Ľudský život je popretkávaný všakovakými príbehmi a osud si nie raz vie poriadne zahrať s človekom. Mnohí na nepriazeň osudu nadávajú, iní si jeho priazeň pochvaľujú. Nech je tak či onak, človek sa občas zmyslí nad tým, prečo sa to deje práve jemu.
Nad svojím doterajším životom sa zamyslela aj 35-ročná Janka z Topoľčianok, ku ktorej osud nebol vôbec naklonený. Jej život je popretkávaný najmä tými smutnými situáciami. Na bilancovanie je síce ešte primladá, ona sa však nad tým, čo ju doteraz postretlo zamyslela, ale jej slová nie je vôbec radostné. Ba práve naopak, sú veľmi smutné. Nádej ju však neopustila a ona predsa len zažila aj krásne chvíle s tými, ktorí sú jej najbližší – rodičmi.
Detstvo sa striedalo medzi školou a uplakanou a smutnou mamou
Janka svoje detstvo do 11 rokov prežila ako každé dieťa. Potom sa jej ale život otočil chrbtom a zažívala jeho odvrátenú tvár. „Môj otec dostal veľmi vážnu diagnózu Schizofréniu. Je to nesmierne náročné žiť z takým človekom, ale moja matka ho milovala a miluje dodnes. Aj po 45-rokoch spoločného života ho nedokázala opustiť napriek všetkému čo musela prežiť. Moje detstvo sa dennodenne striedalo medzi školou a maminou uplakanou, no najmä smutnou tvárou, ktorú som mala pred svojimi očami po príchode domov,“ priznáva Janka. Jej život bol náročný, pretože doma ju čakal nielen chorý otec, ale i hádky, zvady, nepohoda, chudoba, a nedostatok peňazí. „Jednoducho neistota a najmä žiadne teplo domova, ktoré celý život tak veľmi hľadám,“ hovorí mladá žena, na ktorú však ani po detstve nečakala žiadna svetlá budúcnosť.
Desivé slová tyrana: Môžeš sa dať ošetriť, ale ak niečo povieš, zabijem teba aj tvoju rodinu!
Telo, duša, srdce ani myseľ to nezvládli a on pocítila prvé silné bolesti a kŕče. Vedela, že niečo nie je v poriadku. V nemocnici v Zlatých Moravciach jej urobili potrebné vyšetrenia. „Najmä na základe silného krvácania z konečníka a kŕčom mi potvrdili prvú vážnu diagnózu – ulcerózna kolitída. Od toho dňa sa mi zmenil život. Každým dňom bolesti a neustále kŕče. Choroba sa rozvíjala aj napriek liečbe,“ dodáva Janka, ktorá si však postupne zvykla na bolesť, kŕče, krvácanie z konečníka aj na nepríjemnú bolestivú slabosť únavu. Postupom času zistila, že bude odkázaná najmä na ťažšiu tvrdú prácu. V 18-tich rokoch začala pracovať vo fabrike na tri smeny. Popri je namáhavej a ťažkej práci s ňou išla aj jej choroba.
Smutný príbeh onkologickej pacientky u lekára. A takýchto je určite oveľa viac
Svoje vážne ochorenia odsúvala s nádejou, že raz predsa len zmiznú
„Napriek bolesti, a aj napriek chorobe som musela vydržať kvôli človeku, ktorého som najviac v živote milovala aj milujem. A tým človekom je moja drahá milovaná matka. Jej náruč, ktorá ma vždy vyliečila, je náruč pravej matky a ten najvzácnejší pocit aký poznám za celý svoj život,“ vyznáva sa Janka, ktorej ďalšie utrpenie prišlo s jej prvým partnerom. Ten ju týral psychicky aj fyzicky. Napokon ho udala na políciu a opustila. Túto časť jej spoznania „lásky“ a reality ukončila na prahu jej 19-tky po necelých štyroch rokoch vzťahu. „Pochopila som, že nevytvorím rodinné teplo domova, po ktorom moje srdce veľmi túžilo. Prácu som ukončila, lebo som začala byť na ťažkých liekoch. Prvá návšteva psychiatra a psychológa ma neminula, a s ňou ani lieky. Môj stav sa mi naďalej zhoršoval. Nastúpila ďalšia diagnóza – neurogénna tetánia zo stresu,“ pokračuje Janka vo svojom smutnom príbehu.
