Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno mesto. V tom meste tiekla rieka, na ktorej plávali kačičky. A nad tou riekou bol most. Na tento most chodievalo dievčatko Alžbetka. Veľmi rada pozorovala ako kačičky plávajú a ako sa hrajú vo vode. A keďže tam chodievala pravidelne, hneď si všimla, že jedna kačička zostala akási smutná. Alžbetka odmalička kačičky pozorovala a teda rozumela tiež ich reči.
Zišla dolu k rieke a zakričala na smutnú kačičku: „Ahoj, ja som Alžbetka. Ako sa voláš?!“
Kačička sa pozrela na Alžbetku: „Som Tilly,“ povedala a zažmurkala očami.
„Tilly, a prečo si taká smutná?“ spýtala sa Alžbetka.
„Chcela by som zúbky,“ odpovedala nešťastne.
„Zúbky?“ začudovala sa Alžbetka. Nikdy by jej nenapadlo, žeby kačičky mohli chcieť zúbky. A na čo aj?
„Áno, chcela by som zúbky ako máš ty,“ vysvetlila Tilly.
„A prečo?“ čudovala sa ďalej Alžbetka.
„Chcela by som žuť žuvačku,“ doplnila Tilly. „A chcela by som robiť veeeeeeľké žuvačkové bubliny,“ zasvietili jej oči pri tej predstave. „Vieš, často ťa pozorujem ako stojíš na moste a žuješ. A obdivujem, keď urobíš bublinu,“ povedala kačička a radostne zamávala krídelkami.
„Jeeeej, to je milé,“ zasmiala sa Alžbetka. „Ale neviem ako by som ti pomohla. Ibaže,“ zamyslela sa. „Vieš, mne keď vypadne zúbok, dávam si ho pod vankúš. V noci ho vezme Zúbková víla a namiesto neho mi tam dá odmenu,“ povedala. „Mamička hovorí, že Zúbková víla zbiera zúbky, aby ich mohla dať deťom, ktorým zúbok ešte len narastie.“
„Nevedela som, že existuje Zúbková víla,“ čudovala sa Tilly.
„No, možno keď si budeš veľmi želať, aby ti zúbok narástol, tak ti ho Zúbková víla donesie,“ povedala múdro Alžbetka. „Ale určite to nebude stačiť,“ znova sa zamyslela.
„Prečo nie?“ bola zvedavá kačička.
„Lebo o zúbky sa treba vedieť aj starať. Zúbková víla pozoruje kto sa ako o zúbky stará a podľa toho nosí aj odmeny,“ poučila Alžbetka kačičku.
„A ako sa teda treba starať o zúbky?“ spýtala sa Tilly.
„No, najprv potrebuješ zubnú kefku a zubnú pastu. A zúbky si potom treba umývať každé ráno a každý večer,“ vysvetlila Alžbetka. „Inak by sa ti mohli pokaziť,“ upozornila.
„Ale kde mám takú kefku a pastu zohnať?“ zosmutnela kačička.
„Vieš čo, mám nápad. Donesiem ti. A naučím ťa umývať si zúbky. Aby si bola pripravená,“ povedala Alžbetka.
„To by si spravila?“ potešila sa kačička.
„Veď sme kamarátky,“ usmiala sa na ňu Alžbetka.
A tak sa aj stalo. Na druhý deň Alžbetka priniesla kačičke zubnú pastu a kefku a naučila ju umývať si zúbky.
„Si veľmi šikovná,“ povedala kačičke Alžbetka, keď videla ako si už sama vie natlačiť pastu na kefku a skúša si umývať zobáčik. A keď večer odchádzala domov, pošepkala: „Dnes mi vypadol zúbok,“ ukázala kačičke malé vrecúško, v ktorom mala zúbok schovaný. „Dám ho večer pod vankúš a poprosím Zúbkovú vílu, aby namiesto odmeny pre mňa dala zúbky tebe,“ pobozkala kačičku na zobáčik.
Kačičke vypadli od šťastia slzy. Čo myslíte, narástli jej zúbky?
Lucia Balagová
