Prezidentka SR (ďalej v texte len „prezidentka“) zverejnila na svojej webovej stránke návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorým sa domáha, aby Ústavný súd SR vyslovil nesúlad ustanovení § 363 až § 367 Tr. por. s Ústavou SR (ďalej len „ústava“) a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Prezidentka vo svojom návrhu vymedzila fakticky tri okruhy problémov, z ktorých vyvodzuje nesúlad ustanovení § 363 a nasl. s ústavou a dohovorom. Dovolím si s nimi polemizovať a poukázať na niektoré nie celkom premyslené argumentačné línie, ktoré sa v návrhu vyskytujú.
1. Rozhodnutie generálneho prokurátora nie je preskúmateľné súdom
Prezidentka vidí rozpor s ústavou v tom, že rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa § 363 a nasl. Tr. por. nie je preskúmateľné súdom a preto nabúrava systém deľby moci ako aj princíp nezávislosti a nestrannosti súdnej moci.
Tento argument je problematický hneď v tom, že žiadne rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní (policajta, či prokurátora) vydané v prípravnom konaní nie je preskúmateľné súdom (prezidentka tu súdom myslí prieskum zo strany všeobecných súdov – okresný, krajský a Najvyšší súd SR). Toto je pravidlo, na ktorom je vystavané celé prípravné konanie, z ktorého síce existujú výnimky (napríklad obžaloba, či dohoda o vine a treste sú preskúmateľné súdom), avšak podstatným znakom prípravného konania upraveného v Trestnom poriadku je to, že rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní v ňom vydané nepodliehajú prieskumu všeobecných súdov.
Orgány činné v trestnom konaní pritom vydávajú v prípravnom konaní zásadné právoplatné rozhodnutia, ktoré sú svojimi účinkami porovnateľné s právoplatnými rozhodnutiami súdov a pritom nie sú preskúmateľné všeobecnými súdmi.
V tomto smere možno spomenúť napríklad rozhodnutia prokurátora o podmienečnom zastavení trestného stíhania (§ 216 Tr. por.), podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (§ 218 Tr. por.), či zmier (§ 220 Tr. por.). V týchto rozhodnutiach prokurátor fakticky rozhoduje o vine obvineného namiesto súdu a tieto jeho rozhodnutia sú porovnateľné s odsudzujúcimi rozsudkami súdov. Rozhodnutia prokurátora o podmienečnom zastavení trestného stíhania, či schválení zmieru sa dokonca evidujú v registri trestov. A nie sú preskúmateľné zo strany súdu obdobne ako rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa § 363 a nasl. Tr. por.
Prečo potom prezidentka nenapadla na ústavnom súde aj vyššie uvedené ustanovenia, ktoré prokurátorovi dokonca umožňujú urobiť rozhodnutie obdobné rozhodnutiu o vine v konaní pred súdom a to bez akejkoľvek súdnej kontroly? Paradoxne, práve tieto právoplatné rozhodnutia prokurátora, pokiaľ by boli vydané v rozpore so zákonom, môže zvrátiť generálny prokurátor postupom podľa § 363 a nasl. Tr. por., ktoré prezidentka na ústavnom súde napadla.
To isté platí aj o opačných rozhodnutiach prokurátora. Napríklad podľa § 215 Tr. por. môže prokurátor právoplatne zastaviť trestné stíhanie obvineného. Toto rozhodnutie prokurátora taktiež nepodlieha súdnej kontrole a pritom je na úrovni oslobodzujúceho rozsudku vydaného súdom. To isté možno povedať aj o rozhodnutí prokurátora podľa § 214 Tr. por., ktorým právoplatne postúpi trestnú vec obvineného na prejednanie priestupku, či na disciplinárne konanie. Ani takéto rozhodnutia prokurátora nepodliehajú prieskumu zo strany súdu.