Mirka z Rimavskej Soboty: Práca letušky nie je len o úsmeve
Zmenila prácu a začala robiť prvý rok čašníčku. „Doteraz si pamätám ako sa mi triasli ruky keď som čapovala prvé pivo zákazníkovi. Aj ďalej som ale musela navštevovať doktorov. Čašníčku som robila približne sedem rokov. Moje ochorenia však nezmizli. Stále boli tu, len som ich odsúvala s nádejou, že raz zmiznú,“ konštatuje mladá žena, ktorá sa v živote stretla aj s ďalším ponižovaním. „Zamestnávatelia, pre ktorých som pracovala, sa chovali prevažne tak, že ma chceli dostať do postele, využiť a odkopnúť ako psa. Veď predsa žena, ktorá nemá peniaze urobí všetko. To bol ich postoj ku mne. Narážky, vulgárne slová, každodenné ponižovanie a osočovanie… O veľa zamestnaní som prišla preto, že som neurobila to, čo niekto chcel. Nie svoju prácu, tú som vykonávala vždy veľmi dobre, bola som veľmi pracovitý človek, ale oni chceli iné za moju krásu, mladosť aj nevinnosť. Chceli moju hrdosť, pokoru… A to som nezniesla, preto som stále končila v iných zamestnaniach,“ vyznáva sa Janka, ktorej dávala lásku len jedna osoba – jej matka. Tam chodila plakať, tam chodila prosiť. A láska k Bohu.
Ďalší veľmi smutný príbeh zúfalej ženy a jej 81-ročného chorého otca. TOTO je naozaj možné?
Skončila na psychiatrii a navyše prišla aj o svoje dve nenarodené deti
Postupom času zmenila prácu čašníčky na predavačku módnych doplnkov oblečenia. „Bola to moja vysnívaná práca. Každého krásne obliekať bol môj svet, môj život. Táto práca ma veľmi bavila a postupne som si v Topoľčiankach otvorila svoj vlastný obchod. Bola to ale veľká chyba,“ priznáva mladá žena, ktorá mala veľké odhodlanie a motiváciu zmeniť svoj život. Posunúť sa k lepšiemu životu a najmä vyliečiť matkine rany života. Stalo sa však to, že naproti nej si otvorila jej suseda rovnaký butik. „Nedalo sa prežiť a po štyroch rokoch trápenia a nesmierneho boja som skrachovala. Rok na to ale skrachovala aj suseda,“ hovorí Janka, ktorá je stále veľmi chorá. Smrteľne chorá. „Ulcerózna kolitída je veľmi vážna diagnóza, pri ktorej v minulosti ľudia umierali a vykrvácali. Rany osudu a života zmenili moje JA. V 30-tke som skončila prvýkrát v živote na oddelení psychiatrie. Zavretá, utláčaná, opustená a, bohužiaľ, tak zmätená, že som nevedela vysloviť slovko z mojich úst, nevedela som hovoriť, nevedela som dýchať, nevedela som ďalej žiť. Chcela som veľmi ukončiť svoj život,“ priznáva utrápene mladá žena, ktorá si našla aj druhého priateľa, ale kvôli svojím ochoreniam potratila oba svoje nenarodené plody.
Zdenka Wenzlová ŠVÁBEKOVÁ: Bojujeme za práva zvierat a človeka nechávame zomierať v kanáli ako krysu
A tu sa začína ďalší jej príbeh, ďalšia etapa života. Celý rok nevedela hovoriť, celý rok bola ležiaca. Kŕmila ju jej mama. „Lieky, lekári, nemocnice, trápenie, bolesti, to bol cieľ mojej 30-tky. Doma sa nič nezmenilo, stále žiaľ a bolesť, ktorá bola ešte väčšia, pretože som už bola chorá aj ja. Zo všetkého som dostala veľmi ťažkú úzkostne depresívnu poruchu a panickú poruchu, na ktorú mám aj invalidný dôchodok. Okrem ďalších štyroch diagnóz. Myslela som si že už nič horšie neprežijem ako byť na psychiatrii, prísť o dve deti, mať chorého otca, vidieť zúfalú matku, pracovať popri bolestiach ťažkú namáhavú prácu, nemať teplo domova, nemať oporu,“ konštatuje smutne mladá Topoľčianka, ktorú vraj jej mama nie raz prosila, aby si nevzala svoj život.
Odtrhlo mi srdce a zrútil sa mi svet, žiali Miloš nad tragickou smrťou vnuka Olivera (†18)
Láska k mame ju vyliečila aj na smrteľnej posteli. Zblížili sa aj s otcom
„Ale postavila som sa. Keď som videla jedinú osobu v mojom živote prosíkajúc po kolenách v noci pri posteli aby som vyzdravela, aby som zmenila svoj život. začala som bojovať. Ďalej zúfalo a s bolesťou volajúc až k bránam do nebies. Náruč mojej drahej matky ma vyliečila, vytrhala všetky moje rany, zahojila každú bolesť. Láska od mamy ma postavila na nohy. V jeden deň som začala žiť odznovu. Síce ubolená, ale skúsila som pomaličky krok po krôčiku ísť ďalej…,“ priznáva Janka, ktorej zmena však vydržala asi dva roky. Jedného dňa sa zobudila so silnými bolesťami a kŕčmi v bruchu. „Bolo to v októbri. Vtedy začalo moje najväčšie peklo života. Väčšie ako predtým. Najväčšie v mojom živote. Bolesti, 25x denne toaleta, kŕče. Celé noci som trávila na toalete, boj o život, ťažká anémia, rozvrat vnútorného prostredia, hypokalémia, neurogénna tetánia, úzkostne depresívna porucha. Striedanie troch nemocníc. JIS-ka, žiadna šanca na uzdravenie. Transfúzie krvi, vývody, plienky, kŕmenie hadičkami a schudnutie zo 64 kg na 39 kg behom mesiaca. No ukrutné bolesti,“ spomína Janka na ďalšiu čiernu časť svojho mladého života.
