Malá krajina s množstvom slávnych a významných ľudí. Také je Slovensko, ktoré sa môže pýšiť mnohými vynálezcami, ktorí sa zapísali do svetových dejín. Jedným z nich je aj Aurel Bohuslav Stodola (*11. máj 1859 – † 25. december 1942), zakladateľ teórie parných a plynových turbín a konštruktér prvého tepelného čerpadla na svete.
Slovensko počas svojej histórie zrodilo viacero významných vynálezcov, ktorí sa zapísali do dejín techniky. Vynálezy jedného z nich denne ovplyvňujú životy miliónov ľudí. Tým géniom je Aurel Stodola, ktorý sa narodil 11. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši časti Vrbica-Hušták č. 26 (podľa vtedajšieho číslovania) do evanjelickej rodiny kožiarskeho majstra a továrnik Ondreja Stodolu a Anny, rod. Kováčovej. Týždeň po narodení dostal pri krste mená Aurel Bohuslav. Krstil ho evanjelický farár a známa postava slovenského národného hnutia Michal Miloslav Hodža. Druhé krstné meno však Aurel Stodola bežne nepoužíval.
Vysokú školu skončil lepšie ako slávny Einstein
Aurelovi bratia Kornel a Emil boli významní politici. Ich podpisy sa nachádzajú aj pod Martinskou deklaráciou. O ďalšom bratovi Ivanovi sme sa kedysi učili v škole na hodinách slovenskej literatúry, pretože bol spisovateľom a dramatikom, autorom známeho diela Bačova žena. Tak ako u väčšiny našich vynálezcov aj u malého Aurela sa prejavilo nadanie už v ranom veku. Učiteľ Makovický o ňom povedal: „Je to zázračný chlapec. Je len tretí rok v škole a aj najťažšie počty dokáže vyrátať v hlave. Znamenitý počtár!“ Okrem počítania malý Relko (tak Aurela volali) najradšej trávil čas sledovaním stavby železnice i samotných mašinistov na parných strojoch. Doma si potom na papier kresli rôzne lokomotívy, piesty a komíny. Po absolvovaní reálneho gymnázia v Levoči, ktoré, mimochodom, skončil s vyznamenaním, začal Aurel študovať polytechniku v Budapešti. Mimoriadny talent a húževnatosť mu zabezpečili štipendium na dokončenie štúdia vo švajčiarskom Zürichu.
Slávny Slovák, Štefan Banič – vynálezca padáka, ale aj vizionár prvého snežného skútra
Vysokú školu technickú v Zürichu (neskôr premenovaná na ETH), absolvoval v rokoch 1877-1881 a štúdium ukončil s vyznamenaním 6. 8. 1881 s celkovou známkou 6, čo bola najlepšia možná. Pre porovnanie, Einstein tú istú školu, pedagogický odbor, končil so známkou 4,9. Aurel Stodola sa venoval strojnému inžinierstvu a po škole nastúpil k Uhorským železniciam. Chuť na ďalšie vzdelávanie ho však neopustila, a tak sa znovu vydal na cesty. Cez Charlottenburg sa v roku 1885 dostal až na slávnu parížsku Sorbonnu, ktorú študoval popri zamestnaní. Práca inžiniera ale ani potom nebola celkom preň. V Prahe pôsobil vo viacerých strojárskych podnikoch. Od roku 1886 pracoval v Prahe pre poprednú strojársku spoločnosť Ruston & Co. a mal príležitosť uplatniť svoj technický talent na uvádzaní tejto úplnej technickej novinky do života. V roku 1892 sa však vrátil do Švajčiarska, kde opäť v Zürichu získal miesto docenta na tamojšej vysokej škole.
Stal sa zakladateľom teoretickej vedy o parných turbínach
Tu to nielenže dotiahol na profesora, ale v rokoch 1897-1900 tu vybudoval špičkové strojné laboratórium. Laboratórium to malo byť unikátne, pretože Aurel Stodola v ňom plánoval postaviť stroje a zariadenia v skutočnej veľkosti, čo mu neskôr umožňovalo robiť pokusy v podmienkach reálnej prevádzky. Vo výrobnom závode by niečo také nebolo možné. Vybudovaniu a zariadeniu laboratória sa profesor Stodola venoval plné tri roky do 1899. Stodola, jeho asistenti a študenti v laboratóriu na strojoch vyrobených v skutočnej veľkosti prakticky overovali teoretické koncepcie a robili pokusy, ktoré v súkromných prevádzkach neboli možné. V roku 1892 presťahoval do Švajčiarska, kde odštartoval veľkolepú kariéru na poli teoretického aj praktického výskumu novej technológie parných turbín. Rok 1897 bol pre Aurela Stodolu významný. Ako pedagóg sa osvedčil a získal už aj medzinárodné uznanie. Okrem Švéda Daléna za ním chodili študenti z celej Európy, USA, Japonska aj Ruska, čím rapídne stúpala i prestíž školy, na ktorej zostal až do svojej smrti.