Opäť je preto namieste otázka. Prečo prezidentka nenapadla na ústavnom súde aj tieto ustanovenia, ktoré prokurátorovi dokonca umožňujú urobiť v prípravnom konaní rozhodnutie obdobné rozhodnutiu o oslobodení spod obžaloby a to bez akejkoľvek súdnej kontroly? Aj tu platí, že tieto „oslobodzujúce“ právoplatné rozhodnutia prokurátora, pokiaľ by boli vydané v rozpore so zákonom, môže zrušiť generálny prokurátor postupom podľa § 363 a nasl. Tr. por., ktoré prezidentka na ústavnom súde napadla.
A nemusíme zostať len pri rozhodnutiach prokurátora v prípravnom konaní.
Možno spomenúť aj závažné rozhodnutie policajta, ktorým je napríklad uznesenie o vznesení obvinenia (§ 206 Tr. por.), ktoré výrazne zasahuje do práv obvineného a ktoré taktiež nepodlieha súdnemu prieskumu. Aj tu sa preto možno pýtať, prečo zostalo prezidentkou nenapadnuté aj toto ustanovenie, pričom aj tu prípadnú nezákonnosť možno napraviť nielen v sťažnostnom konaní, ale aj postupom podľa § 363 a nasl. Tr. por.
Navyše, rozhodnutia generálneho prokurátora vydané podľa § 363 a nasl. Tr. por. sú spravidla iba zrušujúce uznesenia, t. j. ide o rozhodnutia, ktorými sa právoplatne nekončí trestné konanie. Zrušujúce uznesenia pritom z povahy veci nepodliehajú žiadnej ďalšej kontrole, či prieskumu (napríklad uznesenie, ktorým krajský súd zruší rozsudok okresného súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie nie je možné napadnúť riadnym a ani mimoriadnym opravným prostriedkom).
Ondrej Jombík „vypol“ HS. „Naznačili mi, že ak nebudem spolupracovať, môžu dať dole aj celú firmu“
Z uvedeného vyplýva, že rozhodovanie generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Tr. por. je v Trestnom poriadku vystavané ako vrchol pyramídy rozhodovania policajtov a prokurátorov v prípravnom konaní. Prezidentka pritom chce svojim návrhom na ústavnom súde, pomerne nelogicky, zrútiť tento vrchol pyramídy, avšak zachovať zvyšok pyramídy, ktorý bude aj naďalej fungovať na tých istých princípoch, aké boli prezidentkou namietané ako nesúladné s ústavou (t. j. bude aj naďalej fungovať bez preskúmavania právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní zo strany súdov).
Samozrejme, tento vrchol pyramídy rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní môže zákonodarca upraviť aj inak ako je tomu dnes. To je ale úloha pre zákonodarcu a nie pre ústavný súd. Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti vhodne pripomína, že nespokojnosť (v danom prípade prezidentky) s právnou úpravou (a využívaním) niektorého právneho inštitútu nezakladá sama osebe porušenie základných práv a slobôd (primerane sp. zn. II. ÚS/232/05). Alebo povedané inak, to, že je prezidentka nespokojná s tým ako generálny prokurátor využíva svoju rozhodovaciu činnosť v zmysle § 363 a nasl. Tr. por. v praxi, neznamená, že táto jej nespokojnosť by mala vytvárať rozpor s ústavou alebo dohovorom.
2. rozhodnutia generálneho prokurátora zasahujú do nezávislosti súdu
Prezidentka ďalej vidí rozpor s ústavou v tom, že ustanovenia § 363 a nasl. Tr. por. umožňujú prokurátorovi zasiahnuť do nezávislosti súdu v prípadoch, kde súd v určitom štádiu trestného konania rozhodol v prospech obvineného (napríklad nevzal obvineného do väzby), na základe čoho príslušný prokurátor zastavil trestné stíhanie alebo zrušil obvinenie, pričom generálny prokurátor je oprávnený zrušiť toto rozhodnutie v neprospech obvineného. K uvedenému prezidentka dodáva, že „rozhodovacia činnosť generálneho prokurátora nesmie byť nadradená nad činnosť súdnictva“, či, že „generálny prokurátor môže negovať rozhodovanie nezávislého súdu“.
