Minulé storočia boli obdobím pre najrozličnejšie vynálezy a objavy, ktoré ľudstvo posúvali stále vpred a vpred, bez ktorých by sme si dnes náš život nedokázali ani predstaviť. Múdrych a vzdelaných ľudí bolo veľa a Slovensko môže tešiť, že medzi nimi nechýbali ani naši rodáci.
Veľmi vzdelaným človekom a slovenským rodákom bol aj Štefan Banič, ktorý sa v Amerike zaslúžil o zostrojenie prvého padáka. Žiaľ, jeho revolučný objav rodenému Slovákovi nepriniesol nielenže žiadne bohatstvo, ale ani slávu. Napriek všetkému sa Banič stal čestným členom The American Society for Promotion of Aviation.
Šikovného murára vyhnala do USA bieda
Štefan Banič sa narodil 23. novembra 1870 v Neštichu (dnes Smolenická Nová Ves, ktorá je súčasťou Smoleníc) pri Trnave v rodine malého roľníka. Ešte ako malý chlapec so zatajeným dychom počúval smutný príbeh o slávnom gréckom staviteľovi krétskeho labyrintu Daidalosovi a jeho synovi Ikarosovi. Keď pán učiteľ dočítal a zatvoril knihu, budúci vynálezca nezaváhal ani na chvíľu. Musí predsa vyskúšať, či môže človek lietať s vtáčími krídlami. Rovno zo školy zamieril k starej kôlni, kde na klinci viseli husie krídla, ktoré na Vianoce zdobili stôl Baničovej rodiny. Pomocou špagátu si ich upevnil na chrbát, vyliezol na prvý vhodný strom a – zoskočil dolu. Prvý pokus sa však nevydaril, odvážny Štefan ho našťastie prežil len s menšími odreninami.
Slávny Slovák – Ján Bahýľ, muž, ktorý zostrojil vrtuľník, ale aj ďalších 16 vážnych vynálezov
Po skončení základnej školy v rodisku, pracoval ako poľnohospodársky robotník na Pálffyho majetkoch, neskôr sa vyučil za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku. Túžba lietať v ňom však horela i naďalej. Práce bolo ale čím ďalej tým menej, a tak ho bieda vyhnala v roku 1907 do USA. Najskôr skúšal šťastie ako robotník na poliach aj v baniach, ale až v pennsylvánskom meste Greenville si našiel miesto v strojárskej továrni. To mu vyhovovalo oveľa viac. V tom čase Spojené štáty i celý svet vzrušovali lety prvých lietadiel, najmä bratov Wrightovcov. Banič patril medzi ich veľkých obdivovateľov, preto sa začal zaoberať myšlienkou vynájsť zariadenie, ktoré by zachránilo letca pri nehode.
Padák otestoval sám skokom z vysokej budovy
Koncom novembra roku 1912 sa Banič stal svedkom tragickej nehody, ktorá ho otriasla do takej miery, že začal rozmýšľať nad padákovou konštrukciou v improvizovaných podmienkach. O rok neskôr, v roku 1913 predložil americkým úradom na posúdenie v prototype návrh padákovej konštrukcie. Princípom tohto padáku bola teleskopická konštrukcia dáždnikového typu, ktorá niesla tkanivové krytie. Padák, mal podobu zloženého dáždnika, bol upevnený pomocou popruhov na telo letca v hrudnej časti pod ramenami. Otváral sa pomocou zvláštneho zariadenia. Štefan Banič 3. júna 1914 osobne otestoval padák pred zástupcami Patentového úradu a letectva USA keď zoskočil zo strechy 15-poschodovej budovy vo Washingtone (pravdepodobne budova Cairo). Nasledovali postupne ďalšie a ďalšie zoskoky, aj z lietadla z výšky 600 metrov.
Na vtedajšiu dobu to bol vynikajúci a spoľahlivý vynález, a tak ho americké úrady 25. augusta 1914 Baničovi uznali a odobrili patentovou listinou č.1 108 484. „Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z rakúsko-uhorského cisárstva, usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvetlenie.“ Tak znela prvá veta Baničovho osvedčenia na americkej patentovej listine. Titulná strana hovorí aj o tom, že sa Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov. Osobitné právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález prislúchalo len Spojeným štátom americkým (USA). Jeho padáky boli známe pod skratkou KR-1 a prvých sedemdesiat kusov vyrobili už v roku 1914.
