Kde bolo tam bolo, na jednom sídlisku žil chlapec Peťko. Peťko chodil do škôlky. Poviete si, na tom nie je nič zvláštne. No nie je. Peťko ale chodil do škôlky so svojim červeným šálikom. A nielen do škôlky. On chodil so šálikom stále a všade. Poviete si, na tom nie je nič zvláštne. No nie je. Ale Peťko chodil s týmto červeným šálikom celý rok. Nie iba v zime. A tu sa už možno začudujete. Prečo chodil Peťko stále so svojim červeným šálikom?
Nuž, šálik mu štrikovala jeho stará mama. A vždy keď ho štrikovala, rozprávala pritom Peťkovi rozprávky. Peťko mal tie rozprávky veeeeeeeeeľmi rád. Keď pozeral na starú mamu ako štrikuje a počúval ako ich rozpráva, zdalo sa mu že ich zapletá do šálika. A tak, keď bol šálik hotový, hneď si ho s radosťou omotal okolo krku. Nikdy sa nevzdám týchto krááááááásnych rozprávok, povedal si. Večer si vzal šálik dokonca i do postele. A v noci sa mu potom snívali krááááááásne sny.
Odvtedy boli šálik a Peťko nerozluční kamaráti. Pravdou je, že v lete to bolo trochu nepraktické. Vtedy však Peťko nosil šálik v plecniaku. V škôlke ho vytiahol iba keď šli poobede spať. Omotal si ho okolo krku, aby sa mu niečo pekné zase snívalo. Bez svojho šálika spať jednoducho nevedel.
Raz sa mu v škôlke pre ten šálik posmievala malá Betka. Poviete si, baba jedna! Ale Peťkovi sa Betka páčila. Bola drobná, mala krááááááásne dlhé vlasy a bola jazyčnatá.
A tak, keď k nemu prišla a povedala: „Si smiešny s tým šálikom, vieš?!“ Zatočila sukňou.
Peťko sa na ňu usmial a odpovedal: „Chceš, aby som ti ho požičal?“
Betku to prekvapilo, ale keďže bola jazyčnatá a navyše zvedavá, okamžite reagovala: „Chcem.“
Peťko jej teda šálik na jedno spacie poobedie požičal. On síce nespal, pretože bez šálika to nedokázal, ale celý čas pozoroval Betku ako krááááááásne sníva. A to bolo tiež celkom príjemné. Betka sa totiž zo sna usmievala a Peťko okamžite uhádol, že sa jej určite snívajú krááááááásne sny.
A tak aj bolo. Keď sa Betka zobudila, všetky sny Peťkovi vyrozprávala a bola z nich nadšená. Už rozumela, prečo má Peťko svoj šálik tak rád a odvtedy sa mu neposmievala. Dokonca sa s ním začala aj hrať. A niekedy ho o šálik i poprosila, aby si znova mohla tak pekne posnívať. A on jej ho samozrejme požičal. Veď, čo by chlap nespravil pre babu! A naviac takú peknú, jazyčnatú.
Jedného dňa sa ale Peťkovi stalo nešťastie. Vôbec si nevie vysvetliť ako sa to stalo, ale stalo sa to. Šálik stratil. Vie iba, že sa naháňal s Betkou na ihrisku. Najprv si myslel, že dal šálik do ruksaku, ale keď prišiel domov, nenašiel ho. Musel mu pri tej naháňačke jednoducho niekde spadnúť.
Peťko pozeral smutne von oknom. Bola už tma. A mamička mu nedovolila ísť teraz šálik hľadať. Povedala: „Zajtra ho pohľadáš.“ Začalo snežiť. Inokedy by sa Peťko zo snehu tešil, ale teraz vedel, že to je ďalšie nešťastie. Ako nájde zajtra šálik pod snehom? Celú noc nemohol spať. Nielenže nemal svoj rozprávkový šálik, ale ešte sa trápil i tým ako ho nájde a čo sa s jeho šálikom stalo.