Slávny Slovák – Ján Bahýľ, muž, ktorý zostrojil vrtuľník, ale aj ďalších 16 vážnych vynálezov
Aurel Stodola nebol tým, kto objavil potenciál pary, a ani nevymyslel samotnú parnú turbínu. Svoje slávne dielo Parné a plynové turbíny a o perspektívach tepelných motorov vo vydaní z roku 1924 začína práve vymenovaním tých, ktorí s parou a jej využitím experimentovali už pred ním. Od starovekých Archimeda a Heróna cez zmienky o Giovannim de Brancovi a Jamesovi Wattovi až po svojho priameho predchodcu, švédskeho inžiniera Gustafa de Lavala, ktorý prvú parnú turbínu skonštruoval v roku 1882. Prínos Aurela Stodolu spočíva v zlepšení Lavalových turbín tak, aby efektívnejšie využívali energiu pary a dokázali stabilne pracovať omnoho dlhší čas, čo je pre priemysel, ale aj pre energetiku kľúčovou vlastnosťou. V diele zároveň sformuloval tzv. Stodolov zákon, teda zákon elipticky-kužeľového rozloženia rýchlostí a tlakov v multifázovej turbíne. Aurel Stodola je tak de facto zakladateľom teoretickej vedy o parných turbínach. Okrem toho sa jeho výskum stal podkladom aj pre budúci vývoj prúdových a raketových motorov.
Stodola navrhol mechanickú ruku pre vojnových invalidov
Technológia parných turbín, v ktorej Stodolove princípy platia dodnes, nie je jedinou, ktorú rozvinul. Stál aj na počiatku dnes veľmi populárneho tepelného čerpadla. Základom tejto technológie je Guoyho-Stodolov zákon (princíp objavili nezávisle od seba), ktorý definuje ireverzibilné tepelné straty, na základe ktorých fungujú práve tepelné výmenníky a čerpadlá. Hoci sa Stodola zaoberal premenou tepla na elektrinu, využil aj takpovediac obrátený postup. Elektricky poháňaná kompresorová stanica vyrábala teplo stláčaním vzduchu nasýteného vodnými parami. V roku 1928 na základe tohto mechanizmu navrhol prvé a dodnes funkčné tepelné čerpadlo, ktoré vykuruje ženevskú radnicu. Aurel Stodola si vo Veľkej Británii a v USA v rokoch 1904 a 1905 dal patentovať svoju plynovú a výbušnú plynovú turbínu. Jeden zo svojich výtvorov však dal svetu takpovediac zadarmo.
V roku 1915 sa v Zürichu stretol s nemeckým chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom. Počas rozhovoru sa dotkli aj témy vojnových invalidov, ktorí sa z frontu vracali po amputácii končatín. Stodola preto navrhol tzv. mechanickú ruku (prvá ovládateľná protéza ruky), na ktorej sa prsty pohybovali na základe telom vysielaných povelov. Sauerbruch sa venoval tomu, ako ju pripojiť k fungujúcim svalom a šľachám postihnutého. Už do konca roka 1915 získalo protézu 27 pacientov a v ďalších rokoch počet operácií rástol. Aj desať rokov po vojne bolo plne funkčných viac ako 90 percent protéz. Hoci na konci 19. storočia navždy spojil svoj život s Zürichom a so Švajčiarskom, nikdy svoj slovenský pôvod netajil.
Einstein požiadal Stodolu o stanovisko k jeho teórii relativity
„Často ma považujú za Švajčiara. Hoci som naposledy navštívil Slovensko v roku 1912 pri úmrtí matky, vyhlasujem, že nikdy nevychladli moje city pre môj národ. Jasne som vyzdvihol svoj slovenský pôvod, keď ma sem povolali, a od toho času ho aj vždy zdôrazňujem,“ povedal na rozlúčkovej prednáške pri odchode do dôchodku v roku 1929. V roku 1916 predstavil spolu so svojimi kolegami verejnosti prvú ovládateľnú protézu ruky, na ktorej sa prsty pohybovali na základe telom vysielaných povelov. Ruka slúžila robotníkom s amputovanou končatinou. Princípy, ktoré Aurel Stodola vytvoril, prekonala až moderná mikroelektronika a 3D tlač. Na sklonku života, v roku 1939 dostal ponuku stať sa profesorom Slovenskej technickej univerzity. Ako presvedčený pacifista sa však nemohol stotožniť s režimom slovenského štátu, preto ponuku decentne odmietol aj s odkazom na pokročilý vek.
Viete, kto bol Ján Čiernihaus-Feketeházy? Nie? Rodák zo Šale bol konštruktérom Eiffelovej veže!
Aurel Stodola zomrel v Zürichu na prvý sviatok vianočný v roku 1942. Jeho pozostatky previezli do Liptovského Mikuláša v roku 1989. Okrem rozličných vedeckých vyznamenaní a čestných doktorátov získal rok pred smrťou medzinárodnú zlatú medailu slávneho vynálezcu Jamesa Watta. Významný fyzik Albert Einstein o svojom slovenskom kolegovi povedal. „I keď hlavnou silou jeho práce bola kvitnúca tvorivá činnosť, predsa bola jeho sila v neustálej túžbe po poznaní a mimoriadnej jasnosti jeho myslenia.“ Einsteinova korešpondencia z rokov 1909-1922 dokladá, že po celý čas boli Albert Einstein a Aurel Stodola v častom písomnom a osobnom kontakte a vymieňali si aj pracovné hypotézy a názory na spoločnosť a politiku. Einstein si natoľko vážil Stodolov názor, že jeden z prvých výtlačkov teórie relativity v roku 1917 zaslal aj Stodolovi a zdvorilo ho žiadal o vyjadrenie stanoviska.
Dodo Púchovský a Miroslav Deglovič
