Z Ukrajiny ušli pred ruskou inváziou už viac ako dva milióny ľudí. Väčšina z nich si to namierila do susedného Poľska, takmer štvrť milióna ich skončilo u nás, na Slovensku. Viacerí si za svoj dočasný domov vybrali aj Nitru.
Vojna vyhnala z Ukrajiny množstvo ľudí, ktorí utekajú pred nezmyselnou vojnou. Tú u našich východných susedov rozpútalo Rusko. Na 24. február 2022 nikdy nezabudne ani rodina Anatolija (55), ktorá žila v dedinke Rozdoľne s asi 2100 obyvateľmi pri mestečku Kachovka asi 50 km od hraníc od anektovaného Krymu. Ich pokojný život sa razom zmenil na boj o život a útek otca, jeho ženy a piatich detí do bezpečia bolo to hlavné, po čom túžili. Cesta za miestom, kde nebudú padať bomby, kde sa nebude strieľať a kde budú môcť opäť normálne žiť, však nebola vôbec ľahká.
Na cestu vzal rodinu, jedlo, lieky a tiež veľa peňazí
O napadnutí Ruskom sa na Ukrajine hovorilo už dlhšie, 16. februára sa už deti pripravovali na možný odchod z toto územia, nikto však neveril, že to Putin dokáže. Ako sa v ten piatok 24. februára skoro ráno ukázalo – stalo sa to, čomu nikto neveril!
„Všetko sa to začalo o piatej hodine ráno, keď som šiel na tržnicu nakúpiť nejaké potraviny. V diaľke som videl osvetľovanie oblohy a bolo mi jasné, že sa začala vojna,“ spomína Anatolij na chvíle, ktoré jemu a jeho rodine zmenili život. Jeho žena si myslela, že je to búrka a blesky osvetľujú oblohu, lenže zlé tušenie jej manžela sa naplnilo. Rusi začali vojnu!
„Uplynuli asi dve hodiny a ruské vojská už boli neďaleko Kachovky. Tak rýchlo postupovali preto, lebo v tejto časti bolo veľmi málo ukrajinských vojakov. „Zbombardovali vojenské sklady a vojaci, ktorí v nich boli, museli ustúpiť,“ pridáva Anatolij, ktorý po tom ako videl, že svetlá na oblohe sa blížia, utekal domov poradiť sa s manželkou čo ďalej. Ich voľba bola jasná – poďme preč do bezpečia!
Problém však bol v tom, že nevedeli zohnať auto na ich odvoz, pretože okrem manželov s nimi bolo doma aj päť ich detí. Anatolij, ktorý doma súkromníčil na svojom hospodárstve, kde mal štyri kravy, 100 sliepok a sad s asi 150 stromami čerešní, má veľkú rodinu, spolu osem detí, päť dcér a troch synov. Tie deti, ktoré boli s nimi doma plakali a báli sa čo bude.
Našťastie, jednu z dcér, Viktoriiu mal v Nitre, kde robí v Jaguari, a syna na Myjave, takže s nimi riešili svoj príchod na Slovensko. Aj pre problém s autom to ale nebolo vôbec ľahké. „Nikto nás nechcel zobrať, ba za tie tri hodiny, čo prišli vojaci do Kachovky, sa cena za odvoz zvýšila trojnásobne. Na cestu sme si zobrali aj potraviny a veci na varenie. Povedal som, že po ceste si budeme variť, aby sme prežili. Prirodzene, vzal som si aj peniaze, z ktorých som časť ešte predtým zamenil na doláre. Ako sa ukázalo, bol to veľmi dobrý krok,“ priznáva Anatolij, ktorého tretí syn pracuje v belgickom Bruseli.
Počas cesty sa modlili, aby sa im nič zlé nestalo
Otec počas presunu autom zakázal deťom fotiť si zničenú vojenskú techniku a prípadne aj vojakov, pretože mal obavu, aby s nimi nemali problémy. Utekajúca rodina mala šťastie, že v prvý deň vojny ešte takých ako oni ruskí vojaci z obsadzovaných území bez problémov púšťali.
„My sme mali šťastie, pretože manželkina sestra nestihla včas ujsť a Rusi ich už potom nepustili. Zostala teda tam. Sme síce s ňou v kontakte, lenže vojaci im kontrolujú mobily s kým si píšu a čo píšu, ale aj s kým si telefonujú. Rozdoľne ale zatiaľ nezbombardovali,“ vraví s úľavou Anatolij, ktorému aj s rodinkou trvala cesta do Nitry päť dní. „Po prvom dni som ešte na Ukrajine platil za dve izby 100 dolárov. Musel som, aby sa deti mohli okúpať a mali sa aj kde vyspať. Na ďalší deň sme išli cez mesto, kde bolo letisko, a boli sme upozornení, že to sa bude zrejme bombardovať. My sme sa modlili, aby sa nám nič nestalo. Ledva sme zohnali dva taxíky, ktoré nás skoro ráno zobrali ďalej, lenže za 100 km si každý vypýtal 100 dolárov,“ opisuje Anatolij to, čo počas cesty zažívali.
