Na tento rozhovor som sa chystala veľmi dlho. Lebo veď – kto bude s radosťou písať o neskutočnom pekle, ktorým prechádza dieťa zažívajúce šikanu v škole a jeho rodina? Viete si predstaviť, že roky posielate dieťa do školy s tým, že veď okrem bezpečného domova je na najlepšom mieste, kam ho len môžete poslať a zrazu zistíte, že nie, ono už nevie, čo s tým? Pravé mená neuvádzam, ani mesto, kde sa toto stalo. Jednak to, žiaľ, nie je až taký ojedinelý prípad, akoby sa zdalo, a potom prípad a všetko okolo neho ešte nie je uzavretý. Navyše chcem, aby rodina nebola okolím zbytočne stigmatizovaná. Poďme sa teda rozprávať o šikane na školách a jej následkoch.
Šikana na školách, kyberšikana. Pre niekoho hrozivo znejúce slová, pre teba a tvoju rodinu ťažká skúsenosť. Aká?
– Obeťou nielen kyberšikany sa stala moja dcéra. Aj kyberšikany, lebo súčasťou celého bola aj fyzická šikana.
Kedy a čo sa dialo?
– Pred dvoma rokmi. V marci boli dva roky. Neviem, kedy presne to celé začalo. Boli tam fyzické útoky a veľmi veľa psychických atakov. Navyše na messengeri zakladali skupinové chaty, kde sa jej vyhrážali, písali jej veľmi škaredé, vulgárne veci. Urobili aj také, že stiahli jej fotku a pod jej menom ju zaregistrovali na rôzne sex-chat stránky.
Aj sa začali prejavovať nejaké zmeny na jej správaní, prospechu, výzore?
– Boli tam náznaky, ktorým som v tom čase nepripisovala význam a už vôbec mi nenapadlo, že by to bol náznak niečoho zlého. Pripisovala som to pubertálnym výstrelkom, skrátka, vždy som si to nejako nesprávne vysvetlila. Vtedy som to ako náznaky niečoho veľmi zlého nevnímala. Teraz, po dvoch rokoch viem, že áno.
Čo by si mal rodič všímať? Pri čom by mal spozornieť, že „ups, tu sa deje niečo, čo by sa nemalo?“
– Ono je to veľmi relatívne, takže nebudem zovšeobecňovať. Niečo, čo sa týka mojej dcéry, nemusí platiť pre všetky prípady šikany. Moja dcéra sa začala obliekať do čierneho, ako dievča prestala o seba dbať. Predtým používala aspoň mejkap, mihalnice si namaľovala, vlasy, občas mastné, si dávala len do copu. U mňa ako u mamy vždy videla, že žena potrebuje vyzerať, ona na to už nedbala.
Tiež prichádzali rôzne výkyvy nálad, ale tie som ozaj pripisovala puberte, veď všetci sme tým prešli, aj ja som mala pokusy všelijako sa búriť proti rodičom.
U nás bolo to, že každý deň som musela prať kabát, lebo spolužiaci jej ho hodili buď do smetiaka, alebo do školského wc. O tom som nevedela, tak som si povedala, že sa asi ušpinila cestou do, alebo zo školy…
Čo však rodičom rozhodne odporúčam, sledujte, či sa vaše dieťa neventiluje sebapoškodzovaním. Ste rodič, tak môžete pokojne vojsť do kúpeľne, keď sa vaše dieťa sprchuje.
Keď si to zbadala, ako si reagovala, čo tebe, ako mame prebehlo mysľou?
– Samotné sebapoškodzovanie som nezbadala – hovoríme o 16 ročnej mladej dáme a u nás nebýva zvykom „liezť si“ do kúpeľne, keď sa niekto sprchuje. Keď sa aj stalo, že som pre niečo musela vbehnúť, ani mi len nenapadlo obzerať si ju. Zaregistrovala som to už až vtedy, keď bolo už veľmi zle. To už bola dcéra na ceste na psychiatriu. Už sa nedalo nič robiť, už nás to všetkých nieslo.
Čo sa stalo? Prečo psychiatria?
– Mala pokus o … samovraždu. Rozrezala si žily.
Predpokladám, že tebe v hlave sa vyrojilo milión otázok – prečo? Ako? Čo sa stalo? Ako ste to potom odkomunikovali?
– Už predtým boli v škole veci, s ktorými som nesúhlasila, mala som z nich pocit, že už hraničia so šikanou. Ani vo sne som nerátala s tým, že to dospeje až do tohto štádia. Vedela som o menších veciach. Ale to, že ju bili, kopali, že ju na tie sex-chaty registrovali, že jej takmer zlomili rameno, alebo spolužiačka, ktorá sedela za ňou ju celú vyučovaciu hodinu ihlou od kružidla pichala do chrbta, udierali ju o radiátor … o tomto som nevedela.
