Prechádzam sa v jesennom parku. Pod nohami šuští popadané lístie. Je veľmi príjemne. Navyše nie som sama. Vedľa mňa kráča mladý muž. Rozprávame sa o Hviezdoslavovi. Miluje Hviezdoslava, to neutají. „Asi mal. Ale radšej niekam inam,“ povedala som so smiechom. „Asi do Viedne?“ dodal potmehúdsky.
Nie iba Hviezdoslav sa túla v našom dlhom rozhovore. Stmieva sa a my pokračujeme sediac vo vysokých červených kreslách cukrárne. Hovoríme napokon i o tej Viedni. Rozprávame sa o čokoláde, o rúžoch, o šperkoch i katedrálach a modlitbe, o Arménskom dievčati a červenom denníku i o blonďavej žene, čo má vo vlasoch zlatú sponu s rubínmi. A samozrejme o knihách. Hovoríme a hovoríme, až sme sa stratili v čase. Akoby sme sa chvíľami preniesli i do iného sveta. Do sveta aristokracie, avšak do tej romantickejšej časti tohto sveta.
Sediac v červených vysokých kreslách, zrazu sa hanbím za svoj rozcuchaný účes. Mám chuť obliecť si drahé šaty. Byť ako tá dáma. Tá dáma s tou rubínovou sponou, o ktorej hovorí. V rukách rozbaľujem darovanú Mozartovu guličku a vychutnávajúc čokoládu počúvam. Občas neviem či sa smiať, či plakať. Zdá sa, že ten kto dobre pozoruje, ten i veľa vidí. A Roland je toho dobrým príkladom. Skromný, tichý, takmer neviditeľný. A pritom – rómsky muž s „veľkými očami“.
Roland, často hovoríte o červenej farbe. Spomínali ste rubín, červený luster, červené ruže, červenú šatku arménskeho dievčaťa, ktoré ste stretli vo Viedni na Vianočnej omši, červený denník, ktorý ste napokon hodili do Dunaja, maľby červeným rúžom, ktoré ste dostali od umelkyne, verše červeným písmom zabalené v čokoláde a napokon červené logo pre značku čokolády… Dokonca, i keď sme teraz pozerali spolu obrazy v galérii, ako prvé vás zaujalo červené srdce ženy a oheň. Prečo červená? Prečo máte tak rád červenú farbu?
Červená pre mňa znamená najhlbšiu lyriku ľudského srdca. Objatie, v ktorom sa cítim byť šťastný. Mám veľmi rád objatia. Považujem to za prejav pokory a láskavosti. Rád preto objímam svojich priateľov. Cítim ich srdcia na svojej duši.
Hovoríte tiež často o pokore. Čo pre vás znamená pokora?
Veľmi veľa. Je to prejav ľudskosti k ostatným, láskavosť. Pokora z človeka svieti. Je to svetlo, ktoré si všimnete. Je to prítomnosť a poníženosť.
Aj písanie je forma pokory. Človek nielen veľa a ticho pozoruje, ale ak chce dať veci von a zasiahnuť pritom hĺbku, musí v sebe i veľa spracovávať. A to nie je jednoduché.
Povedali ste poníženosť? Poníženosť pred kým?
Určite pred Bohom. Nevyvyšovať sa nad Boha. Je to rešpektovanie Boha. Je to však i rešpektovanie iného človeka.
Hovorili sme o vojne. Mám pocit, že ako Róm ju vnímate oveľa hlbšie.
Je to možné. Nesieme si v sebe stopy. Dotkla sa nás viacej. Pamätám si, keď som sa ako malý dozvedel o vojne a o tom čo sa dialo, pýtal som sa mamy, či bude ešte niekedy vojna. A ona vravela – nie, už nikdy, nikdy nebude. Ale pochyboval som.
Najväčšie poklady ste vraj našli vyhodené.
Áno. Ľudia nevedia čo majú. Zbavujú sa klenotov. Takto som našiel Sládkoviča. Detvan, vydanie myslím z roku 1954, bol vyhodený na Zobore. Marína na Mostnej pri divadle. A Hviezdoslava som našiel na Štúrovej. Našiel som aj Babičku od Nemcovej.
Spomínam si tiež ako na Zobore rekonštruovali dom. Vyhadzovali odtiaľ do kontajnera so stavebným odpadom luster. Pýtal som sa, či si ho môžem vziať. Pani povedala, že ak má skončiť u cigáňa, radšej nech skončí v koši. Potom som videl ako na ten luster pre istotu hodili tehly. Bolo to benátske sklo. Mal hodnotu asi 1700 Eur.
Hovorím, ľudia nevedia čo majú. Zbavujú sa klenotov. A takto sa správajú i k sebe. Ne(s)poznajú hodnoty. (Úsmev)
Ako to bolo s natáčaním dokumentárneho filmu o vás?
Dva dni sme točili na Slovensku a jeden deň vo Viedni. Každý deň asi 5-6 hodín. Réžiu filmu realizovala jedna študentka VŠMU. Neviem, z nejakého dôvodu si ma vybrala. Teraz film postupuje do súťaže.
