Sudca Peter Šamko: Sna­ha vy­šet­ro­va­te­ľov (ale­bo po­lí­cie) o jeho dis­kre­di­táciu, chcú ho umlčať?

Úče­lom toh­to prís­pev­ku je pos­kyt­núť vy­jad­re­nie k návr­hu (pod­ne­tu) na mo­je dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie, kto­rý po­da­li šty­ria vy­šet­ro­va­te­lia oh­ľad­ne jed­né­ho môj­ho člán­ku. Vzhľa­dom k to­mu, že ma už via­ce­rí no­vi­ná­ri žia­da­li o vy­jad­re­nie k to­mu­to pod­ne­tu, kto­rým už dis­po­no­va­li, mám za to, že pod­net na mo­je dis­cip­li­nár­ne stí­ha­nie je už ve­cou ve­rej­nou a tak som sa roz­ho­dol vy­jad­riť sa k ne­mu tak­tiež ve­rej­ne a to aj z dô­vo­du, aby som sa ne­mu­sel oso­bit­ne vy­jad­ro­vať via­ce­rým no­vi­ná­rom. 

Vyšetrovatelia Čurilla, Ďurka, Mašin a Sabota sa sťažujú na sudcu Šamka (návrh na disciplinárne konanie)

O čo vlas­tne ide

Vy­šet­ro­va­te­lia, kto­rých prí­pad je dos­ta­toč­ne me­diál­ne zná­my, po­da­li na mňa pod­net na za­ča­tie dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia pre môj člá­nok, kto­rý som pub­li­ko­val na tom­to webe a kto­rý sa tý­kal tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va a je­ho do­ka­zo­va­nia s tým, že po­doz­ri­vou oso­bou zo spá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu má byť sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III, kto­rý tých­to vy­šet­ro­va­te­ľov vzal do väz­by. Ide o ten­to člá­nok:

K účelovej kriminalizácii sudcu prostredníctvom trestného činu ohýbania práva

Vy­šet­ro­va­te­lia ma v pod­ne­te ob­vi­ni­li,

– že som po­ru­šil po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sud­cu, keď som zve­rej­nil žia­dosť vy­šet­ro­va­te­ľa o za­ba­ve­nie ml­čan­li­vos­ti po­doz­ri­vé­ho sud­cu,

– že som svo­jím ná­zo­rom vy­jad­re­ným v člán­ku vy­ko­ná­val skry­tý nát­lak na pred­se­du ok­res­né­ho sú­du ako má vo ve­ci roz­hod­núť o tej­to žia­dos­ti, na­koľ­ko vy­ko­ná­vam (ok­rem fun­kcie sud­cu) aj fun­kciu pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia kraj­ské­ho sú­du,

– že som kri­ti­zo­val práv­nu úp­ra­vu tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va a vy­jad­ro­val ne­ga­tív­ny pos­toj k to­mu tres­tné­mu či­nu (s do­vet­kom po­dá­va­te­ľov, že keď chcem kri­ti­zo­vať práv­nu úp­ra­vu mám ísť do parla­men­tu),

–  že som v člán­ku v zá­sa­de vy­ko­nal ob­ha­jo­bu po­doz­ri­vé­ho sud­cu,

– že som vy­zra­dil svo­jím člán­kom, že pre­bie­ha vy­šet­ro­va­nie oh­ľad­ne toh­to prí­pa­du a sud­cu ok­res­né­ho sú­du

– a do­kon­ca, že mo­jou kri­ti­kou tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va vznik­li dô­vod­né po­chyb­nos­ti o mo­jej nes­tran­nos­ti a to vo vzťa­hu ku všet­kým bu­dú­cim ko­na­niam, kto­ré sa bu­dú tý­kať tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va, kto­ré na­pad­nú na kraj­ský súd.

Po­va­žu­jem ar­gu­men­tá­ciu pod­ne­tu za zjav­ne práv­ne nes­práv­nu a v niek­to­rých jej čas­tiach aj za vy­slo­ve­ne roz­por­nú s via­ce­rý­mi zá­kon­mi. Tak­že k jed­not­li­vým vý­tkam.