Detská psychiatria je buď v Nitre, alebo v Bratislave, no v oboch mali plný stav, tak ju mali zobrať do Hronoviec. S tým som nesúhlasila, ale na môj názor sa nikto samozrejme nepýtal, takže prvé dni som riešila, ako predísť hospitalizácii v Hronovciach. Hľadala som tomu celému príčinu. Od nej som sa nedozvedela, ale keď už bola hospitalizovaná, prezrela som jej telefón, jej zošity a tam som začala zisťovať, čo vlastne prežívala. O väčšine vecí som sa dozvedela od nej až po roku. Hneď jej nasadili antidepresíva a vďaka nim nerozmýšľala, bola utlmená. O týchto veciach vôbec nehovorila. Keď jej ich vysadili, stalo sa aj také, že sme šli po ulici, kde sme sa náhodne stali svedkami detskej sídliskovej šarvátky. Nebola to nejaká bitka, len bežná detská šarvátka na dvore, akých sme aj my ako decká zažili mnoho a nemuseli zasahovať ani rodičia. Jej reakcia bola taká, že mi tam, na ulici odpadla a keď som ju prebrala, bola úplne roztrasená a vtedy povedala, že jej táto situácia pripomenula to, čo prežívala ona.
Dnes, dva a pol roka po všetkom si dovolím povedať, že viem možno polovicu z toho, čo prežila. Teraz, postupne, keď už sa zdá, že sme na dobrej ceste k tomu, že bude v poriadku; už bez tabletiek, teraz ešte sa vyplavujú na povrch tie spomienky.
Toto sú udalosti, ktoré nie sú len o nejakých konfliktoch pubertiakov. Ako reagovala škola?
– Presne takéto odpovede som dostala – veď sú to len detské skutky, veď keď sme boli my deti, tak sa takéto robilo, deti nevedia potrestať. No ja si nepamätám, že by niekto z mojich spolužiakov venoval svoju energiu tomu, že celú vyučovaciu hodinu bude permanentne ubližovať spolužiačke, ktorá sedí pred ním. Keby si to aj niekto všimol, rozkríkne sa to a niekto iný by sa určite ozval v zmysle haló, toto nie je normálne, toto sa nerobí.
Zažila aj také, že ráno, keď prišla do školy, na lavici si našla obrovský nápis „K**va“. Poslala mi fotku cez chat, do desiatich minút som bola v škole, pána riaditeľa som požiadala, nech príde do triedy. Nejakou náhodou nevedel prečítať, čo je tam napísané. Tú fotku mám dodnes a nápis je jednoznačný. Ale riaditeľ to nevedel prečítať. Vtedy som vedela fakt len o týchto maličkostiach – oproti všetkému ostatnému, čo sa dialo. Pána riaditeľa som poprosila, aby ten, kto to urobil, bol potrestaný. Celá trieda potrestaná byť nemôže, lebo sa nik z triedy nepriznal. Škola sa to „snažila“ riešiť tak, že pozvala psychológa. Ten postupoval podľa mojej mienky úplne nevhodne – postavil moju dcéru do kruhu a každý z triedy jej mal povedať, prečo vlastne ju neznášajú, prečo sa toto deje a vlastne vytknúť jej zlé vlastnosti. Z celého mám pocit, že tento postup mal za následok iba to, že „kritika“ ju ešte viac traumatizovala. Ale toto sedenie deti nebrali vážne.
Týmto verejným pranierom to, dúfam, neskončilo a škola spravila aj nejaký krok k náprave …
– No neviem, či k náprave, ale pokračovalo to prednáškou pána doktora – gynekológa, ktorý 16ročným deckám vysvetlil učivo zo siedmeho ročníka ZŠ, ako používať prezervatív. Neviem, ako sa toto týka školskej šikany, ale zo strany školy to týmto aj skončilo.
Takáto vec – naša študentka bola inými našimi študentmi dohnaná k samovražde, sa určite preberala aj na rodičovských združeniach. Určite to medzi sebou rozoberali aj decká z iných tried… Dostala si od iných rodičov nejakú spätnú väzbu v zmysle „Cítime s tebou, nenechaj to tak, veď to sa môže dnes-zajtra týkať aj môjho dieťaťa“?
