňa prichystané. Keď si spätne zaspomínam, asi som mal veľa odvahy. Ako dobrodruh z filmu som prišiel do Mexika za jedným človekom, ktorého som ani nepoznal, len za ten čas, čo sme boli ubytovaní na hoteli s kapelou, on tam robil recepčného. Povedal som mu, že sa sem chcem vrátiť žiť a on mi ponúkol, keď prídem nech sa mu ozvem, že mi pomôže s bývaním. Naša komunikácia bola vtedy len cez mail a aj to „translate google“.Napísal som mu v deň, keď som si kúpil letenku. Dohodli sme sa, že ma vydvihne na letisku. Veľa som o ňom nevedel, nevedel som ani po španielsky, napriek všetkému sme sa teda stretli a ubytoval ma u neho doma. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo naozaj sme sa snažili komunikovať všelijako, prvé týždne hlavne posunkovou rečou a troška angličtiny. Popravde, boli to veľké emócie. Do konca života budem vďačný tomuto vzácnemu človeku. Veľmi mi pomohol.
Aj napriek jeho pomoci to asi nebolo jednoduché…
Začiatky boli fakt ťažké, hlavne kvôli jazyku a kvôli adrenalínu z novej krajiny, v podstate bez práce, bez veľkých financií a plánov … len som len nabehol a povedal som si, že všetko bude super. A tak aj bolo! Trvalo to síce, aj som schudol veľmi, ale aj opeknel (smiech). Prospela mi zmena vzduchu. Musím povedať, že ja som išiel za hlasom srdca. Jednoducho som cítil, že tam mám byť. A mal som obrovskú vieru v srdci, že všetko bude v poriadku. Aj bolo. Po pol toku som začal pracovať ako profesor na univerzite a ako huslista v sláčikovom orchestri.
Okrem hrania na husliach ťa v Mexiku zaujalo aj herectvo, ako je to, študuješ, hráš, chystáš niečo na tomto poli?
Popri hudobnej kariére som sa venoval, obdobne sa aj venujem modelingu. Tak som sa dostal so reklám, do hudobných klipov ako ,, herec“. Nebudem klamať, keď poviem, zapáčilo sa mi to. Koncom roka 2019 som sa rozhodol presťahovať sa z Guadalajary do hlavného mesta Mexico City, kde som začal študovať herectvo. Bohužiaľ, prišlo toto „milé obdobie pandémie“, keď celkovo umenie je akoby v zimnom spánku. Moje plány štúdia sa dočasne prerušili. Lebo študovať herectvo ,,online“ – to sa mi nepáči. Ťažko povedať, čo bude po tejto stránke. Teraz je veľmi málo produkcií a kastingov. Tak ako s herectvom, tak aj s hudbou je to aktuálne biedne.
Mexickí herci privítajú konkurenciu z inej krajiny, alebo ťa potrápia?
Mexičania celkovo milujú iné kultúry. Sú veľmi srdeční k ľuďom zo zahraničia. Väčšinou tu však v herectve nájdeme ľudí z krajín Latinskej Ameriky alebo Španielska. Hlavne kvôli španielčine. Treba vedieť veľmi dobre po španielsky. A hlavne sa snažiť sa hovoriť bez cudzineckého akcentu. Vyžadujú totiž takzvanú mexickú španielčinu.
Čo sa ti na krajine v Mexiku páči, cítiš sa tam ako doma a vieš si predstaviť zvyšok života práve v tejto krajine?
Páči sa mi hlavne pestrosť tejto zemi. Sú tu kopce, púšte, oceán, Karibik, sopky, lesy, vlastne všetka fauna, čo len existuje. Klíma to je paráda, celý rok je prijemne. A mexická kuchyňa je veľmi, ale veľmi dobrá. O ovocí celý rok ani nevravím. Celkovo mexická kultúra je nádherná. Ľudia tak isto. Áno, viem si predstaviť zvyšok života v Mexiku. Po toľkých rokoch už človek sa stane Mexičanom definitívne.
Ak by si porovnal v čom sú Mexičania odlišní od Slovákov?
Nechcem kategorizovať, ale z vlastnej skúsenosti si myslím, že Mexičania sú veľmi srdeční ľudia. Je to národ, ktorý si z ničoho nerobí ťažkú hlavu a užíva si každý deň ako by bol posledný. Celkovo mentalita je tu iná. Ľudia sú veľmi veselí. Na druhej strane – chýba mi tu niekedy tá naša európska povaha časovej presnosti a väčšieho kompromisu. Tu existuje fráza – ozvem sa ti neskôr. Bohužiaľ, to neskôr môže byť o 10 min, o deň, ale pokojne aj o mesiac, o rok alebo aj nikdy. Ale človek si zvykne. Mexičania nevedia povedať nie. Všetko je tu ,,sí“.
V minulom roku si Slovensko navštívil po dlhej dobe, čo ťa tu prekvapilo, zaujalo prípadne nahnevalo?
