Slovensko je síce malé, zato na jeho území vyrástli v minulosti viacerí významní ľudia, ktorí túto malú krajinu v srdci Európy preslávili široko ďaleko. Slávu Slovensku, hoci vtedy to Slovensko ešte nebolo, šíril aj Maximilián Hell, katolícky kňaz a jezuita, ktorý bol v 18. storočí uznávaným astronómom, matematikom a fyzikom.
Portál nitranoviny.sk už Slovákom pripomenul viacerých ich významných krajanov, ktorí sa tu buď narodili, alebo tu mali svojich predkov, ktorí sa z rozličných dôvodov vysťahovali do cudziny. Jedným z takých „miešancov“ je aj Maximilián Hell, ktorý „Slovensko“ preslávil ako uznávaný astronóm a vedec, ktorý sa zaujímal o matematiku aj techniku, svoj pohľad však často upieral na tajomnú nočnú oblohu. Fascinovali ho totiž najmä – hviezdy. Bol synom „vyššieho umeleckého majstra všetkých vodných strojov“ a už v ranom veku prišiel do kontaktu s technickými novinkami. Jeho brat Karol sa neskôr vydal rovnakou profesionálnou cestou ako jeho otec a navrhol vodné čerpadlo.
Jezuita, ktorý prevýšil všetkých vedcov tej doby
Maximilián Hell sa narodil 15. mája 1720 v Selmecbányi (dnešné Štiavnické bane pri Banskej Štiavnici) v Uhorskom kráľovstve. Narodil sa však ako Rudolf Maximilian Höll, neskôr si priezvisko zmenil priezvisko na Hell. Bol tretím synom z druhého manželstva svojho otca Matthiasa Cornelia Hella (Matthäus Kornelius Hell) a matky Julianny Staindl. Pár mal spolu 22 detí. Matrikové záznamy naznačujú, že rodina bola nemeckého pôvodu, zatiaľ čo Maximilián Hell sa neskôr, asi v roku 1750, hlásil k maďarskej národnosti, hoci bol vlastne slovenského pôvodu. Maximiliánov otec Matej Kornel Hell začal pri Banskej Štiavnici stavať povestné štiavnické „tajchy“, umelé jazerá, ktorých voda poháňala pomocou dômyselných systémov čerpacie stroje a iné banské zariadenia.
Po ukončení gymnázia v roku 1738 vstúpil ako 18-ročný do jezuitského rádu a študoval na jezuitskom kolégiu v Trenčíne, kde sa venoval nielen teológii, ale aj matematike. Štúdia filozofie, logiky a prírodných vied sa mu dostalo na jezuitskom kolégiu vo Viedni, kde bol aj pomocným asistentom J. Franza, direktora astronomického observatória. V roku 1751 bol vysvätený za kňaza a získal aj titul doktora filozofie. Svoju pedagogickú kariéru začal vyučovaním latinčiny, gréčtiny, rétoriky a poetiky na gymnáziu v Levoči. Od roku 1752 prednášal matematiku na gymnáziu v Banskej Bystrici i na Trnavskej univerzite. Neskôr odišiel prednášať matematiku a fyziku na jezuitskú akadémiu v Kluži na území dnešného Rumunska. Tu začal budovať aj astronomické observatórium.
Dánsky kráľ mu zaplatil cestu za poznaním a slávou
Od Trnavskej univerzity však dostal ponuku vypracovať plány na výstavbu hvezdárne. A keďže astronómia bola jeho „najväčšou láskou v živote“, nezaváhal ani na chvíľku. Po ukončení práce cestuje do Viedne a začína pôsobiť ako profesor matematiky a fyziky na Viedenskej univerzite. Zaujímavo prednáša, intenzívne študuje astronómiu a píše učebnice matematiky. Po smrti dvorného matematika a astronóma J. J. Maroniho bol Maximilián Hell v roku 1755 menovaný za direktora novej viedenskej univerzitnej hvezdárne. Stal sa cisársko-kráľovským astronómom a túto funkciu vykonával až do konca života. Práve tu vybuduje významnú hvezdáreň, píše vedecké práce i astronomické ročenky a svojimi astronomickými objavmi udivuje celý svet.
Vedec svetového významu – takým bol náš Štefan Anián Jedlík zo Zemného
Observatórium sa pod jeho vedením stalo centrom prírodovedného bádania v celej monarchii. Uskutočňoval pravidelné pozorovania planét, Slnka, Mesiaca a hviezd, udržiaval styk s okolitým vedeckým svetom, publikoval astronomické ročenky, kalendáre a pozorovania. Prechod Venuše popred slnečný disk pozoroval 6. júna 1761. Najväčšou udalosťou v jeho živote však bolo druhé pozorovanie prechodu Venuše. To sa uskutočnilo na základe pozvania dánskeho kráľa Kristiána VII., ktorý si všimol jeho významnú prácu, a na ktorého náklady podniká dôležitú expedíciu za polárny kruh na ostrov Vardö, kde má sledovať prechod Venuše popred slnečný disk. Hell si vypýtal súhlas od Márie Terézie a vybral sa za polárny kruh. Cesta trvala pol roka.
