Vojna na Ukrajine už z domovov už vyhnala státisíce ľudí. Štáty, a najmä ľudia v nich, okolo tejto ťažko skúšanej krajiny sa snažia pomôcť ako len môžu. Zdá sa však, že ťarcha leží najmä na dobrovoľníkoch.
Prakticky každý deň a už takmer tri týždne sa z médií dozvedáme stále nové a nové príbehy ľudí, ktorí utekajú pred vojnou. Pomáhať sa im na našom území usilujú mnohí Slováci a najmä dobrovoľníci, ktorí na seba prakticky prebrali to, čo by mal robiť najmä štát. Svoju skúsenosť s tým, ako štát pomáha ľuďom utekajúcim pred vojnou, opísala aj jedna z dobrovoľníčok, ktorej príbeh v statuse zverejnil facebookový profil Nekŕmte nás odpadom.
Vedia pomôcť, ale nemôže byť všetka zodpovednosť hodená len na nich
Dobrovoľníčka hneď v úvode priznáva, že by ju nikdy nenapadlo, že jedného dňa napíše takýto status. „Vážený pán minister @roman_mikulec_olano. Robím dobrovoľníčku v Košiciach na vlakovej stanici a absolútne nesúhlasím s Vaším vyjadrením, že štát má túto situáciu pod kontrolou. Príďte osobne k nám a ja Vám garantujem, že tu nájdete len dobrovoľníkov. Všetko ste nechali na pleciach našej samosprávy a nás občanov,“ píše v úvode nahnevaná a rozladená dobrovoľníčka a dodáva: „Ak to máte pod kontrolou, odkiaľ máme podľa Vás jedlo pre ľudí, ktorí utekajú pred vojnou? Odkiaľ máme pre nich vodu? Kto sa stará o to, aby sa pre nich našlo ubytovanie? Nie, nie je to štát. Nie je tu nikto od Vás, kto by riadil tieto procesy. Sme tu my, dobrovoľníci. Ľudia, ktorí chodíme do práce a do školy a vzdali sme sa svojho voľného času, len aby sme pomohli.“ Dobrí ľudia z Košíc podľa dobrovoľníčky doma spravia obložené rožky a každý deň im ich nosia na stanicu. Sú tam ľudia, ktorí nezištne rozvážajú unavených utečencov na ubytovanie.
„Vo štvrtok večer o desiatej sme mali poslednú krabicu s obloženými rožkami, ktorú nám priniesla jedna pani. A na ceste z hraníc dva plné autobusy ľudí… Zaujíma niekoho kompetentného čo máme tým ľuďom dať v noci jesť, keď k nám prídu? Oni nejdú na výlet a keď utekajú z domu, nemajú čas si spraviť desiatu na cestu. Sú hladní, smädní, vyčerpaní a vystrašení…,“ konštatuje ďalej dobrovoľníčka, podľa ktorej takí ako ona nemôžu donekonečna suplovať štát! „Vieme pomôcť, ale nemôže byť všetka zodpovednosť hodená len na nás… Takže hlavná otázka na Vás znie: kedy a ako začnete túto situáciu riešiť? My nečakáme od štátu vysvetľovanie, urgentne potrebujeme pomoc a konkrétne riešenia,“ píše na samý záver dobrovoľníčka a pridáva, že toto nie je status napísaný od stola v teplom byte. Píše ho priamo z vlakovej stanice v Košiciach, pretože už sa na to nevládze pozerať. „Buď som v práci alebo tu. A takých ľudí ako ja, je tu viac. Lenže už nám dochádzajú sily…,“ odkazuje kompetentným dobrovoľníčka.
Jozef Uhlárik