– Toto celé sa stalo koncom marca 2019 a moja dcéra ostala doma na individuálnom študijnom pláne. Nejako koncom apríla-začiatkom mája bolo jedno rodičovské, na ktorom som ja vysvetlila, čo sa stalo mojej dcére, prečo nechodí do školy, aké čety som našla v jej telefóne. Vtedy som poprosila rodičov, nech sa so svojimi deťmi porozprávajú a nech sa mi ozve ten, ktorého dieťa sa prizná. Sadneme si a nech sa nejako pohneme ďalej, aby som to celé vedela pochopiť. Spätná väzba bola tá, že ja som tá „mater“, ktorá všetko preháňa, ktorá má stále s niečím problém. Postavila sa jediná mamička a upozornila ostatných rodičov, že útoky na mňa nie sú dobrý nápad, lebo keď polícia zistí, z akej IP adresy boli útoky vedené, môžu mať veľké problémy. Ostatní reagovali spôsobom, že chvála Bohu, že moja dcéra tam nebude chodiť a v triede bude kľud. Odvtedy sa mi nikto ani len neozval, nikoho nezaujíma, ako sa máme. Ani aktéri, ani rodičia tých detí, ktoré s tým nemali nič spoločné. Nezaujímalo sa však ani vedenie školy, čo je s nami, ako ideme ďalej.
Po takomto niečom byť jedným z aktérov, tak som od strachu „pokadená až za ušami“ – bála by som sa, čo z toho bude a keď už som sa nepriznala, tak by som minimálne prestala a niekam dobre zaliezla, aby som na seba neupozorňovala. To som ale ja. Prestali s tým aj tieto decká?
– Poviem len príklad starý pár týždňov. Dcéra šla po meste. Nestáva sa často, že niečo musí vybaviť, lebo jej život sa neodohráva v tomto meste, lebo sa bojí. Bývalí spolužiaci sedeli na terase, okolo ktorej musela prejsť. Vulgárne na ňu pokrikovali. Už síce nevypisujú, ale toto sa stáva.
Iný príklad. Bývame v lokalite, kde títo bývalí spolužiaci nebývajú a nie je tam nič, prečo by mali dôvod pohybovať sa v našom okolí. Nie raz, nie dvakrát sa stalo, že prešli okolo. Nič nerobia, nekričia, nevyhrážajú sa, len proste dávajú o sebe vedieť. Možno sa zasmejete, že veď ja im nemôžem zakázať, kade chodia a ja to v podstate úplne chápem. Ale ten, kto zažil traumu uvidí aktérov z okna a kolabuje. Na moju dcéru momentálne platí to porekadlo, že obarený pes sa aj pohára s vodou bojí. Teda nerobia nič, čo by som im vedela vytknúť, ale robia niečo o čom vedia, že dcére to evidentne ubližuje.
Ako žije tvoja dcéra teraz, dva a pol roka po?
– Je bez antidepresív a už nechodí ani k psychiatrovi, navštevuje psychológa. Chvála Bohu, mohla prestúpiť do takej školy, kde je komorný kolektív, pedagógovia, aj riaditeľka majú taký ľudský prístup, s akým som sa ešte nestretla, s akým s nami jednajú v tejto škole. Škola nie je v našom meste a cíti sa tam veľmi dobre. Bez obáv zo zlých stretnutí môže, ako každý normálny študent ísť na jednu kávu po škole, prejsť sa po meste, či do obchodu. Doma je to ťažšie. Ak aj ide von, tak len so mnou.
Následky však sú evidentné. Mnohokrát sa v noci s plačom zobudí – pery do krvi rozhryzené, má nočné mory o tom, ako ju zase dobili a dokopali. Vošla do kníhkupectva, čakala som ju vonku a vyšla úplne rozklepaná, pery rozhryzené, lebo sa tam stretla s bývalou spolužiačkou. Podotýkam – spolužiačka jej nič ani len nepovedala, nijako jej neublížila, len ju uvidela. Stačí vo filme vidieť náznaky násilia, u nás je veľký plač a trojhodinový rozhovor.
Má dcéra do dnešných dní nejakú spolužiačku, prípadne kamarátku, ktorá drží s ňou, stojí pri nej?