Venuša síce trucovala, napokon sa ale merania podarili
Expedícia vyrazila 28. apríla 1768 na konskom záprahu z Viedne a cez Prahu, Drážďany, Lipsko, Hamburg, Kodaň, Švédsko, nórsky prístav Trondheim dorazila až na ostrov Vardő. Tu Maximilián Hell 3. júna 1769 uskutočnil svoje druhé úspešné pozorovanie prechodu Venuše cez slnečný disk. Už predtým, v roku 1761, Venuša prechádzala pred Slnkom, ale hoci tento úkaz sledovali astronómovia takmer na celom svete, veľa nového sa nedozvedeli. Azda najúspešnejší bol Hell. Odhalil napríklad, že domnelý mesiac Venuše je len optický klam. Aj tentokrát Venuša však trucovala. Presnejšie povedané, počasie. Ján Šajnovič z Hellovej expedície zaznamenal: „Celých päť hodín nebo ostalo zamračené a už sme sa vzdávali nádeje… A tu zrazu lúče slnka pomaly prenikajú hustým príkrovom oblakov… Dotyk vystupujúcej Venuše bolo možné veľmi presne pozorovať.“
Slávny Slovák – Ján Bahýľ, muž, ktorý zostrojil vrtuľník, ale aj ďalších 16 vážnych vynálezov
Ideálne počasie sa naskytlo síce iba na niekoľko hodín, ale Hell ten čas plne využil. Medziiným takmer s úplnou presnosťou zmeral vzdialenosť Slnka od Zeme. Cenné sú však aj jeho výskumy polárnej žiary, meteorologické a geomagnetické merania… Na základe svojich pozorovaní ako prvý určil mimoriadne presne, vzhľadom na presnosť vtedajších vedeckých prístrojov, paralaxu Slnka na 8,82 oblúkovej sekundy. Súčasná najpresnejšia hodnota je 8,7915 oblúkovej sekundy. Jeho zápisy z pozorovaní sú plné nadšenia: „Slnko sa lesklo v čistom jase a dotyk vystupujúcej Venuše bolo možné presne pozorovať. Unášala nás nekonečná radosť a velebili sme mimoriadnu milosť nebies.“ Hell objavil skutočnosť, že domnelý mesiac Venuše je len optický klam. Takmer s úplnou presnosťou zmeral vzdialenosť Slnka od Zeme.
Je po ňom pomenovaný kráter na Mesiaci a tiež planétka
Na základe svojich úspešných meraní sa stal členom Dánskej akadémie vied i Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Po návrate do Viedne pokračoval vo svojej pozorovateľskej i publikačnej činnosti. Na žiadosť arcibiskupa Karola Esterházyho začal v roku 1771 budovať observatórium v maďarskom meste Jáger – dnešný Eger. Maximilián Hell zomrel 14. apríla 1792 na zápal pľúc. Na cintoríne v Maria Enzersdorfe pri Viedni síce už jeho hrob nenájdeme, no na jednej z kaplniek je umiestnená mramorová doska s nápisom: „Tu odpočíva astronóm známy po celej Európe, ktorý vynikol svojím objaviteľským duchom a príkladným životom“. Podľa Hella pomenovali jeden z kráterov na Mesiaci a jednu planétku.
Slávny Slovák, Štefan Banič – vynálezca padáka, ale aj vizionár prvého snežného skútra
Pri príležitosti 250. výročia narodenia Maximiliána Hella bolo jeho meno zapísane do kalendára významných osobností UNESCO. Maximilián Hell vydal celkovo 26 väčších alebo menších vedeckých prác. Napísal viacero učebníc matematiky, zaujímal sa o jazykovedu, históriu a literatúru. Bol členom učených spoločností v Paríži, Štokholme, Bologni, Kodani, Gőttingene, Trondheime a v Londýne. Dlhé roky spolupracoval s anglickou Royal Society a v roku 1790 dostal dokonca aj vysoké vyznamenanie – Rád anglickej vlády. Je po ňom pomenovaný aj kráter na Mesiaci s priemerom 33,3 km a od 31. júla 2000 tiež planétka (3727) MAXHELL. V súčasnosti nesie meno tohto nášho významného rodáka aj Krajská hvezdáreň a planetárium v Žiari nad Hronom.
Dodo Púchovský a Miroslav Deglovič