Vynález padáka mu bohatstvo nepriniesol
Americká armáda od Baniča jeho padák síce odkúpila za pár dolárov, ale do výstroje ho nikdy nezaviedla. Vojenské letectvo USA počas 1. svetovej vojne nepoužívalo padáky. Na konci vojny začali padáky využívať až Francúzi. Aj keď Baničovmu padáku celosvetové prvenstvo nepatrí, jeho objaviteľské schopnosti majú v dejinách vedy a techniky nemalý význam. Štefan Banič bol síce čestným členom letectva USA, jeho vynález padáka mu ale nepriniesol bohatstvo a ani slávu. Roku 1920 sa vrátil do rodnej obce kde žil v ústraní ako murársky majster. O niekoľko rokov sa však jeho meno znovu spomínalo, a to keď s bratom Jánom a súrodencami Vajsáblovcami a Valovcami objavili roku 1930 podzemné krásy jaskyne Driny pri Smoleniciach.
Vedec svetového významu – takým bol náš Štefan Anián Jedlík zo Zemného
Štefan Banič sa v roku 1914 rozhodol v USA podať viacero žiadostí o patenty v USA. Ako prvý patent si dal zaregistrovať puzzle, ktorý predstavoval akýsi 3D hlavolam poskladaný z 5-ich rovnakých dielikov a jedného dielu mierne odlišného. Tvar jednotlivých dielov vzdialene pripomína časti dreveného štipca, ktoré snáď po úprave poslúžili ako základ na výrobu funkčného puzzle predtým, než bola podaná patentová prihláška v 20. januára 1914 pod americkou verziou mena autora – Stephan Banič. Vzhľadom na jednoduchosť produktu bolo o schválení patentu rozhodnuté veľmi rýchlo už 9. júna 1914.
Neujal sa ani patent „motorových saní“
Patent na Puzzle bol iba predvojom na omnoho väčšie patentové riešenia. Banič podal 22. apríla 1914 svoju druhú žiadosť o registráciu patentu nazvaného Motorové sane. Patent Motorových saní neriešil typ konkrétnej pohonnej jednotky, ale technické riešenie pohonu po snehu. Mal niekoľko zaujímavých, no zároveň nepraktických riešení. Ako pohon slúžili malé lopatky, ktoré boli umiestnené na zadnej náprave a predstavovali akoby dve kolesá, každé s 12-imi lopatkami. Zadná náprava mala po oboch stranách špeciálne uchytenie do rámu a toto uchytenie bolo namontované na zadné lyže. Predné lyže boli pre zmenu uchytené na špeciálnom odpruženom otočnom riadení. Patent bol schválený po troch rokoch od podania prihlášky. Na dokumentoch je uvádzaný dátum 29. mája 1917.
Viete, kto bol Ján Čiernihaus-Feketeházy? Nie? Rodák zo Šale bol konštruktérom Eiffelovej veže!
Či prišlo i k zakúpeniu práv na tento patent zo strany nejakého investora, nie je známe. Viditeľné je však to, že vývoj budúcich snežných vozidiel a skútrov sa vybral iným smerom. Snežné skútre napokon prišli na trh s praktickejšími technickými riešeniami oveľa neskôr, ale sú v obľube i v súčasnosti. Ako poslednú vlastnú patentovú prihlášku podal Štefan Banič 3. júna 1914. Bola to známa žiadosť o registráciu padákoveho systému so systémom teleskopických ramien, ktorá bola schválená 25. augusta toho istého roku. Po viac než 100 rokoch by sa dalo napísať, že Štefan Banič vedel vyvíjať logické hračky, predvídal snežné skútre a bol aj akýmsi base jumper. Neprávom zabudnutý vynálezca Štefan Banič zomrel 2. januára 1941 v Neštichu. V Bratislave na letisku M. R. Štefánika má postavený pomník, ktorý bol odhalený v roku 1970.
Dodo Púchovský a Miroslav Deglovič