Problém je, že toto nie je argument, ale popis nekonkrétneho príbehu, ktorý by sa podľa prezidentky mohol niekedy v praxi možno stať. V aplikačnej praxi je to však skôr opačne. Pokiaľ súd nevezme obvineného do väzby, nakoľko spochybní dôvodnosť vzneseného obvinenia, prípravné konanie beží aj naďalej a prokurátor spravidla nič neruší a ani nezastavuje. A práve preto môže prísť na rad rozhodovanie generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Tr. por., avšak nie voči uzneseniu o zastavení trestného stíhania, ale uzneseniu o vznesení obvinenia.
Tak napríklad v trestnej veci Haščák najvyšší súd spochybnil pri väzobnom rozhodovaní dôvodnosť vzneseného obvinenia a prepustil obvineného z väzby na slobodu, avšak k zrušeniu obvinenia zo strany prokurátora nedošlo a už vôbec nie k zastaveniu trestného stíhania. Trestné stíhanie obvineného bežalo aj naďalej až kým obvinenie nezrušil generálny prokurátor podľa § 363 a nasl. Tr. por.
Je súčasná vláda neústavná? Malo by teoretické vyhlásenie mobilizácie oporu v Ústave? Tu je odpoveď
Je preto nelogické tvrdiť, že ak prokurátor napríklad zruší uznesenie o vznesení obvinenia (a je bez významu, či to urobí na podklade sťažnosti, v rámci dozoru, respektíve prostredníctvom § 363 Tr. por.) v prípade, ak vznesené obvinenie nespochybní súd pri rozhodovaní o väzbe (respektíve naopak, ak prokurátor nezruší vznesené obvinenie, hoci súd pri väzobnom rozhodovaní obvinenie spochybnil), tak sa „postavil nad rozhodnutia súdov“, ktoré vydávali v prípravnom konaní väzobné rozhodnutia, nakoľko je iba výlučnou kompetenciou prokurátora, ktorá osoba bude, či zostane obvinená a na ktorú osobu bude, či nebude podaná obžaloba. To napokon vyplýva aj z obžalovacej zásady vyjadrenej v § 2 ods. 15 Tr. por. ktorá tvorí „tvrdé jadro“ slovenského trestného procesu (trestné stíhanie pred súdom je možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej prokurátorom). A navyše, dokonca aj konanie pred súdom je z hľadiska „neviny“ obžalovaného plne v kompetencii prokurátora ako nositeľa dôkazného bremena, pretože ak prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpi od obžaloby, súd musí (teda nie môže) vyhlásiť oslobodzujúci rozsudok a to aj vtedy, ak by bol súd sám názoru, že vina obžalovaného je dostatočne preukázaná.
Uvedené má aj ústavné zakotvenie a vyplýva z článku 50 ods. 1 Ústavy SR, ktoré stanovuje, že len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Nikde v uvedenom ustanovení ústavy sa nepíše o tom, že len súd by bol oprávnený rozhodovať o nevine, presnejšie o opaku viny. Na tomto je pritom vybudovaný trestný proces v SR, nakoľko „o nevine“ obvineného v prípravnom konaní rozhoduje len a výhrade prokurátor.
