Prešla zima a jedného dňa sa ovečka zobudila do krásneho slnečného rána. Zdalo sa jej to, alebo naozaj zacítila vôňu čerstvej trávy? Nie nezdalo. Z roztopeného snehu na lúke pila už mladá zelená trávička. Bola ešte malinká, ale už odvážne pozerala do slniečka.
Ovečka sa potešila. Už čoskoro ich pastier poženie von na lúku a bude sa môcť vyskákať do sýtosti. Zvedavo vykúkala spoza dreveného plota a deň čo deň čakala, kedy sa už konečne otvoria vrátka.
Ako tak sledovala svet za plôtikom, uvidela pani domácu, ktorá stále čosi zahrabáva do zeme. Urobila jamku a nasypala do nej nejaké drobunké smietky, ktoré potom zasypala zemou. Pospevovala si pritom a usmievala sa. Ovečku to veľmi zaujímalo. Dokonca tak veľmi, že keď pastier konečne otvoril vrátka, zabudla vybehnúť na lúku a namiesto toho sa pobrala za pani domácou. Nazerala jej do jamiek a krútila pritom prekvapene hlavou. Tie smietky nijako špeciálne nevoňali a boli také drobné, že určite neboli ani na zjedenie.
„Čo moja, prišla si mi pomáhať?“ smiala sa pani domáca na jej zvedavosti. „Ty si tuším tá, čo najprv iba kvetinky papala,“ spoznala ju. „A teraz by vlastnú záhradku chcela mať?“ veselila sa na nej. „Nuž a prečo nie. Na záhradke sa pre každého práca nájde, “ riekla pani domáca milo a podala ovečke vedro. „Skús mi priniesť vodu, musíme semienka zaliať,“ povedala a ukázala na blízky potok.
Ovečke veru netrvalo dlho, aby porozumela, čo pani domáca chce. Veď pastier im často vodu z potoka nosieval. O chvíľu už bola s vodou späť. Pani domáca opatrne zalievala jamky a potom ich pomaličky zahrabala zemou. To isté potom skúsila aj ovečka. Pani domáca pospevovala a spoločne im šla práca oveľa lepšie.
Záhradkárčenie sa ovečke veľmi zapáčilo. Najviac sa jej však páčilo byť s pani domácou, ktorá jej všetko ukazovala a veľa pritom spievala. No jedného dňa pani domáca do záhradky neprišla. Čo sa stalo? Pýtala sa ovečka a smutne čakala. Čo teraz? Pozerala do blízkych okien domu, kde pani domáca bývala, no žiadna odpoveď. „Ovečka, poď s nami na pašu!“ kričal na ňu pastier. „Pani domáca je chorá, nemôže byť s tebou v záhrade!“
„Čože? Chorá?!“ zľakla sa ovečka. Hneď si spomenula aká bola ona slabá, keď mala tú zlú chorobu: prieberčivosť. Možno aj pani domáca je teraz taká slabá a treba ju vyliečiť.
Spomenula si ako jej ujo doktor nosil seno z rôznych lúk. Možno aj pani domáca potrebuje plody z rôznych záhradiek. A tak začala robiť jamky a zakladať záhradky: záhradka na mrkvičku, záhradka na petržlen, záhradka na cibuľku, záhradka na hrášok, záhradka na fazuľku a samozrejme záhradka na kvetinky. O všetky záhradky sa usilovne starala. Trhala burinu, kopala, polievala a večer chodila unavená spávať. Ale stále myslela na pani domácu a na jej zlú chorobu, ktorú treba záhradkou vyliečiť. A v záhradkách začali postupne rásť plody. Vždy všetky otrhala do košíka a košík položila pred dvere domu. Každý deň takto nosila plody z rôznych záhradiek: trošku hrášku, trošku mrkvičky, trošku cibuľky a samozrejme aj kvetinky.
Jedného dňa keď otvorila oči, uvidela pani domácu. Bola veselá a spievala. „Moja milá,“ radostne pohladkala ovečku. „Ďakujem ti za vitamíny. Zeleninka, to je najlepší liek na všetky choroby. A kvetinky pre potechu. Ako si to len uhádla?“ usmiala sa.
Lucia Balagová
Stiahnite si náš ebook