A/ k údaj­né­mu po­ru­še­niu po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že o žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa o zba­ve­nie ml­čan­li­vos­ti sud­cu JUDr. Ka­pi­na­ja som sa ne­doz­ve­del pri vý­ko­ne fun­kcie sud­cu, na­koľ­ko tá­to žia­dosť vy­šet­ro­va­te­ľa ne­bo­la sú­čas­ťou žiad­nej ve­ci, v kto­rej vy­stu­pu­jem ako zá­kon­ný sud­ca, te­da vo ve­ci, kto­rá by na­pad­la do se­ná­tu, do kto­ré­ho som za­ra­de­ný rozvr­hom prá­ce, res­pek­tí­ve do aké­ho­koľ­vek iné­ho se­ná­tu na kraj­skom sú­de. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že som ani teo­re­tic­ky ne­mo­hol po­ru­šiť po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sud­cu uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 30 ods. 10 zá­ko­na č. 385/2000 Z.z., kto­rá sa vy­slo­ve­ne via­že na vý­kon fun­kcie sud­cu.

Sudca Peter Šamko otvára tabu: Čo je vy­šet­ro­va­cia me­tó­da „pre­pa­rá­cie“ ob­vi­ne­né­ho a ako sa v praxi vy­uží­va?

Rov­na­ko tak som sa o tej­to žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa ne­doz­ve­del z po­zí­cie vy­ko­ná­va­nia fun­kcie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia, na­koľ­ko pred­se­da tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia nez­ba­vu­je sud­cu po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti a pre­to vy­šet­ro­va­teľ ne­mal žiad­ny dô­vod, aby mi ta­kú­to žia­dosť za­slal na vy­ba­ve­nie ako pred­se­do­vi tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia (čo ani neu­ro­bil), res­pek­tí­ve, aby mi bo­la da­ná na vy­ba­ve­nie kým­koľ­vek iným, keď­že to­to op­ráv­ne­nie ne­pat­rí do prá­vo­mo­ci pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia, ale do kom­pe­ten­cie pred­se­du sú­du (v mo­jom člán­ku som pri­tom vy­slo­ve­ne uvie­dol, že zo žia­dos­ti vy­plý­va, že bo­la vy­šet­ro­va­te­ľom za­sla­ná pred­se­do­vi sú­du a nie pred­se­do­vi tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia).

Na­vy­še, kom­pe­ten­cie, či po­vin­nos­ti pred­se­du ko­lé­gia ani neup­ra­vu­je zá­kon č. 385/2000 Z.z. o sud­coch a prí­se­dia­cich (na kto­rý neus­tá­le v pod­ne­te pou­ka­zu­jú po­dá­va­te­lia), ale § 17 ods. 4 zá­ko­na č. 757/2004 Z.z. o sú­doch, pri­čom fun­kcia pred­se­du ko­lé­gia nie je ani fun­kciou sud­cu v zmys­le zá­ko­na o sud­coch a prí­se­dia­cich (zá­kon­ný sud­ca), ale ide o vý­kon čis­to od­bor­nej a or­ga­ni­zač­nej fun­kcie v zmys­le úpl­ne iné­ho zá­ko­na (§ 17 ods. 2 zá­kona č. 757/2004 Z.z.), pri­čom vý­kon tej­to fun­kcie sa ne­tý­ka roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sud­cu vo ve­ciach, v kto­rých je zá­kon­ným sud­com (súd­nic­tvo na sú­de vy­ko­ná­va­jú sud­co­via a nie pred­se­da ko­lé­gia – § 11 ods. 1 zá­ko­na o sú­doch).

Už je to mi­ni­mál­ne dva ro­ky čo v pub­li­kač­nej čin­nos­ti kri­ti­zu­jem neus­tá­le úni­ky zo spi­sov, keď vo ve­rej­nom pries­to­re čas­to ko­lu­jú rôz­ne uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, vý­po­ve­de ob­vi­ne­ných, či sved­kov, nah­ráv­ky z cha­ty, kto­ré sa nás­led­ne zve­rej­ňu­jú a ko­men­tu­jú.

Tak­tiež sa stá­va, že sú­čas­ťou toh­to ko­lo­be­hu vo ve­rej­nom pries­to­re sa sta­ne aj naprík­lad pod­net na mo­je dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie (kto­rým dis­po­no­va­li no­vi­ná­ri skôr ako ja) ale­bo aj žia­dosť vy­šet­ro­va­te­ľa o zba­ve­nie ml­čan­li­vos­ti sud­cu. Za ta­kej­to si­tuácie má prís­tup k ta­ké­mu­to ma­te­riá­lu kto­koľ­vek a mô­že sa stať aj pred­me­tom od­bor­nej dis­ku­sie (to sa sta­lo aj v da­nom prí­pa­de).