V apríli minulého roka som pricestoval domov. V podstate behom 10 rokov, čo žijem v Mexiku, som bol doma len týždeň pred šiestimi rokmi, na sestrinej svadbe. Minulý rok sa nám spomalil život, moji rodičia a súrodenci ma prekvapili a darovali mi letenku, aby som skočil domov. Za seba môžem povedať, že pre mňa minulý rok bol plný príjemných momentov. Keby nebolo tejto ,,celosvetovej dovolenky“, asi by som nebol tak dlho na Slovensku. Štyri mesiace určite nie. Bolo to však veľmi milé. Stretnúť sa s rodinou, spoznať sa troška viac zase so súrodencami. Tiež som spoznal dve neterky a jedného synovca. Brat sa stihol oženiť. Stretnúť starých priateľov, ktorých človek nosí v srdci, aj keď sme sa roky nevideli. Veľmi milé dni strávené doma. Dobre mi to padlo, naozaj. Čo ma najviac prekvapilo, že aj keď čas plynie, vlastne je to celé relatívne. Áno, veľa vecí sa pomenilo. Niektorí ľudia už aj odišli na druhý svet. Ale som si uvedomil, že rodina a priatelia sú tu navždy pre nás. Skutočná láska je v skutku skutočná. Človek môže byť roky na opačnom konci sveta, ale keď máte radi niekoho a niekto vás má rád, to proste je navždy. Láska nepozná hodiny ani roky. Ako by sa čas zastavil. No a na hnev som teda nemal náladu ani čas (smiech).
Na Slovensku si pobudol neplánovane dlho, nenašiel si si žiadne dievča, ktoré by ťa tu zdržalo a rodičia a súrodenci ťa neprehovárali, aby si ostal doma?
Samozrejme, hlavne rodina by bola veľmi šťastná, keby som zostal doma. Ale tiež chápu, že už mám vlastný smer a nie je to ani ľahké sa adaptovať po toľkých rokoch doma. Myslím si, že boli veľmi radi, že som bol doma a vedeli že mám svoj život v Mexiku. No a dievča som si nenašiel. Skôr som sa zachoval dosť hlúpo. Bol som dlho v kontakte s jednou kamarátkou, ale keď som pricestoval, nešiel som za ňou. Pravdupovediac, som sa asi bál, že by som možno skončil doma. Zachoval som sa veľmi zbabelo. Priznávam to. Ale v srdcových záležitostiach nie som moc dobrý.
Aký bol tvoj návrat do Mexika, pandémia určite poznamenala život aj tam…
Pricestoval som koncom augusta minulého roka. V podstate som sa vrátil, lebo znovu otvorili herecké kurzy, no po mesiaci ich zas zavreli. Pošťastilo sa mi však ešte zahrať jeden koncert organizovaný Slovenským veľvyslanectvom v Mexiku, ktorý sa uskutočnil ako súčasť výstavy výročia Vyšehradskej štvorky. Život sa aj tu zmenil. Hlavné mesto má zhruba 30 miliónov obyvateľov, tak si viete predstaviť ako sa to tu zmenilo. Veľa firiem už neexistuje, bohužiaľ, veľa ľudí zostalo bez práce a živobytia. V tejto krajine veľa ľudí je odkázaných na ,,ulicu“ – v zmysle obchodovania, či už stánkom s tacos alebo len s vozíkom kde predávajú varenú kukuricu. Na druhej strane nikdy tu neboli také prísne opatrenia ako na Slovensku. Nesúdim, ani neobhajujem, len konštatujem. Je to proste iný a odlišný svet. Po pravde, tu je každý zodpovedný sám za seba a má na výber ako sa postaviť k danej situácii. Moc tu človeka do ničoho nenútia.
Kultúra momentálne drieme, ak nie rovno spí, takže čomu sa aktuálne venuješ?
Kultúra je celkom zastavená, čo je veľmi nepríjemne. Hlavne pre ľudí, čo pracujeme na vlastnú päsť. Veľmi ťažké je to aktuálne celosvetovo. Považujem sa za úprimného človeka, tak si nebudem vymýšľať a tváriť sa, že všetko je úžasné. Samozrejme, že nie je, ale za tie roky som bol aj v horších situáciách. Ako som sa z nich dostal? Jednoducho – vierou a obrovskou túžbou. Znie to možno agresívne vzhľadom na ťažké obdobie, čo zažívame všetci, ale pokiaľ človek verí, že bude všetko v poriadku a pracuje na svojej mysli a nenechá ju pohltiť negatívnymi myšlienkami, stále môže mať krajší deň. Aj keď niekedy hromy a blesky z Tatier aj sem počuť (úsmev). Momentálne sa učím nové veci a hľadám si prácu v inom smere. Treba sa vynájsť a prispôsobiť, hlavne vo veľkomeste vie byť život krutý. Treba byť veľmi rýchly a zbehlý, vedieť prepnúť, preorientovať sa, lebo konkurencia vo všetkom je tu obrovská. Nezúfam, aj keď momentálne nemám odpoveď na otázku – čo ďalej?
Pripravila : Anna Olvecká
Foto: Archív Róberta Márkusa