A veru, na druhý deň bolo tóóóóóóóľko snehu, že bolo úplne nemožné niečo pod ním hľadať. Peťko bol veľmi smutný. Aj Betka bola smutná. Pani učiteľka v škôlke navrhla Peťkovi, že mu všetci pomôžu šálik hľadať, keď pôjdu na vychádzku. A veru aj hľadali. Ale šálik nenašli. A Peťko nemohol spať ani v škôlke.
Večer znova pozeral von oknom a smútil. Prišla k nemu mamička a povedala: „Nesmúť, kúpim ti nový šálik. Teraz keď sneží aj tak nejaký potrebuješ. Uvidíš, nájdem ti pekný a veselý.“ Usmiala sa na neho povzbudivo. Hm, mamička nechápala, že žiaden šálik nemôže nahradiť Peťkov rozprávkový. Ale bola to mamička. A mamičky sa vždy snažia urobiť aspoň trocha radosť, aj keď sa im to nie vždy darí. Peťko si iba povzdychol.
A tak sa aj stalo. Mamička kúpila Peťkovi modrý šálik s veselými snehuliakmi s červenými šálikmi. Peťko pozrel na darček: „Ďakujem,“ povedal ticho. Zobral šálik do izby a hodil ho na posteľ. Áno, chodil s novým šálikom do škôlky. Áno, chodil sa v novom šáliku aj sánkovať. Áno, Betka sa s ním neprestala kamarátiť. Ale Peťko aj tak nebol veselý. Stále myslel na svoj starý šálik. A každý večer hľadel von oknom a premýšľal, kde jeho šálik môže byť.
Jedného dňa ako tak pozeral von oknom, zazrel vonku psíka. Bol to Félix s tetou susedou Róžikou. Na tom by nebolo nič zvláštne. Ale… Psík Félix mal okolo seba omotaný Peťkov červený šálik! Peťko okamžite vyskočil a utekal von.
„Teta Róžika, teta Róžika!“ volal.
„Ahoj Peťko,“ pozdravila sa.
„Teta Róžika, kde ste našli ten šálik?“ spýtal sa celý radostný Peťko.
„Prečo sa pýtaš?“ Bola zvedavá teta Róžika. „Félix ho vyhrabal na ihrisku spod snehu,“ povedala. „Vyzeral celkom dobre, tak som ho zobrala domov a vyprala. A Félix má teraz z neho kabátik. Zaslúži si ho,“ usmiala sa.
„Teta Róžika, to je môj šálik,“ povedal smutne Peťko. „Stratil som ho a už ho dlho hľadám.“
„Och, Peťko, to som nevedela,“ pohladkala Peťka po líci. „No, spýtame sa Félixa či ti ho vráti,“ zasmiala sa a otočila sa k Félixovi.
Félix pozeral na Peťka a vrtel chvostíkom, akoby všetkému rozumel. Vôbec sa nehneval, keď mu teta Róžika odmotávala šálik z tela, aby ho mohla dať Peťkovi. Lenže Peťkovi bolo zrazu Félixa ľúto. Chudák, veď teraz nemá kabátik! A pritom našiel jeho šálik, nezaslúži si teraz mrznúť.
Peťkovi však vtedy skrsol v hlave nápad. „Teta Róžika, ja darujem Félixovi svoj nový šálik. Je taký veselý so snehuliakmi.“ Povedal a utekal domov, aby nový šálik priniesol.
Keď mamička zbadala, že Peťko má svoj starý šálik a vysvetlil jej čo sa stalo, súhlasila aby dal Félixovi ten nový. Napokon je to dobrý psík a odmenu si zaslúži.
A tak sa aj stalo. Odvtedy chodí Félix omotaný modrým šálikom so snehuliakmi s červenými šálikmi. A Peťko opäť chodí so svojim červeným šálikom. A opäť sa usmieva. Asi máva v noci opäť krááááááásne sny.
Lucia Balagová