Budeme ho môcť niekde uvidieť?
Bol by som rád. Možno práve v Nitre by mohla byť jeho verejná premiéra.
Prečo ste točili vo Viedni?
Milujem Viedeň. Kedysi som chodieval aj 4-krát do mesiaca, ale počas kovidu to nebolo možné, tak sa mi tento zvyk zmenil. Teraz chodím tak asi iba raz do mesiaca. Mám rád historické budovy, milujem palác Hofburg. Chodievam do Viedne na operu a do divadla. Napríklad aj na vianočné polnočné omše chodím vždy do Viedne. Raz som bol na polnočnej omši v kostole sv. Petra. Vedľa mňa sedelo dievča. Napokon som zistil, že je Arménka.
Viem o vás, že ste hrali divadlo a recitovali.
Áno, divadlo som hral, ale to len veľmi krátko. Vystupovali sme v rámci Divadelnej Nitry, ale tiež na iných akciách. Inscenácia sa volala Les obesených líšok. Nič romantické.
A recitujem rád. Recitoval som napríklad v Kremnici na akcii Recitujem, teda som. Recitoval som Jána Ondruša báseň Jazva. Rád recitácie i počúvam.
Pripravujete zaujímavý poetický projekt s čokoládou, ktorý bude predstavený v decembri v nitrianskej Synagóge. Mohli by ste mi prezradiť niekoľko tajomstiev už teraz?
Mám problém s baliacim papierom. (Povedal potichu a zasmial sa)
Potom zobral do ruky Mozartovu guličku a dlho rozprával o tej správnej gramáži čokolády, ktorú pre svoj projekt hľadal. Hovoril tiež o výbere čokoládovne, ktorá bude projekt realizovať. Kritériom bola nielen kvalita, ale tiež už spomínaná veľkosť čokoládových guličiek.
Predstavoval som si to takto: Nádherná žena, blondína s rubínovou sponou vo vlasoch, vojde do chodby kde je veľké zrkadlo v masívnom ráme. Jej obraz vidím v zrkadle. Vyberá zo svojej tašky balíček čokoládových cukríkov v celofáne. Celofán šuští a ten zvuk sa nesie do celého domu. Privoláva deti. A ona, otvára balíček aby ich ponúkla. No v tom balíčku je aj lístok. Lístok od básnika. V každom mojom čokoládovom cukríku bude teda verš.
Dostal som kedysi od jednej umelkyne obrazy maľované rúžom. Mám takú predstavu, že jeden z tých obrazov sa stane logom čokolády.
Je niečo čo by ste sa chceli v živote naučiť?
Ja sa musím naučiť jazdiť na koni. (Povedal rozhodne) Ako správny aristokrat jednoducho musím. (Úsmev) Veď by som asi aj ťažko zomieral, keby som to nevedel. (Smiech)
Máte nejaké životné predsavzatia?
Jedno vám prezradím. Čítal som knihu September od Rosamulde Pilcherovej a vtedy som si povedal, že prečítam 1000 knih. Mal som 13 rokov a z nejakého dôvodu ma tá kniha takto inšpirovala k čítaniu. Kúpil som ju v kníhkupectve na Farskej ulici v Nitre.
Chcel by som raz zájsť do Škótska na jej hrob . Prečítať tam prvý list z knihy September a položiť jej ju tam.
Koľko kníh ste odvtedy prečítali a podľa čoho si knihy vyberáte?
Zatiaľ som prečítal iba 354 kníh. Nie je dobré zamerať sa iba na množstvo, treba pozerať aj na obsah. Čítam rôzne knihy. Historické, poéziu, životopisy… Milujem starodávne knihy a skutočné denníky…
A podľa čoho si vyberám? Je dôležité nevyberať len podľa obalu. Je kniha s farebnýcm obalom knihou? Vyberám si podľa fotografie spisovateľa. Ak na knihe nie je, tak si ho vyhľadám. Všímam si oči a tvár. Lebo v očiach je obraz života, príbeh, ľudskosť, vášeň, denník človeka. Srdce človeka môže byť srdcom, ale môže byť i srdcom zaliatym krvou.
Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?
Premýšľajte o tom, že keď idete otvárať knihu, idete otvárať oči do ďalšieha dňa. (Úsmev) Obsah knihy je dôležitý. A keď knihu držíte, držíte jej teplo. Ja sa knihe počas čítania odovzdávam celý. Pred knihou nemožno mať falošnú tvár. Inak vás kniha neprijme, nedá vám žiadnu stopu. Ani na pokožke, ani na srdci. Kniha je výpoveď, ktorú treba čítať úprimne, nie športovo.
Každý čitateľ má šancu vybrať si ako ide čítať, čo si vyberie, akú cestu. Každá kniha človeka nerozplače, ani neobjíme. Len kniha, ktorá je knihou.
Keď sme vychádzali z cukrárne, vytiahol z vrecka červenú šatku. “To je od tej Arménky,” povedal a usmial sa. Potom sme ešte chvíľu kráčali vedľa seba, až kým sme sa nerozlúčili, ako inak než objatím.
Lucia Balagová
Foto: Karla Šavrtková
