SLUŠNOSŤ V POLITIKE NIE JE PROGRAM, ALE SKÔR VYPOČÍTAVÁ TAKTIKA
Uplynulý týždeň sa niesol v znamení politických apelov na akési upokojenie spoločnosti.
Začnem slovami, ktoré som predniesol pred dva a pol rokmi, v deň prvého kola prezidentských volieb: „Tieto voľby spoločnosť nezjednotia. Nepríde žiadna slušnosť, dobro nezvíťazí nad zlom a nezavládne spravodlivosť. Politickú kultúru neformujú sladké reči, ale dodržiavanie pravidiel. Dobro, slušnosť a láska sa začína rozvíjať až vo vzťahu k tým, ktorí neslúžia našim záujmom. Ak nehráte fér, manipulujete s prieskumami verejnej mienky, nezastanete sa slabších, pre ktorých politická a mediálna mašinéria nevytvorila rovnaké podmienky, ste len pokrytec a vaše hodnoty navoňanou zdochlinou.
Nikdy som nezažil takých agresívnych a hysterických fanúšikov ako tých, ktorí vzývajú novú bohyňu slušnosti. Ten, kto šermuje nejakými hodnotami, ich musí vyžadovať predovšetkým od svojich prívržencov.
Tak, ako ja na svojej FB stránke nestrpím vulgárne útoky na kohokoľvek, ani na najväčších protivníkov. Z tohto naratívu nevyrastá nová nádej, ale nové rozdelenie, nová vlna morálneho gýča. Mojím cieľom je prekonanie studenej občianskej vojny. A ako som už veľakrát upozorňoval (aj s odkazom na historické príklady), spoločnosť sa nedá zjednotiť na základe osoby. Z toho vzíde len nový kult osobnosti. Spoločnosť môžete zjednotiť len veľkou myšlienkou. A na niečo také musí byť prezident morálne aj intelektuálne vybavený.“
Prezidentkina Správa o stave republiky i jej dnešné vystúpenie vo verejnoprávnej televízii, mali niekoľko falošných momentov. Ten najdôležitejší by som mohol opísať vlastnými slovami, ale schválne použijem včerajšie vyjadrenie expremiérky Ivety Radičovej, ktorá na adresu prejavu Zuzany Čaputovej povedala toto: „Ak otvorene nepomenujeme podstatu konfliktu, príčiny krízy, nedostaneme sa z nej a žiadna výzva na spoluprácu nenájde adresáta. Nastane v lepšom prípade hluchota, v horšom ešte väčšia podráždenosť.“ Nič výstižnejšie som nepočul.
Zuzana Čaputová od začiatku svojho vstupu na politickú scénu neopustila úlohu marketingového produktu: prakticky celú svoju činnosť sústreďuje alebo dokonca redukuje na vytváranie a posilňovanie vlastného imidžu. Inými slovami, stále je v osobnej kampani a hrá to výlučne na seba, chce byť za chrumkavú, najkrajšiu, nekonfliktnú.
Takáto sebaprezentácia a vytváranie ideálneho obrazu o sebe však má svoje limity a tie už narazili pri riešení konkrétnych politických situácií. U nás stále rozšírená predstava, že hlava štátu je tu na reprezentáciu a jej výkon posudzujeme podľa šatníka a spôsobu komunikácie, je obrovský mýtus a nebezpečný omyl.
Prezidentka má svoje konkrétne a v určitom zmysle veľmi dôležité ústavné povinnosti a právomoci, ktoré nevyužíva alebo ich nevie využívať (pri niektorých príkladoch si povedzme, že chvalabohu). Zameriava sa len na vlastný imidž. Jej blondínkovsky naivné slová „dúfam, že moja správa bola spájajúca“ len potvrdzujú, že žije v uzavretej bubline obklopená pochlebovačmi, v ktorej už dávno stratila zmysel pre realitu. Ona si nevšimla ani to, že keď správu chváli vláda a kritizuje opozícia, je to všetko možné, len nie spájajúci prejav.