Odoprieť mimoriadnu vojenskú službu malo zmysel. Napriek Naďovmu zavádzaniu
Preto ak prezidentka v návrhu tvrdí, že, pokiaľ generálny prokurátor zruší uznesenie o vznesení obvinenia na podklade § 363 Tr. por., hoci sa k tejto problematike už v určitej fáze prípravného konania vyjadril opačne súd, tak tým zasahuje do výlučnej právomoci všeobecných súdov, či dokonca, že ide o činnosť nadradenú nad činnosť nezávislého súdnictva tak, podľa môjho názoru, ide o nepochopenie problematiky, nakoľko takéto tvrdenie je rozporné s ústavou ako aj ustanoveniami Trestného poriadku, pretože je to práve ústava (článok 50 ods. 1 argumentum a contrário) a Trestný poriadok (prokurátor ako pán prípravného konania), ktoré starostlivosť o zákonnosť (čistotu) prípravného konania zverujú do rúk prokurátorovi (nie súdu) a taktiež len prokurátorovi (nie súdu) zverujú do kompetencie rozhodovať „o nevine“ obvineného v prípravnom konaní, ak sú na to splnené zákonné podmienky. A to nehovorím bližšie o tom, že vývoj dokazovania v prípravnom konaní môže ísť rôznymi smermi a vznesené obvinenie sa tak postupným vykonávaním dôkazov môže nielen potvrdzovať, ale aj zoslabovať (napríklad súd rozhodujúci o vzatí obvineného do väzby rozhoduje spravidla bezprostredne potom ako došlo k vzneseniu obvinenia, t. j. na začiatku dokazovania a pri tomto rozhodovaní sa môže súdu javiť vznesené obvinenie ako dôvodné; to už však nemusí platiť napríklad o tri mesiace, keď vykonaním ďalších dôkazov bude vznesené obvinenie zoslabené, či vyvrátené).
Pokiaľ teda prokurátor, prípadne nadriadený dozorového prokurátora, respektíve generálny prokurátor vyhodnotí dôkaznú situáciu inak ako súd vo väzobnom uznesení s následkom, že následne zruší uznesenie o vznesení obvinenia (či akékoľvek iné uznesenie), celkom určite tým neodníma, neruší a neneguje názory uvedené vo väzobných rozhodnutiach súdov, tak ako sa to fakticky uvádza v návrhu prezidentky, nakoľko záväzné pre prokurátora nie sú a ani byť nemôžu, pretože súd nie je pánom prípravného konania a vo vzťahu k prípravnému konaniu neplní ani úlohu „prieskumného vyšetrovateľa“, či „vyšetrujúceho sudcu“ a už vôbec nemôže určovať, či prokurátor môže a akým spôsobom uzniesť dôkazné bremeno (primerane pozri aj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tost 4/2014, či 1Tost 18/2014). Navyše, tieto závery súdu sú vždy iba predbežné, nakoľko sa môžu meniť v závislosti od ďalšieho vývoja dokazovania.
K uvedenému možno doplniť, že zásada práva na spravodlivý proces je postavená aj na požiadavke, aby verejná žaloba pôsobila v prípravnom konaní podobne ako súdy, pokiaľ možno čo najviac objektívne, nestranne, bránila nedôvodnému trestnému stíhaniu a prílišnej horlivosti polície, pretože výsledky prípravného konania zásadne ovplyvňujú konanie pred súdom (k uvedenému pozri napríklad Fenyk, J.: Poznámky k pojetí organizace a pusobnosti veřejné žaloby v posledních deseti letech. Státní zastupitelství, 2006, č. 7-8). Rozhodovanie prokurátorov v prípravnom konaní teda nie je možné chápať tak, že ide o rozhodovanie, ktoré by negovalo účinky rozhodnutí súdov, ale tak, že o tom, či obvinená osoba skončí alebo neskončí pred súdom musí vždy a výlučne rozhodovať prokurátor (t. j. niekto iný ako súd), nakoľko dôkazné bremeno v konaní pred súdom má len prokurátor.
Pokiaľ sa teda v mediálnom priestore vžil mýtus o tom, že „o všetkom by mali rozhodovať súdy“ a že generálny prokurátor postupom podľa § 363 a nasl. Tr. por. bráni konaniu pred súdom a rozhodnutiu nezávislého súdu, tak ide o zásadný omyl (a to aj prezidentky). Úlohou policajta a prokurátora v prípravnom konaní nie je obviniť konkrétnu osobu „za každú cenu“, urobiť len niekoľko procesných úkonov výlučne v neprospech obvineného a ukončiť vyšetrovanie, či účelovo hodnotiť dôkazy v neprospech obvineného a potom vec „hodiť“ na súd, nech sa obvinený bráni až v konaní pred súdom. Takýto výklad je popretím úlohy policajta a prokurátora v prípravnom konaní a zrejmým porušením ustanovení Trestného poriadku.
