29. september 1944. Slovenské národné povstanie má za sebou prvý mesiac. Ústup partizánov z Turca sa zastavil až na úpätí Veľkej Fatry, odkiaľ povstalci bránili prístupové cesty na Kremnicu a Banskú Bystricu. Na letisku Tri duby už štvrtý deň pristávali príslušníci 2. Československej paradesantnej brigády na lietadlách z Poľska. Odtiaľto priletela aj skupina 14 sovietskych partizánov pod velením V. I. Maximova. Tí mali za úlohu v lesoch Veľkého Tribeča zorganizovať partizánske hnutie.
Na Zobore omylom
Odlet však nebol zo začiatku istý. Kvôli nepriaznivému počasiu. „Zrazu sa na oblohe objavilo okienko, slabý vetrík rozohnal mráčiky. Major Suvorov podišiel k nám a povedal: „No čo, mládež, je čas.“ Veliteľ lietadla vydal rozkaz nakladať. Keď sa zatvorili dvere, stislo nám srdce – veď opúšťame vlasť, možno navždy, do hlbokého tyla nepriateľa,“ spomínala s odstupom dekád Pavla Maľučenková, radistka Partizánov.
Zlé počasie však pretrvávalo aj na území Slovenska. Piloti sa ako-tak zorientovali až v okolí Lužianok a partizánov nevysadili v okolí Zlatna, ale v lesoch pod Zoborom. „Na úsvite sme postúpili do hory o 100 metrov vyššie a začuli signály áut. V skorom rannom slnku sa zablýskala asfaltová cesta a trochu ďalej rieka. Niekoľko kilometrov za mostom sa rozprestieralo veľké mesto. Ako sme sa dozvedeli neskôr, bolo to oblastné centrum – mesto Nitra, v ktorom sa v tom čase nachádzala nemecká posádka,“ spomína Maľučenková
Partizáni sa museli do cieľa dostať peši, čo znamenalo prejsť 40 kilometrov horským terénom. Ale podarilo sa. Po mesiaci sa partizánska skupina rozrástla na 500 členov, do zimy tu operovala už tisícka členov Nitrianskej partizánskej brigády. Tú tvorili štyri oddiely: Plameň, Zarubežnyj, Medzinárodný oddiel a Národný pomstiteľ.
To už mali za sebou partizáni viacero ozbrojených akcií – útok na žandársku stanicu v Oponiciach či výbuch vojenského vlaku medzi Kamanovou a Dvoranmi nad Nitrou. No pred sebou ešte krutú zimu a ďalšie tri mesiace bojov, kým prišli osloboditelia. Nie všetci sa však konca vojny dožili. Jedným z nich bol aj Vasja Ignatov, jeden zo štrnástich partizánov, ktorí pristáli na Zobori. V polovici marca, keď sem prichádza Červená armáda, sa partizánske oddiely začínajú demobilizovať. „Partizánov zo Zobora“ čaká ešte jedna úloha – chytiť agenta, ktorý donášal a ušiel rozsudku.
Za agentom sa autom vydali veliteľ Maximov, náčelník štábu Kuznecov, zástupca veliteľa Ignatov a vodič Paschalov. Po chytení agenta a jeho odovzdaní ale auto s partizánmi na spiatočnej ceste narazilo do poškodeného mosta. Maximov s Kuznecovom utrpeli ťažké zranenia, Paschalov ľahké, no Vasja Ignatov v aute uhorel. Zomrel tak len niekoľko dní po oslobodení.
Prečo si ich pripomínať?
Po roku 1989 pamiatka na štrnástich statočných v meste pod Zoborom postupne vyhasla. Preto sme sa v roku 2015 rozhodli obnoviť ju formou každoročného turistického výstupu na Zobor na prelome septembra a októbra. Vtedy nás bolo ledva desať. Tento rok sa však pod zoborským liečebákom stretla takmer stovka antifašistov, čomu som úprimne rád.
Spomienka na protinacistický odboj by sa nemala obmedziť len na každoročné klaňanie sa pamätníkom spojené s prejavmi papalášov, ktoré sú väčšinou tak sterilné a všeobecné, že je možné čítať ich dokola každý rok. Spomienka na protinacistický odboj je pre nás predovšetkým monumentálnou mozaikou zloženou z desiatok tisíc príbehov jednotlivcov – hrdinských skutkov, obetí, tragédií či trápení.
Mozaikou, z ktorej môžete na každom kamienku priblížiť históriu protinacistického odboja v tom-ktorom regióne, či ukázať dnešnej generácii, čo to obnášalo povstať proti nacistickej mašinérii.
Preto majú, podľa môjho názoru, podujatia ako výstup na Zobor pozitívny význam aj v tom zmysle, že pomáhajú nám, mladým, uvedomovať si, čo všetko museli znášať naši rovesníci v tých časoch. Každodenný boj o prežitie v koncentrákoch, vyvraždenie celej rodiny, neustále boje v lesoch s Nemcami a ich nohsledmi. Desiatky kilometrov dlhé presuny v horách s 3 konzervami na 14 ľudí. Dni a noci pod holým nebom v horúčavách i mrazoch. Cestou na Berlín… To bola realita dospievania a mladosti celej jednej generácie Európanov.
Jedna z partizániek vysadených na Zobori Pavla Maľučenková mala len 17 rokov. Už v tom období mala za sebou parašutistický výcvik, kurz prežitia v prírode a čakal ju výsadok za nepriateľskou líniou.
A akými trápeniami žijeme dnes my? Ako sa v piatok večer čo najlepšie zabaviť, vystihnúť zľavy na nákup handier, spraviť si čo najzaujímavejšiu fotku z dovolenky a následne sa kochať tým, ako naberá lajky. Či naopak, upadať do depresií, keď lajky nenaberá.
Tým samozrejme nechcem dosiahnuť, aby sa mladí cítili previnilo len preto, že žijú v súčasnosti. Ale popri našom pomerne pohodlnom živote by sme nemali zabúdať na skutky jednotlivcov, vďaka ktorým si môžeme pohodlnosť súčasnej doby naplno užívať.
Preto touto cestou dávam z hlavy pomyselný klobúk pred každým mladým človekom, ktorý nezabúda a šíri antifašistický odkaz vo svojom okolí – či už angažovaním sa v niektorej z organizácii, angažovaním sa v kluboch vojenskej histórie či účasťou na podujatiach ako sú výstup na Zobor, výstup na Malý Slavín či pochod Zlatno-Skýcov a mnohých, mnohých ďalších.
Artur Bekmatov
foto: Vladimír Ambruš