Vzhľa­dom k to­mu, že z tej­to žia­dos­ti vy­plý­va­li sku­toč­nos­ti tý­ka­jú­ce sa tres­tné­ho sud­cu pô­so­bia­ce­ho v ob­vo­de Bra­tis­lav­ské­ho kra­ja a no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va, kto­ré­mu som sa už v pred­chá­dza­jú­cich me­sia­coch pub­li­kač­ne ve­no­val, roz­ho­dol som sa pub­li­ko­vať svoj práv­ny ná­zor na tú­to žia­dosť a to nie z po­zí­cie sud­cu, ale z od­bor­nej po­zí­cie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia a ot­vo­riť tak dis­ku­siu o tej­to té­me. To som na­po­kon aj uvie­dol v sa­mot­nom člán­ku (mo­ja ve­ta uve­de­ná v člán­ku, že „žia­dosť som vi­del z po­zí­cie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia a je vhod­ná na od­bor­nú dis­ku­siu o jej ob­sa­ho­vej správ­nos­ti“ zna­me­ná, že som na ňu na­hlia­dal z od­bor­nej po­zí­cie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia, na­koľ­ko sa tý­ka­la od­bor­ných tres­tnop­ráv­nych otá­zok do­ka­zo­va­nia no­vé­ho tres­tné­ho či­nu a tres­tné­ho sud­cu pô­so­bia­ce­ho v Bra­tis­lav­skom kra­ji).

Ako oso­ba, kto­rá za­stá­va od­bor­nú fun­kciu pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia po­va­žu­jem za vec ve­rej­né­ho zá­uj­mu, aby sa od­bor­ne dis­ku­to­va­lo o tom, ako sa v praxi ve­die do­ka­zo­va­nie pri no­vom tres­tnom či­ne ohý­ba­nia prá­va, keď­že sa tý­ka sud­cov a do­po­siaľ ta­ký­to trest­ný čin v práv­nom po­riad­ku SR neexis­to­val (nie je te­da dos­ta­toč­ne jas­né ako ho správ­ne do­ka­zo­vať). Člá­nok bol zá­ro­veň mys­le­ný aj ako apel na Súd­nu ra­du SR (čo vy­plý­va z pos­led­nej ve­ty člán­ku), na­koľ­ko oh­ľad­ne toh­to tres­tné­ho či­nu dis­po­nu­je ur­či­tý­mi kom­pe­ten­cia­mi (§ 9 ods. 2 Tr. por.).  Žiad­ne po­ru­še­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti sud­cu, kto­rá sa tý­ka vý­ko­nu je­ho fun­kcie tu pre­to nep­ri­chá­dza do úva­hy.

V tom­to sme­re mô­že byť pod­net­nou aj kau­za pro­ku­rá­to­ra JUDr. Va­si­la Špir­ka, v kto­rej som v ro­ku 2016 zve­rej­nil a ko­men­to­val uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia to­mu­to pro­ku­rá­to­ro­vi (ani vte­dy som uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­mal v dis­po­zí­cii z ti­tu­lu vý­ko­nu fun­kcie sud­cu, či inej fun­kcie a je­ho zve­rej­ne­ním som te­da ne­mo­hol po­ru­šiť po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sud­cu), pri­čom Sud­cov­ská ra­da Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­va sa za­obe­ra­la tým, či som prá­ve ko­men­to­va­ním a zve­rej­ne­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pro­ku­rá­to­ra JUDr. Va­si­la Špir­ka ne­po­ru­šil ne­ja­ké po­vin­nos­ti sud­cu (iné než po­ru­še­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti). Sud­cov­ská ra­da žiad­ne po­ru­še­nie po­vin­nos­tí sud­cu ne­zis­ti­la s ná­zo­rom, že neš­lo o vec pre­jed­ná­va­nú súd­mi a ani o vec, kto­rú by pre­jedná­val dot­knu­tý sud­ca.  Na­vy­še, ten­to vý­klad ne­bol vô­bec oje­di­ne­lý, bol v praxi bež­ne za­uží­va­ný a nap­rík­lad aj Zdru­že­nie za ot­vo­re­nú jus­tí­ciu vy­da­lo v tom ča­se (10.08.2016) ve­rej­né vy­hlá­se­nie, v kto­rom slo­va­mi JUDr. Ka­ta­rí­ny Ja­vor­čí­ko­vej vy­slo­ve­ne uvied­li, že