Miška KEVÉLYOVÁ: Mladá bojovníčka s obrovskou chuťou do života maľuje
Dodnes vraj nezabudne na vyškriabané steny od jej nechtov na toaletných stenách. Bolesť nechcela od nej odísť. „A viete kto ma v tomto období nosil na rukách keď som nevládala prejsť do postele po svojich, kto mi nosil vodu na ovlaženie pier keď mi vyschlo v krku od bolesti celé noci, kto pri mne stál v najhorších chvíľach, kto stískal moju dlaň a vravel – mám ťa rád, všetko zvládneme? Bola to práve moja drahá milovaná matka i otec, ktorí bdeli a nespali, kým som sa neuzdravila. Otec po dlhých rokoch života dostal adekvátnu liečbu k svojmu ochoreniu a bol lepším človekom. Liečil seba a zároveň moju matku, ktorá postupne našla úsmev na svojej tvári s jemnými vráskami a pohľadom do lepšej budúcnosti,“ hovorí ďalej Janka, ktorá si želala nielen lepší život, ale aj vidieť úsmev na matkinej tvári. Jej stav trval štyri mesiace, po ktorých sa dokázala znovu postaviť na nohy. „Ako človeka ma stále niečo hnalo vpred. Veľká túžba po inom živote, veľká túžba urobiť matku šťastnou. Láska k nej ma vyliečila aj na smrteľnej posteli. Liečba, ktorú mi nasadili na poslednú chvíľu, začala hojiť rany. Fyzické, ale aj psychické,“ priznáva mladá žena.
Gabika Lataníková: Život je dar, vy ste darom pre niekoho a niekto je darom pre vás
Prečo v správnej chvíli nezasiahla a neodišla od ľudí, ktorí boli krutí a zlí?
Čo sa teda zmenilo v Jankinom živote? „Postupom času som dokázala svojmu otcovi odpustiť moje detstvo, pretože sama som prešla svojou cestou, na ktorej som sa naučila, že žiadneho človeka nemožno odsúdiť za chorobu. Akúkoľvek, keď aj psychickú. Za ochorenie nikto z nás nemôže. Naučila som sa žiť tak, že najskôr, kým niekoho odsúdim, musím zistiť či sám človek môže za svoje konanie, ktoré činí druhým ľuďom. Odpustila som vlastne každému kto vstúpil do môjho života a zranil ma, kto mi spôsobil jazvy, ktoré sa ťažko hoja aj po rokoch života. Pýtam sa ale každý deň, kedy odpustím sama sebe, kedy nájdem odvahu odpustiť sebe, že som dovolila aby mi niekto tak veľmi ublížil. Prečo som v správnej chvíli nezasiahla a neodišla od ľudí, ktorí boli krutí a zlí. Zatiaľ som nenašla na tieto otázky odpoveď. Možno raz… Môžem ale zmeniť možno jedinú vec – pomôcť ženám, ktoré prechádzajú tento boj, ktoré sú na začiatku ako ja. Možno pomôcť neprejsť takúto cestu, ale rýchlo odísť a začať odznovu kým nepríde bolesť ochorenie a žiaľ každej z nás,“ priznáva Janka.
Modlím sa iba za to, aby som svoje dieťa o päť minút prežila
„Ani ja som nemala predstavu o živote v 35-tke na invalidnom dôchodku s piatimi diagnózami, z ťažkou liečbou so ZŤP preukazom v mojich rukách. Našla som ale jeden základ života čo som hľadala celé roky – teplo domova. Našla som ho v rukách mamy a otca. Pretože domov sú ruky, na ktorých sa najlepšie plače. A napriek všetkému svoju matku a otca si človek musí vážiť. Preukázať svoju vďaku najmä v starobe života… A preto vyzývam a prosím každú ženu, ktorá trpí, aby sa naučila žiť s pocitom, že ona práve ona je bytosť, ktorá prišla na tento svet nie niekým trpieť a poslúchať, ale začať žiť svoj sen, svoj život, ako každá sama chcem. Byť slobodná, nenechať si zlomiť krídla, ale lietať, voľne dýchať, slobodne žiť s láskou k sebe samej,“ končí svoj príbeh Janka z Topoľčianok, ktorá chce za všetko dobré a pomoc poďakovať Ilonke Damborskej a všetkým koordinátorkám, Nadácii Predobro.sk, ale najmä jej rodičom.
Jozef Uhlárik