– Absolútne. Keď už ona odišla, tak bola skupinka pár detí, ktorá jej ubližovala. Päť – šesť detí jej vôbec neubližovalo a ostatné deti boli takí tí tradiční občumenti – to sú tí, čo keď sa niekde niečo deje, hneď sú tam, prizerajú sa a ešte si to aj fotia. Neublížia, len sa prizerajú. Už bola tak negatívne stigmatizovaná, že vôbec žiadne kontakty. A ani by si nedovolili priblížiť sa k nej, lebo keď sa náš prípad dostal na políciu, riaditeľ školy v každej jednej triede prehlásil, že kto hocičo povie o tomto prípade, bude mať následky v škole. Ani sa nezdravia, keď sa stretnú, lebo dcéra sa snaží žiť mimo. Skoro ráno odchádza do školy v inom meste a po obede, keď sa vráti, sme spolu. Úmyselne sa vyhýbame takým miestam, kde by hrozilo stretnutie. Mladí ľudia žijú hromadnými podujatiami, my sa im vyhýbame, lebo stále je tam tá hrozba, že sa postaví zoči-voči niekomu z bývalej školy.
Čo na toto celé polícia a štátne orgány? Veď to je hádam aj trestné.
– Vypočúvané boli aj deti, aj učitelia, samozrejme, že aj my. Výpovede sú veľmi zaujímavé. Ja, ako jej zákonný zástupca mám fotokópie všetkých výsluchov. V dokumentácii sú jednoznačné fotky a skrínšoty, no dieťa, ktoré to urobilo, na výsluchu povedalo niečo úplne iné a verili mu. Moja dcéra bola jediná, ktorá sa musela podrobiť psychiatrickému vyšetreniu, či hovorí, alebo nehovorí pravdu. Mám doklad z celodenného vyšetrenia, že všetko jej konanie bolo jednoznačne zapríčinené dianím v škole, činmi spolužiakov. Dokument tvrdí, že škola sa k problému nepostavila adekvátne a že moja dcéra nemá tendenciu skresľovať informácie. Toto vyšetrenie absolvovala obeť. Agresori toto vyšetrenie neabsolvovali. Čakala som súdne konanie, no napriek tomu všetkému to prokuratúra odmietla. Nič som nedosiahla ani s odvolaním – celý prípad sa dostal len na priestupkové konanie. To je o tom, keď ma napríklad susedka udá za to, že som ju v hneve poslala „kde slnko nesvieti“. Priestupok je aj to, keď odtrhnem chránenú rastlinu. Tu sme čakali na konanie, dlho sa nič nedialo, tak som tam zavolala a oznámili mi, že prípad je ad acta, lebo nie sú dôkazy, ani nič také, kvôli čomu by došlo k priestupkovému konaniu. Mám „kilo“ dokumentov a skenov, ale asi je toto úplne štandardný postup.
Čo takáto skúsenosť urobila s vašou rodinou? Dcéra predsa má rodičov, má mladšieho brata, starých rodičov … všetci tí ju predsa ľúbia a keď sa ubližuje jednému členovi našej rodiny vnímam to veľmi osobne. Čo to urobilo s vami?
– Klamala by som, keby som povedala, že sa nám rodina rozpadla. Sme spolu, držíme spolu, takže rodina sa nám nerozpadla. Rozpadol sa nám však rodinný život. Dva a pol roka ako rodina nefungujeme. Moji rodičia sú z toho úplne nešťastní. Niekoľkokrát denne telefonujú, nemajú pokoja. V ich veku sa navyše prihlásili zdravotné problémy, ktoré dovtedy nemali, v tom veku zvlášť platí, že psychika ovplyvňuje aj fyzické zdravie.
Syn bol ešte veľmi maličký, aby chápal, čo sa deje. Snažili sme sa všetko riešiť mimo neho. Nevie, čo sa deje, ale že sa veci zmenili si určite uvedomuje.
Keď rok beriete silné antidepresíva, teda „ťažká“ chémia, nebudem vysvetľovať vedľajšie účinky – kto chce, nájde si ich. Po ich vysadení je dcérina psychika veľmi labilná – stavy amoku, množstvo takých vecí, kvôli ktorým som ja rok spávala pri dcére. Viete si predstaviť, na akej úrovni je náš manželský intímny život. Nebola šanca, aby sme šli my dvaja čo len na jednu kávu si sadnúť. Neodvážili sme sa nechať dcéru samu, ale ani so starými rodičmi. O kine sa nám ani nesnívalo a ak sme chceli ísť von s malým, aby sa pohral pred činžiakom, musela dcéra sedieť s nami na lavičke. Nevedeli sme sa na nič sústrediť – veď tie stavy z liekov. Na jednej strane to veľmi pomôže, veď keď už človek príde do takého stavu, že už je to také zlé, tak tie tabletky sú nevyhnutné. Ale z mnohých ďalších strán to poškodí. Tým ľuďom sa do organizmu napcháva v podstate strašné svinstvo – chemický koktejl.