„Sud­ca nie je a ne­mô­že byť úpl­ne v ús­tra­ní reál­ne­ho ži­vo­ta, kto­ré­ho je sú­čas­ťou a ne­mož­no od ne­ho po­ža­do­vať, aby reali­tu ig­no­ro­val. V tej­to ve­ci Pe­ter  Šam­ko ne­bol, a ani nie je, ako sud­ca čin­ný. Nie je ani prav­de­po­dob­né, že by pred­met­ná vec moh­la byť pri­de­le­ná v bu­dúc­nos­ti do je­ho súd­ne­ho od­de­le­nia. Tak ako je  le­kár aj mi­mo vý­ko­nu služ­by po­vin­ný za­siah­nuť na ochra­nu bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­né­ho ži­vo­ta či zdra­via iné­ho člo­ve­ka, tak aj člen kaž­dej práv­nic­kej pro­fe­sie má mo­rál­no-etic­ký zá­vä­zok pris­pie­vať k zvy­šo­va­niu práv­ne­ho po­ve­do­mia spo­loč­nos­ti a zlep­šo­va­niu fun­go­va­nia práv­ne­ho štá­tu. Ak sud­ca vní­ma, že niek­to­ré zlož­ky štát­nej mo­ci tý­mi­to hod­no­ta­mi pohŕda­jú ale­bo ich ig­no­ru­jú, či ich do­kon­ca oh­ro­zu­jú, má mo­rál­no-etic­kú po­vin­nosť neml­čať“.

Ob­sah vy­hlá­se­nia bol pub­li­ko­va­ný tu:

B/ k údaj­né­mu skry­té­mu nát­la­ku na pred­se­du sú­du a k údaj­nej ob­ha­jo­be „po­doz­ri­vé­ho“ sud­cu

Vo svo­jom člán­ku som uvá­dzal vý­hrad­ne svo­je ná­zo­ry a je ne­po­cho­pe­ním vzťa­hov súd­nej sús­ta­vy (§ 5 zá­ko­na o sú­doch) tvr­diť, že som svo­jou pub­li­kač­nou čin­nos­ťou mo­hol vy­ví­jať ne­ja­ký skry­tý nát­lak na roz­hod­nu­tie pred­se­du sú­du o žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa. Pred­se­da tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia kraj­ské­ho sú­du to­tiž nie je a nik­dy ani ne­bol na­dria­de­ným pred­se­do­vi Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III a ne­má vo­či ne­mu žiad­ne prí­ka­zo­vé op­ráv­ne­nia (tie­to vzťa­hy sú te­da úpl­ne iné ako vzťa­hy na­dria­de­nos­ti a po­dria­de­nos­ti v po­lí­cii, z kto­rých zrej­me po­dá­va­te­lia pod­ne­tu vy­chá­dza­li, keď pre­zen­to­va­li svo­je ne­pod­lo­že­né dom­nien­ky, že pred­se­da sú­du sa fak­tic­ky mu­sí spra­vo­vať ob­sa­hom môj­ho člán­ku len pre­to, že pra­cu­je na ok­res­nom sú­de). To, či si či­ta­teľ nie­čo zo­be­rie z od­bor­né­ho člán­ku je vy­slo­ve­ne iba na ňom, pri­čom je prá­vom sud­cu vy­ko­ná­vať pub­li­kač­nú čin­nosť a do­po­siaľ eš­te ne­bo­la za­ve­de­ná cen­zú­ra na kri­ti­ku pos­tu­pov po­lí­cie, kto­rej sa fak­tic­ky po­dá­va­te­lia pod­ne­tu do­vo­lá­va­jú.