Je nevyhnutné stále pripomínať, že k podaniu obžaloby by zásadne nemali stačiť len indície alebo domnienky, ktoré nasvedčujú tomu, že nemožno vylúčiť, že obvinený trestný čin spáchal (primerane aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR 30/1967), pričom už staršia trestnoprávna literatúra kládla obžalobe veľký dôraz keď uvádzala, že nepodložená, prehnaná, nesvedomitá a nedôvodná obžaloba je vždy nebezpečenstvom pre správne a spravodlivé rozhodnutie súdu, nech je súd akokoľvek objektívny a nestranný (Ráliš, A., Trestní řízení. Praha, 1947.) Prokurátor by nemal preto trpieť „obžalovacou úchylkou“ a podávať aj celkom nepreukázané alebo alibistické obžaloby a ponechávať vec na rozhodnutie súdu (Šámal, P., Základní zásady trestního řízení v demokratickém systému, Codex Bohemia s.r.o., Praha 1999), respektíve podávať tzv. expresné obžaloby, ktorých úlohou je len znemožniť generálnemu prokurátorovi preskúmať postup a rozhodnutia podriadených prokurátorov (je na škodu veci, že sa prezidentka nevenuje aj aplikačnej praxi niektorých vybraných prokurátorov, ktorí z dôvodu, aby generálny prokurátor nemohol kontrolovať ich prácu cez § 363 Tr. por., buď mesiace nerozhodujú o sťažnosti obvineného, aby nedošlo k právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia alebo, ak obvinený sťažnosť nepodá, okamžite ukončia vyšetrovanie a podajú obžalobu a to aj bez toho, aby bol objasnený skutkový stav veci – toto je cieľom prípravného konania? na toto boli zákonodarcom zriadené špeciálne orgány činné v trestnom konaní?).
3. obete trestného činu môžu mať aplikáciou ustanovení § 363 a nasl. Tr. por. odopreté právo na vyšetrovanie trestného činu
Prezidentka napokon vidí rozpor s ústavou a dohovorom aj v tom, že „obete trestného činu ako aj príbuzní obete môžu mať aplikáciou ustanovení § 363 a nasl. Tr. por. odopreté právo ma účinné vyšetrenie trestného činu, ktorý zasiahol predovšetkým do ich súkromného života a proti tomuto zásahu sa nemôžu brániť účinným právnym prostriedkom nápravy“.
Táto argumentácia je prekvapivá, nakoľko paradoxne smeruje k okliešteniu práv poškodeného v trestnom konaní a nie k ich rozšíreniu, či zachovaniu. Navyše, napáda najmä skutočnosť neexistencie právnej úpravy, ktorá by poškodenému umožňovala nechať preskúmať všeobecným súdom právoplatné rozhodnutie prokurátora. To, že by neexistencia určitého inštitútu mohla byť považovaná za rozpornú s ústavou neznamená, že by inštitút § 363 Tr. por. mohol alebo mal s tým niečo spoločné. Alebo povedané inak, to, že Trestný poriadok neupravuje inštitút, podľa ktorého by napríklad poškodený mohol napadnúť právoplatné uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania na súde, nemá nič spoločné s § 363 Tr.por. a preto ani nemôže spôsobiť jeho neústavnosť (len pre úplnosť možno uviesť, že z niektorých rozhodnutí ESLP možno vyvodiť, že by takýto inštitút zrejme mal existovať, avšak iba k vybraným trestným činom; to napokon pripúšťa napríklad aj Ústavný súd ČR ako aj pracovná verzia nového českého Trestného poriadku; napríklad v ČR sa navrhuje, aby doterajší systém kontroly právoplatných rozhodnutí štátneho zástupcu zostal zachovaný, vrátane možnosti najvyššieho štátneho zástupcu rušiť právoplatné meritórne uznesenia prokurátora, len by k tomu bola pri vybratých trestných činoch pridaná aj možnosť poškodeného obrátiť sa na sudcu pre prípravné konanie, aby preskúmal zákonnosť uznesenia o zastavení trestného stíhania).