Viktoriina rodinka prešla ukrajinsko-slovenské hranice cez prechod Malé Slemence, kde si pre nich na mikrobuse prišiel syn pracujúci na Myjave. „Hranice sme prešli peši po asi hodine čakania. Predtým sme boli aj u rodiny v okolí Užhorodu, pretože moja babka sa tam narodila v roku 1921, teda ešte v čase, keď to patrilo Československu,“ vysvetľuje Anatolij, ktorý sa čuduje aj tomu, že sa nikde nestretli s bombardovaním, pretože to prišlo na miesta, kde boli, až pár dní po ich odchode odtiaľ. Tak, ako napríklad z Ľvova, ktorý bombardovali po troch dňoch. Do Ľvova sa dostali z mesta Umaň autobusom, ktorý bol však opäť – predražený. „Normálne stojí odtiaľ autobus do Ľvova 10 eur a teraz si vypýtali od nás za osobu 100 eur! Ešte šťastie, že som hneď ráno toho 24. februára šiel do banky a vybral peniaze a zamenil za doláre, aby sme mali na cestu preč,“ priznáva Anatolij, ktorý ale radšej drží peniaze doma ako v banke.
Slováci sú veľmi dobrí a a oni im za pomoc ďakujú
„Banky môžu mať zo dňa na deň problémy, ale čo je doma, to je doma,“ smeje sa postarší muž, ktorý je šťastný, že dostal svoju rodinu do bezpečia. Z Ľvova išiel aj s piatimi deťmi a manželkou do Mukačeva, pretože tam sa v meste Beregovo blízko maďarských hraníc narodil. Rodinu má ale v obci Malé Berezné v blízkosti slovenskej Uble. Počas cesty dostal však jeho malý syn zrejme ochorel vo veľmi studenom Ľvove a dostal pomerne vysokú teplotu, no aj na to bol Anatolij pripravený, pretože so sebou si zobral viaceré lieky. „Keď nemáš peniaze, tak si ťa nikto nevšíma. Ešte dobre, že deti pracujú na Slovensku a aj oni nám pomohli,“ konštatuje muž. „My sme im zabezpečili u mňa v Nitre bývanie. Teraz ho máme mesiac zdarma,“ prezradila Viktoriia. „Slováci sú veľmi dobrí ľudia a my im ďakujeme za akúkoľvek pomoc, ktorá bola všade zdarma,“ netají Anatolij.
Zaujímavá bola aj Anatolijova odpoveď na otázku, či tam, kde býval neboli problémy medzi ruským a ukrajinským obyvateľstvom. „Nie, neboli žiadne a žili sme normálne. Do roku 2014 sme normálne cestovali na Krym a aj ja som tam chcela ísť do Simferopoľa študovať na univerzitu. Aj som tam chvíľu bola, ale po majdane v Kyjeve v roku 2014 a anexii Krymu som musela odísť,“ hovorí Viktoriia.
Jej otec vysvetľuje, že Rusko chce odrezať Ukrajinu od mora a vytvoriť od neho hranicu vo vzdialenosti asi 200 km. Krym ale považuje za ukrajinský a má na to aj historické zdôvodnenie. „Rusi teraz vidia, že Ukrajina sa im nechce dať podvoliť, a tak by si radi zabrali aspoň polovicu Ukrajiny. To, čo teraz robia je však strašné a v takom Charkove ich nenávidí asi každý. V roku 2014 sa ľudia v Charkove hlásili k Rusku, no teraz Rusko nenávidia. Hovoria, pozrite sa, toto je ten ich mier? A to isté je aj v Luhanskej a Doneckej oblasti,“ konštatuje Anatolij, ktorý predtým, ako sa dal na hospodárenie, pracoval v Charkove ako ochrankár.
Chronológia konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou od roku 2014
Vráti sa, iba ak bude jeho domovina patriť Ukrajine
Lunanská a Donecká ľudová republika chce podľa Viktoriie patriť pod Ukrajinu a mať aj tamojšie zákony s právom veta. Je to zvláštne, lebo sa síce prikláňajú k Rusku, ale chcú sa riadiť zákonmi Ukrajiny.
Fakty o Kryme: V roku 1954 Chruščov daroval Krym Ukrajine, prezrádza Ľubomír Sim (VIDEO)
„Ak bude Cherson a naša oblasť ukrajinská, vrátime sa domov, no ak nie, zostaneme tu. Možno ešte by som zostal niekde v okolí Užhorodu, ale ak si oblasť, kde sme žili, privlastnia Rusi, nevrátim sa tam. Rus to je vrah. Práce sa nebojím a budem robiť hoci aj tu, na Slovensku. Kúpim si nejaký pozemok, nasadím stromy a budem robiť to, čo doma,“ hovorí odhodlane Anatolij a pripomína ako Rusi obsadili v roku 1968 Československo.
Jozef Uhlárik