Pravda, prezident nemusí ulahodiť každému. Ale štátnik, ako správne vypichla spomínaná Iveta Radičová, si nemôže všímať len „smútok a hnev“, lebo to sú povrchové a vonkajšie prejavy krízy, ale musí pochopiť a pomenovať podstatu dramatického rozkladu našej spoločnosti.
Povedať, že – „Slovensko dnes zúfalo potrebuje stabilitu. Pokoj založený na pravde, spravodlivosti, ale aj vecnosti a solidarite“ – je skôr kázňou pokryteckého kňaza, ktorý namiesto riešení ponúka spoločnosti morfium. Vyzývať ľudí na pokoj a slušnosť sú malomeštiacke bláboly, ktorými od nepamäti mocní tohto sveta krotili vášne nespokojných más.
Lenže v čase, keď sa rútime do priepasti, nepotrebujeme pokoj, ale jasné smerovanie. Mravnosť dnes nehľadajte vo vládnych palácoch, ale v zápase bežných ľudí o vlastnú dôstojnosť a spravodlivosť. Stáť za každú cenu na ich strane, podporovať ich a pomáhať im vyjadriť sa, je dnes spôsob, ako byť čestným a ušľachtilým človekom.
Povedané ich slovníkom, čo je slušné na tom, keď oklamete voličov, že sociálnych výdobytkov sa nedotknete? Čo je slušné na tom, keď zvýšite detské prídavky o 38 centov, lebo vraj na viac nemáme, ale tú istú otázku si nekladiete pri nákupe obrnených transportérov, ktoré vraj treba? Čo je slušné na tom, keď odsúdite státisíce ľudí na život v energetickej chudobe? Čo je slušné na tom, keď prezidentka moralizuje, že vinu za stav planéty nesieme všetci rovnako, hoci početné štúdie potvrdzujú, že to nie je pravda a v prvom rade ju ohrozuje trieda najbohatších? Čo je slušné na tom, keď prezidentka kára malé deti za plastové hračky, ale zároveň podporuje zbrojenie a ekonomický rast, ktorý je pre záchranu planéty ilúziou, lebo v prvom rade musíme obmedziť nadmernú spotrebu, ktorej sa nedopúšťajú všetci rovnako? Nezahovárajme hodnotový spor morálnym gýčom.
To isté platí pre európsku politiku. Keď Zuzana Čaputová dojatá z prítomnosti najtrápnejších bruselských figúrok zodpovedných za krízu EÚ (ako je Charles Michel či Ursula von der Layen) na slávnosti v Aachene povie, že „naša generácia európskych lídrov musí byť generáciou strážcov a ochrancov“ Európskej únie, tak absolútne nechápe svoju úlohu. Úlohou lídrov nie je strážiť staré nefunkčné poriadky a privilégiá elít, ale viesť, ukazovať cestu, nadchýnať pre potrebné zmeny. A to nadšenie by vo mne určite nevyvolával zoznam laureátov Ceny Karola Veľkého udeľovanej vraj za „najvýznamnejší prínos k rozvoju porozumenia v Európe“ a za „službu v záujme mieru vo svete“ – keď vidíte, že boli ocenení aj Tony Blair, Javier Solana, Bill Clinton a ďalší, ktorí by v spravodlivom svete už dávno sedeli vo väzení za vojnové zločiny. A ani Karol Veľký, ktorý viedol kruté a krvavé vojny proti Slovanom, nie je predsa ani symbolom mieru, ani symbolom porozumenia, ale len symbolom germánskej dominancie.
Čo to vlastne uctievame? Oslavovať krvavých dobyvateľov považujem za podobnú zvrhlosť ako vzývať Adolfa Hitlera, ktorý tiež sníval o „novej Európe“ zjednotenej pod nemeckou nadvládou.