Pokiaľ ide o prezidentkou napadnuté ustanovenia, tak je potrebné pripomenúť, že poškodený je podľa § 364 ods. 1 písm. c) Tr. por. oprávnenou osobou podať generálnemu prokurátorovi návrh na postup podľa § 363 Tr. por. v neprospech obvineného. Toto ustanovenie teda poškodenému zaručuje možnosť napadnúť svojím návrhom právoplatné rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, ktoré bolo vydané v prípravnom konaní a dosiahnuť prostredníctvom § 363 a nasl. Tr. por. nápravy. Poškodený pritom môže napádať skutkové ako aj právne chyby napadnutého rozhodnutia, čo napríklad v konaní pred súdom nemôže (v konaní pred súdom môže poškodený napádať len výrok o náhrade škody). Ustanovenie § 363 a nasl. Tr. por. teda poškodenému zaručujú viac práv ako má v konaní pred súdom.
Navyše, ak by poškodený nebol spokojný s právoplatným rozhodnutím vydaným v prípravnom konaní (napríklad o zastavení trestného stíhania a konaním, ktoré mu predchádzalo a neuspel by ani s návrhom na postup podľa § 363 Tr. por.), má možnosť sa obrátiť na ústavný súd s individuálnou sťažnosťou a namietať porušenie práva na účinné vyštrovanie, čo sa v praxi aj bežne deje najmä pri prípadoch, v ktorých bola spôsobená smrť, či zranenie zásahom štátneho orgánu. Podrobnejšie sa k tejto možnosti poškodeného (obete) už vyjadrila aj bývalá zástupkyňa SR pred ESĽP JUDr. Marica Pirošíková, ktorá poukázala aj na konkrétne prípady z praxe a je zbytočné opakovať na tomto mieste tú istú argumentáciu. Možno preto uzatvoriť, že poškodené osoby (obete) majú v praxi aj teraz určitý účinný právny prostriedok nápravy.
Pokiaľ prezidentka v návrhu ďalej mechanicky preberá aj jednostrannú argumentáciu konkrétnych osôb (tých ktorým výklad, ktorý preberá, vyhovuje lebo sa ich týka) spočívajúci v tom, že „generálny prokurátor prekročil svoju právomoc, keď v jednom prípade došlo k zrušeniu uznesenia o začatí trestného stíhania vo veci, v ktorej nebol nikto obvinený“, tak neberie vôbec do úvahy skutočnosť, že nezaujatá odborná verejnosť sa prikláňa k záveru, že takýto postup je možný na základe analógie a teda o žiadne prekročenie právomoci generálneho prokurátora nešlo (napríklad Burda, E.: Posledná možnosť na zabránenie nezákonnosti v prípravnom konaní: § 363 Trestného poriadku; Justičná revue, 74, 2022, č. 8-9).
Záver
Namiesto záveru možno dodať, že Trestný poriadok, ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2006 a ktorý už prešiel množstvom zmien a doplnkov je vyslovene nevydarená právna norma a skôr než za jednotlivé zásahy zákonodarcu, či ústavného súdu do nej, by stálo za úvahu prijatie úplne nového Trestného poriadku, v rámci ktorého môže byť vedená aj debata o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch v prípravnom konaní, či o prípadnom súdnom prieskume právoplatných meritórnych rozhodnutí prokurátora pri vybraných trestných činoch.
Celkom určite by však nemalo byť dôvodom na zásah do ustanovení Trestného poriadku to, že určitá skupina osôb sa nestotožňuje s tým ako generálny prokurátor využíva svoju kompetenciu v zmysle § 363 a nasl. Tr. por. v jednotlivých prípadoch, respektíve, že si „dovoľuje“ kontrolovať niektorými médiami a politikmi vyvolenú súčasť prokuratúry, ktorá kritiku nesie ťažko.
Text: JUDr. Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave, publikované na pravnelisty.sk s názvom: Kritické poznámky k návrhu Prezidentky SR ohľadne § 363 Tr. por.