Ak sa po­dá­va­te­ľom pod­ne­tu zdá, že je v mo­jom člán­ku uve­de­ná fak­tic­ky ob­ha­jo­ba po­doz­ri­vé­ho sud­cu, tak ho zjav­ne po­zor­ne ne­čí­ta­li, pre­to­že je­ho pod­sta­tou bo­lo po­le­mi­zo­vať o do­ka­zo­va­ní, te­da o tom, či si vy­šet­ro­va­teľ ne­má zis­ťo­vať re­le­van­tné sku­toč­nos­ti štú­diom spi­su a roz­hod­nu­tia sud­cu, a nie vý­slu­chom sud­cu a či vô­bec by mo­hol sud­ca na vý­slu­chu do­vys­vet­ľo­vať svo­je roz­hod­nu­tie aj mi­mo rá­mec je­ho od­ôvod­ne­nia.

Rov­na­ko tak člá­nok ob­sa­hu­je upo­zor­ne­nie, že len sa­mot­ný fakt zru­še­nia roz­hod­nu­tia ok­res­né­ho sú­du sťaž­nos­tným, či od­vo­la­cím sú­dom ne­mô­že byť tres­tným či­nom ohý­ba­nia prá­va (čo ok­rem iné­ho ne­po­chyb­ne vy­plý­va aj z dô­vo­do­vej sprá­vy k tres­tné­mu či­nu ohý­ba­nia prá­va, pri­čom v člán­ku som uvá­dzal aj to, ke­dy by o trest­ný čin ohý­ba­nia prá­va ísť moh­lo – ak by iš­lo o svoj­voľ­né roz­hod­nu­tia bez opo­ry v zá­ko­ne – to však už po­dá­va­te­lia pod­ne­tu tak­tne za­ml­ča­li).

Je to ur­či­tý pa­ra­dox, že prá­ve po­dá­va­te­lia pod­ne­tu mi vy­čí­ta­jú ob­ha­jo­bu „po­doz­ri­vé­ho“ sud­cu, keď nap­rík­lad o tres­tnom stí­ha­ní po­dá­va­te­ľov pod­ne­tu sa ne­ga­tív­ne ve­rej­ne vy­jad­ro­va­lo veľ­ké množ­stvo osôb, me­dzi ni­mi nap­rík­lad aj pro­ku­rá­tor úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry, či po­li­caj­ný pre­zi­dent a nie je mi zná­me, že by na nich po­dá­va­te­lia pod­ne­tu da­li návrh na za­ča­tie dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia z dô­vo­du, že nad rá­mec vý­ko­nu svo­jej fun­kcie pô­so­bia vo ve­ci, kto­rá je len v príp­rav­nom ne­ve­rej­nom ko­na­ní, ver­bál­ne ako ich ob­haj­co­via.

C/ k údaj­né­mu „vy­zra­de­niu“ ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia

Za vy­slo­ve­ne ab­sur­dné po­va­žu­jem tvr­de­nie, že som mo­jím člán­kom vy­zra­dil po­doz­ri­vé­mu sud­co­vi, že sa ve­die tres­tné ko­na­nie oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va vo ve­ci, v kto­rej roz­ho­do­val a mal by byť po­doz­ri­vým.

Už dňa 10.11.2021 ve­rej­ne (prev­za­té to bo­lo via­ce­rý­mi web­mi a je to ľah­ko doh­ľa­da­teľ­né na inter­ne­te) in­for­mo­val pos­la­nec stra­ny OĽaNO An­drej Stan­čík, že po­dal tres­tné ozná­me­nie v sú­vis­los­ti s kau­zou ob­vi­ne­nia šty­roch vy­šet­ro­va­te­ľov NA­KA a to aj pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va (vzhľa­dom k to­mu, že tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va sa mô­že do­pus­tiť fak­tic­ky iba sud­ca, mu­se­lo byť kaž­dé­mu jas­né, že sa tu má na mys­li vý­hrad­ne sud­ca JUDr. Ka­pi­naj, kto­rý vy­šet­ro­va­te­ľov vzal do väz­by).

Kaž­dý te­da ve­del ale­bo mo­hol ve­dieť, že sa ta­ké­to tres­tné ko­na­nie na po­lí­cii ve­die, keď­že bo­lo po­da­né tres­tné ozná­me­nie, pri­čom ten­to oznam pri­šiel o viac ako dva me­sia­ce skôr, než som pub­li­ko­val svoj člá­nok (to­to tres­tné ozná­me­nie pos­lan­ca som uvá­dzal už vo svo­jom pred­chá­dza­jú­com člán­ku o ohý­ba­ní prá­va zo dňa 15.11.2021 v čas­ti v kto­rej som ma­po­val ve­rej­ne pre­zen­to­va­né tres­tné ozná­me­nia na sud­cov a kde som kri­ti­zo­val nap­rík­lad aj ve­rej­ne oh­lá­se­né tres­tné ozná­me­nie na sud­ky­ňu špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du pre ohý­ba­nie prá­va). 

