Otvorený list Zuzane Čaputovej.
Áno dobre čítaš, ani nie milá, ani nie vážená a ani nie prezidentka.
Rodičia ma učili k slušnosti a úcte. Vykám každému, koho si vážim a zaslúži si to.
Ty však pre mňa nie si ničím. Jediný dôvod, že strácam svoj čas a píšem list práve tebe je, že oficiálne, aj keď podvodným spôsobom zastávaš funkciu prezidenta Slovenskej republiky.
Moja rodná zem, ktorá mi je nadovšetko blízka, ktorú som roky reprezentoval a ktorej hymna hrala vo svete aj vďaka mojím športovým výsledkom, sa mi pred očami mení na skládku. Na skládku, ktorá smrdí, je škaredá a skoro všetkým vadí.
Cenzori sa stále tvária, že pravdu vlastnia iba oni. Aj keď je už jasné, že klamú
Však to dobre poznáš, že?
Je mi ťažko, keď sa pozerám na to, ako moje deti žijú v realite, kde sa jedinci ako ty správajú ku všetkým ostatným arogantne, pyšne a povýšenecky. Kde sloboda a spravodlivosť sú už len slová minulosti. Kde sú ľudia hladní, nešťastní a boja sa. Spolu s vládou si vytvorila priestor plný strachu.
Miesto toho, aby si sa naozaj starala o život obyvateľov, ktorých funkcia prezidenta má chrániť, fotíš sa jak modelka na koberci v bodreli a bojuješ za práva narušených jedincov. Tvoje citlivé vnímania si strč. Ignoruješ názory ľudí a robíš si z nich dobrý deň.
Celý môj profesijný život sa venujem športovej a trénerskej činnosti. Snažím sa byť ľudom vzorom a pomáham im k lepšiemu životu. Obetoval som tomu všetko. Za 25 rokov som pomohol mnohým nájsť správnu cestu za svojim lepším ja.
Raz som sa stretol s vtipnou myšlienkou „Z prasaťa dostihového koňa nikdy neurobíš, ale môžeš z neho spraviť strašne rýchlu sviňu!“ Roky som sa na tom s priateľmi zabával, ale až dnes som pochopil jej skutočný zmysel.
Rýchlosť, ktorou si podpísala zmluvu o amerických základniach sa približuje rýchlosti svetla a ja sa už nesmejem. Jediné, čo mi dáva nádej je historická skutočnosť, že nič netrvá večne. Aj americkí vojaci raz odídu a hlavne aj ty nebudeš sedieť v prezidentskom paláci navždy.
K tejto zmluve sa viac rozpisovať nechcem, generálny prokurátor to vysvetlil jasne. Za deravý groš si nám s vládou zapredala suverenitu a spravila z občanov Slovenska obyčajných otrokov.
Prečo strácam čas a toto píšem? Týmto sa vzdávam vojenského vyznamenania –pamätná medaila ministra III. stupňa. Nie je to nič veľkolepé, iné mi nedali, ale vtedy som sa tomu veľmi tešil. Bola to formálna vďaka za moje úsilie zviditeľniť rodnú zem vo svete. Teraz to vraciam ako moje formálne vyjadrenie k reprezentácii vládnych predstaviteľov smerom ku nám občanom.
Viem, veľa to nezmení okrem toho, že si očistím svoju dušu, no mne to na teraz stačí. Od reality plnej obmedzení som sa odpojil hneď na začiatku tejto hybridnej vojny.
Nerešpektujem nezmyselné a právne nulitné vyhlášky, dýcham čerstvý vzduch, nevlastním rúško, netestujem sa ako pokusný potkan a neškrtám permanentku na samovraždu v podobe „vakcína je sloboda“!
Domček z karát sa už rúca a nebude to dlho trvať.
Vyhlasujem týmto môj osobný nesúhlas a odpor voči všetkému čo momentálne predstavuje vláda, vládne strany a prezident.
Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj
Na tvojich holiach, nádhery trónia, v údolí šumí háj
Na tvojich poliach si spievali, otcovia naši pracovali
Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj
Štefan Havlík, slovenský reprezentant v kulturistike
Štefan Havlík: PROFESIONÁLNY KULTURISTA
Narodený v roku 1975 v Košiciach. Pôsobil v Miami USA, ako tréningový a výživový poradca.