Ale vráťme sa k podstate veci. Už som napísal (v utorkovej Tieňovej správe o stave Slovenskej republiky), že slušnosť nie je politickým programom, že bahno fráz, morálneho gýča a neúprimných póz ľudí znechucuje rovnako ako nesplnené sľuby a že skromnosť vie byť v politike maskou a slušnosť vypočítavosťou.
Apely na slušnosť neboli v našej politickej tradícii nikdy morálnym postojom, ale politickou taktikou ako uchopiť moc (vrátane protestov „Za slušné Slovensko“). Aj preto mi Progresívne Slovensko pripomína skôr sektu ako politickú stranu, pričom ich neurotické požiadavky na slušnosť sa odhalia v okamihu, keď agresívne napadnú svojich protivníkov, čo je zväčša sprevádzané fanatickým výkrikom „Útočia na nás!“.
Keď poslankyne za OĽaNO zvolajú tlačovú konferenciu o slušnosti, ktorej jediným cieľom je nakydať na podpredsedu Smeru-SD Ľuboša Blahu, pričom ospravedlňujú hulvátske správanie Joža Pročka a prejdú mlčaním vulgárne správanie svojich koaličných kolegov, je to len ďalšia trápnosť z psychiatrických prekáračiek, ktoré nemajú žiadnu pridanú hodnotu.
Aby bolo úplne jasné, viete, že s metódami Fica a Blahu hlboko nesúhlasím, ale na ich adresu nemôžu moralizovať ľudia ako poslanec za SaS Miroslav Žiak, ktorý nazval Blahu „hovnocucom“. Keď Žiak obhajoval odluku cirkvi od štátu, argumentoval tým, že byť ateistom neznamená byť nemorálnym človekom. Rád by som k tomuto výroku doplnil, že to neznamená ani byť automaticky morálnym.
Podčiarknuté sčítané, slušnosť nemôže byť politickou témou. Ako som už veľakrát povedal, to, čo sa deje na našej politickej scéne, je robota pre psychoanalytikov, nie pre politických analytikov a ja preto už dlhodobo odmietam rozoberať všetky nechutnosti, ktoré sa tam premelú. Považujem však za potrebné zdôrazniť, že slušnosť je taká abstraktná a subjektívna kategória, že sa môže rozvíjať len osobným príkladom.
Oceňujem, že pani prezidentka nikdy neprekročí rovinu osobných útokov a že na to nezneužíva ani hovorcu (ako to robil jej predchodca). V tomto by sme sa určite zhodli.
Ale nemôže s tým šermovať ako s politickou kategóriou a sťažovať sa na svojich odporcov, keď ona sama nedokáže alebo nechce skrotiť svoje vlastné agresívne úderky. A už vôbec nie, keď ich vo volebnej kampani zneužívala na útoky voči protivníkom, kým ona si zachovávala masku kultivovanosti.
Na vlastných prívržencov treba mať ešte vyššie nároky ako na cudzích. Len tak krok po kroku obnovíme dialóg, úctu k protivníkovi a spoločenské väzby, ktoré nás vrátia na trajektóriu civilizovanosti.
Len tak pomôžeme Slovenskej republike, o ktorú tu ide predovšetkým a ktorá paradoxne práve prezidentke tak ťažko ide z úst. Uvedomenie si toho, že tu nejde o nejakú abstraktnú krajinu, ale o budúcnosť štátu s jeho historickými, kultúrnymi, politickými a spoločenskými súvislosťami, je pre porozumenie hrozieb, ktorým čelíme, absolútne kľúčové.
Buďme k sebe úctiví, priatelia, učme sa vzájomnému rešpektu, neurážajme jeden druhého, zdržme sa osobných útokov a zvlášť v pasci anonymného internetu si uvedomme, či by sme sa takto správali aj v reálnom živote – ale nikdy si nezamieňajme slušnosť so zbabelým ústupom od závažných otázok.
Pretože polemika zostane navždy soľou demokracie a kto vás chce umlčať moralizovaním, nemá čestné úmysly.
Text: Eduard Chmelár, fb