Tvr­diť te­da, že sa ve­rej­nosť doz­ve­de­la o pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní až z môj­ho člán­ku je za­vá­dza­jú­ce a nep­rav­di­vé.

Na­vy­še, sám vy­šet­ro­va­teľ chcel, aby sa to sud­ca, kto­ré­ho sa tres­tné ozná­me­nie tý­ka, doz­ve­del (a aby vy­po­ve­dal k ve­ci), keď­že po­žia­dal pred­se­du sú­du o zba­ve­nie je­ho ml­čan­li­vos­ti, na­koľ­ko ak mu pred­se­da sú­du vy­ho­vie, mu­sí byť tá­to sku­toč­nosť ozná­me­ná aj dot­knu­té­mu sud­co­vi, pre­to­že sud­ca mu­sí byť in­for­mo­va­ný o tom, že bol zba­ve­ný ml­čan­li­vos­ti a v akej ve­ci bol zba­ve­ný ml­čan­li­vos­ti, na­koľ­ko inak by ne­ve­del po­sú­diť, či mu vo vý­po­ve­di neb­rá­ni po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti (sám vy­šet­ro­va­teľ te­da chcel, aby sud­ca mo­hol vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vej oso­by pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, te­da aby ve­del o čom sa ve­die pred­príp­rav­né ko­na­nie).

D/ k údaj­nej nep­rí­pus­tnej kri­ti­ke tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va a k po­ru­še­niu ne­zau­ja­tos­ti pri mož­nom ná­pa­de toh­to tres­tné­ho či­nu na kraj­ský súd

Ab­so­lút­ne mi­mo od­bor­né ar­gu­men­ty je tvr­de­nie po­dá­va­te­ľov pod­ne­tu, že mo­jou kri­ti­kou tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va vznik­li dô­vod­né po­chyb­nos­ti o mo­jej nes­tran­nos­ti a to vo vzťa­hu ku všet­kým bu­dú­cim ko­na­niam, kto­ré sa bu­dú tý­kať tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va, na­koľ­ko sa mô­že stať, že dot­knu­tý prí­pad sud­cu JUDr. Ka­pi­na­ja, či aký­ko­veľk iný prí­pad tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va by mo­hol byť pre­jed­ná­va­ný sú­dom, na kto­rom pô­so­bím.

Vzhľa­dom k to­mu, že po­dá­va­te­lia pod­ne­tu sú vy­šet­ro­va­te­lia, je pre mňa to­to tvr­de­nie šo­ku­jú­ce. Trest­ný čin ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tr. zák. to­tiž pat­rí do vý­hrad­nej pô­sob­nos­ti Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (§ 14 písm. p) Tr. por.) a za sú­čas­tnej práv­nej úp­ra­vy nie je mož­né, aby ta­ký­to trest­ný čin na­pa­dol na vy­ba­ve­nie na kraj­ský súd (a to ani teo­re­tic­ky).