A to nehovorím o tom, koľkokrát sa v noci budíme, koľkokrát riešime plač, stavy amoku, tieto vyše dva roky boli doslova boj o prežitie. Všetko sme podriaďovali tomuto. Boli sme dvakrát na predĺženom víkende. Normálna rodina by si to mohla zariadiť tak, že pubertálna dievčina si môže na izbe čítať, popri tom postráži malého bračeka a my s manželom by sme si mohli ísť večer zatancovať. My nie. U nás to bolo o tom, že ja som spala s dcérou, manžel so synom. Neexistuje také, že sa od nás na hodinku na prechádzku „odseparuje“, lebo jej sa práve chce ísť sa prebehnúť po okolí, alebo dať si v kaviarničke na námestí horúcu čokoládu, lebo sa jej nežiada „sedieť“ s prckom bratom v pieskovisku. Všetky naše rodinné vzťahy to poprevracalo najabsurdnejšie, ako si ani len nevie predstaviť ten, kto to nezažil.
Na jednej strane úplne chápem, že ty ako matka, rozumná žena, nechceš dcére brániť v takom tom normálnom návrate do života, ale keď ti tak povie „Mami, chcela by som ísť na zmrzlinu“ pustíš ju, alebo jej to striktne zakážeš, lebo vieš…
– Zatiaľ sme toto riešiť nemuseli. Za ten čas bola ešte v takom stave, že ona sama sa neodváži ísť von. Také, že ísť v našom meste na zmrzlinu, alebo niekde, vôbec nie. Toto leto si našla prázdninovú brigádu. Viezli sme ju do práce, šli sme pre ňu z práce a medzitým sme sa veľa krát zastavili u nej, či je OK. Ale zatiaľ ani nerozmýšľala o tom, že by ona sama, alebo s kamarátmi niekam chcela ísť. Navyše do toho prišiel aj covid, takže sme to ešte neriešili. Samozrejme, ten čas príde a pre mňa to bude veľmi ťažké. Aj keď si ona zájde na tú jednu kávu, tak je to maximálne po škole, kým jej nejde vlak. Ale keby šlo o takú bežnú vec, ako víkend niekde na chate, alebo oslava narodenín, nebola by som pokojná. Spomínala som, že dcérin život sa neodohráva v našom meste a vďaka tomu som troška kľudnejšia – chcem veriť tomu, že v meste, kde funguje je malá šanca stretnutia s agresormi.
Dcére pomáha celá rodina, pomáhajú jej lekári. Kto pomáha trebárs tebe, ako jednej z obetí celej tejto situácie? Predsa len – toto všetko, čo mi tu hovoríš je ťažké už len čítať, nie to byť v tom ponorená dva a pol roka.
– Nemôžem povedať, že nikto, lebo by som mohla ublížiť viacerým ľuďom. Snažia sa mi pomôcť rodičia – denno-denne mi volajú, ako sa mám, ako sa cítim, ale nemôžem im povedať všetko, lebo veď by som úplne zničila aj ich. S manželom o tom hovoríme minimálne – veď jeho to bolí rovnako, ako aj mňa.
Známi, kamarátky … raz za čas sa opýtajú na facebooku, ako sa mám. Samozrejme odpíšem. Ale – ono je to tak. O našom prípade nevedia ani najbližší susedia a pár dievčat, ktoré fakt považujem za svoje priateľky, to sú možno jedna-dve osoby, vedia, že sa niečo stalo, ale presné informácie, okrem jediného človeka nikto nevie. Mojou oporou je jediný človek a jej už ani neviem povedať, že je priateľka, lebo to je veľmi málo, ju vnímam ďaleko viac, než len priateľku. Ona je tá, ktorej keď je zle zavolám, vyplačem sa, poviem, čo je a idem ďalej.
Zvlášť teraz, počas covidu sa trošku začalo hovoriť o psychologickej pomoci v takýchto, prípadne iných krízových situáciách. Dostala sa tebe nejaká podobná pomoc?
– Takáto pomoc určite existuje, ale ja som o ňu nežiadala.
Prečo?
– V tom momente, kedy by som o túto pomoc požiadala ja, tak sa zosypem a som slabá. A to si zatiaľ nemôžem dovoliť. Potrebujem držať rodinu pokope, každý deň musím motivovať svoju dcéru a svojich rodičov. Nemôžem si pripustiť, že ja som tá, kto by tú pomoc potreboval.
Príbeh má aj pokračovanie. A my ho spolu budeme ďalej sledovať. Prinesieme vám rozhovor so samotnou mladým dievčaťom a tiež aj to, ako sa prípad vyvíjal už na právnej úrovni. Dovtedy, ale aj potom, dávajte na seba (navzájom) pozor.
Eka Balašková
