Kde bolo tam bolo, bolo jedno malé mestečko a v tomto mestečku jazdil každý deň oranžový autobus. Ľudia mu hovorili Sedmička. Každé ráno sa pristavil pri červených potravinách, otvoril dvere a vpustil dnu uja Fera a tetku Betku. Obaja si štikli lístok a usadili sa na predných sedadlách odkiaľ sa pozerali na cestu. Autobus prešiel okolo kostola a ihriska, až napokon zastavil pri vysokom dome odkiaľ vybehli deti – Janko, Žofka, Petrík, Anka a Lucka a rýchlo nastúpili. Šuchli sa na sedadlá a nechali sa odviesť dve zastávky, rovno do školy. Autobus mal deti veľmi rád. Vždy veselo štebotali a on sa od nich stále dozvedel nejaké nové príhody a zážitky. Niekedy veselé, inokedy smutné. Jedného dňa však deti do autobusu nenastúpili. A nenastúpili ani na druhý deň. Ba dokonca na ďalší deň nenastúpil ani ujo Fero a teta Betka. Autobus chodil smutne od zastávky k zastávke a nikde nikoho nebolo.
„Prečo si smutný autobus?“ spýtal sa ho jedného dňa vláčik, keď videl ako skormútene stojí na zastávke pri železnici.
„Lebo som sám. Deti sa už asi nechcú voziť autobusom a možno chodia do školy na bicykli alebo autami. Aj ujo Fero a teta Betka dnes nenastúpili, aby som ich odviezol do práce. Som už zbytočný,“ povedal autobus Sedmička.
„Ale to je hlúposť! Vari ty nevieš, že sú prázdniny a deti do školy nechodia? Všetci sa vybrali do sveta, nazbierať nové zážitky! A ujo Fero s tetou Betkou šli na dovolenku. Práve dnes som ich viezol s plnými kuframi do hôr,“ povedal vláčik.
„Na dovolenku?“ spýtal sa prekvapený autobus.
„Áno, to je taký čas, keď si idú ľudia oddýchnuť od práce a doprajú si radosti so svojimi blízkymi. Aj ty by si mal ísť na dovolenku,“ poradil mu vláčik.
„A kam by som mal ísť? Nikdy som na dovolenke nebol,“ pýtal si radu.
„Hm, choď do mesta. Tam je veľa autobusov, určite sa s nimi zabavíš,“ odpovedal mu vláčik.
„Výborne!“ potešil sa autobus Sedmička a vyštartoval smerom do najbližšieho mesta. Keď tam prišiel nevedel sa vynačudovať. Všade bolo tóóóóľko autobusov a tóóóóľko ľudí a tóóóľko áut a tóóóóľko všeličoho možného, že nevedel kam sa skôr obzieť. Ktosi stále po ňom trúbil a každú chvíľu blikali na neho semafory a všetci sa niekam ponáhľali a nikto sa neusmieval.
„Ahoj!“ zakričal autobus Sedmička na červený autobus, čo zastal vedľa neho na ceste.
„Čau! Prečo si taký prázny?“ spýtal sa ho červený autobus.
„Ja som tu na dovolenke,“ odpovedal Sedmička.
„Na dovolenke?“ začudoval sa červený autobus. „To veru nepoznám. Nezastavím sa od rána do večera a som rád keď zaklapnem svetlá, aby som si nad ránom trochu zdriemol.“
„Nikdy si nebol na dovolenke?“ opýtal sa Sedmička.
„Nie veru. Len čo som sa narodil, musel som začať pracovať a ani teraz nemám čas s tebou sa zhovárať, už mám zelenú,“ zakričal mu ešte posledné slová červený autobus a utekal preč. V tom niečo zazvonilo a pred naším oranžovým autobusom sedmičkou prefrčalo čosi, čo sa veľmi na autobus nepodobalo. „Hm, čo to môže byť?“ čudoval sa. „Aha! To bude asi autobus bábätko, tam má koľajnice, hore šnúročky, asi ich takto učia chodiť na kolieskach. Ach, veru, oni tu pracujú už od narodenia,“ pomyslel si.
Zrazu začul akýsi plač pri ceste. Obzrel sa a na chodníku stálo malé dievčatko. Pristavil sa pri nej, otvoril dvere a prihovoril sa jej: „Ahoj, ja som autobus Sedmička,“ predstavil sa. Prečo plačeš?“ spýtal sa.
„Ja, ja, ja, ja som sa strááátila,“ plakalo dievčatko. „Ja,ja,ja,ja som Margarééétka a bývam na Kvietkovej ulici, uááááá,“ plakala a plakala.
„Tak si nastúp a tú ulicu pohľadáme spolu,“ ponúkol sa autobus a veľmi sa tešil, že môže niekomu pomôcť a že konečne môže niekoho povoziť.
Dievčatko nastúpilo, utrelo si slzičky a ako ho autobus vozil po meste, pozeralo von oknom, či neuvidí Kvietkovú ulicu. Ale veru nič nevidela.
„Haló, taxík, môžeš nám pomôcť?“ spytoval sa autobus čierneho taxíka, čo zbadal na druhej strane cesty. „Nevieš, kde je Kvietková ulica?“
„Viem, ale ponáhľam sa,“ povedal taxík a už ho nebolo. A tak chodili a chodili po celom meste, pýtali sa autobusov, taxíkov a električiek, ale veru všetci sa ponáhľali a nikto im nemal čas povedať, kde je Kvietková ulica.
„Oddýchnime si,“ navrhol dievčatku autobus a zaparkoval medzi sivými domami. „Možno, keď naberieme síl, lepšie sa nám bude hľadať Kvietkovú ulicu.“
„Hľadáte Kvietkovú ulicu?“ ozvalo sa smerom od popolníc.
„Áno, kto si? Vedel by si nám pomôcť?“ zakričal autobus Sedmička a vybral sa za tým hlasom. Tu zbadal staré hrdzavé auto, ktoré sa neho usmievalo.
„Ja som Barborka a veľmi rada vám ukážem Kvietkovú ulicu,“ povedalo autíčko. „Ale musel by si mi dať trochu benzínu a pomôcť mi naštartovať a postaviť sa na kolesá, lebo už veľmi dlho tu takto stojím a veľmi dlho som nikde nebola.“
Autobus dal Barborke zo svojho benzínu pomocou dlhej hadičky, ktorú natiahli z jednej nádrže do druhej a Margarétka im pritom pomáhala. Vyzerala pritom ako teta sestricka z nemocnice. Keď sa im podarilo starú Barborku postaviť na kolesá a ona sa konečne naštartovala, vybrali sa za ňou na Kvietkovú ulicu. Nebolo to ďaleko a Kvietková ulica bola naozaj čarokrásna. Všade samé kvietky. Margarétka vystúpila, poďakovala a utekala do svojho domu. „A prídi ma niekedy pozrieť do môjho mestečka,“ zakričal jej ešte autobus. „Prídem, veď mám teraz prázdniny!“ odpovedala Margarétka a zatvorila dvere. Potom im ešte zakývala z okna.
„Ja už pôjdem tiež domov,“ povedal autobus Sedmička. „Mesto sa mi nepáči, radšej budem u nás na dedine. Nechceš ísť so mnou?“ spýtal sa Barborky. „A veru by som šla, veď tu aj tak nikomu chýbať nebudem a na dedine si konečne oddýchnem od hluku a možno si aj priateľov ďalších nájdem,“ povedala a pobrala sa za autobusom.
Lucia Balagová