Na­vy­še, to, že sa v pub­li­kač­nej čin­nos­ti kri­ti­zu­je nap­rík­lad práv­na úp­ra­va (kon­krét­ny trest­ný čin, či je­ho de­fi­ní­cia) je úpl­ne bež­né (to je pod­sta­ta od­bor­nej práv­nej dis­ku­sie). Sám som kri­ti­zo­val vo svo­jej dl­ho­roč­nej pub­li­kač­nej čin­nos­ti via­ce­ré tres­tné či­ny, nap­rík­lad da­ňo­vé, dro­go­vé, či príl­iš ve­ľa pod­vod­ných tres­tných či­nov a na­pos­le­dy nap­rík­lad aj návrh na za­ve­de­nie no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ší­re­nia nep­rav­di­vej in­for­má­cie. Po­mer­ne bež­ne aj po­li­caj­ti, a to aj na mo­jom webe, kri­ti­zu­jú práv­nu úp­ra­vu, nap­rík­lad príl­iš­ný for­mal­izmus v tres­tnom pro­ce­se a po­dob­ne. Kri­ti­zo­vať, či spo­chyb­ňo­vať sú­čas­nú, či prip­ra­vo­va­nú práv­nu nor­mu je zá­kla­dom od­bor­nej pub­li­kač­nej čin­nos­ti a je prek­va­pu­jú­ce, že to po­dá­va­te­lia pod­ne­tu, ako po­li­caj­ti, kto­rí by ma­li byť od­bor­ne zdat­ní, ne­ve­dia (a ako to uvá­dza­jú vo svo­jom pod­ne­te, iš­lo o kri­ti­ku mi­mo mo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti, te­da o kri­ti­ku na ta­kom mies­te, kam ta­ká­to kri­ti­ka pat­rí, t. j. do od­bor­né­ho ča­so­pi­su a nie do roz­hod­nu­tia). Ak by sa ak­cep­to­val ta­ký poh­ľad na od­bor­nú pub­li­kač­nú čin­nosť, aký pre­zen­tu­jú po­dá­va­te­lia pod­ne­tu, po­tom by sa o prá­ve (či kon­krét­nych práv­nych nor­mách) vô­bec ne­moh­lo pí­sať.

Cel­ko­vo som za pos­led­né ob­do­bie pub­li­ko­val už tri člán­ky k tres­tné­mu či­nu ohý­ba­nia prá­va (vrá­ta­ne to­ho, na kto­rý pou­ka­zu­jú po­dá­va­te­lia pod­ne­tu), pri­čom ani v jed­nom ne­vy­bo­či­lo mo­je ko­na­nie z hra­níc prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu a prá­va na ší­re­nie in­for­má­cií a už vô­bec nie je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru, že by tý­mi­to člán­ka­mi moh­la byť na­ru­še­ná dôs­toj­nosť sud­cov­skej fun­kcie ale­bo prísť k oh­ro­ze­niu ne­zá­vis­lé­ho, či nes­tran­né­ho roz­ho­do­va­nia sú­dov. Tre­ba opä­tov­ne zvý­raz­niť, že ani je­den z člán­kov sa ne­tý­kal mo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti, ale iš­lo v pr­vom ra­de o kri­ti­ku práv­nej úp­ra­vy a v dru­hom ra­de o kri­ti­ku pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri ve­de­ní do­ka­zo­va­nia; nič z uve­de­né­ho ne­moh­lo a ani ne­bo­lo spô­so­bi­lé za­siah­nuť do dôs­toj­nos­ti sud­cov­skej fun­kcie, či do nes­tran­né­ho roz­ho­do­va­nia sú­dov. Z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia slo­bo­dy pre­ja­vu a prá­va na in­for­má­cie a ich prí­pad­ných ob­me­dze­ní, je pod­stat­ným aj sku­toč­nosť, že v člán­ku, na kto­rý po­dá­va­te­lia pod­ne­tu pou­ka­zu­jú neš­lo ani o ne­ja­ké di­fa­mač­né pre­ja­vy.

V tom­to sme­re mož­no pri­me­ra­ne pou­ká­zať aj na po­mer­ne ak­tuál­ne roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci Guz pro­ti Poľ­sku (roz­su­dok zo dňa 15.10.2020, sťaž­nosť č. 965/12), v kto­rom ESLP po­su­dzo­val po­ru­še­nie člán­ku 10 Do­ho­vo­ru v kon­texte uz­na­nia vi­ny v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní (pos­ti­hom bo­lo upo­zor­ne­nie sud­cu – ob­do­ba slo­ven­ské­ho na­po­me­nu­tia) pre po­ru­še­nie dôs­toj­nos­ti fun­kcie sud­cu, z kto­ré­ho vy­plý­va, že dis­ku­sia, či kri­ti­ka tý­ka­jú­ca sa fun­go­va­nia súd­ne­ho sys­té­mu (či nap­rík­lad aj tres­tných or­gá­nov) je ne­vyh­nut­ná pre kaž­dú de­mok­ra­tic­kú spo­loč­nosť a spa­dá do ve­rej­né­ho zá­uj­mu. Zá­sah do slo­bo­dy pre­ja­vu mô­že mať zmra­zu­jú­ci úči­nok na vý­kon tej­to slo­bo­dy. Pri sud­co­vi je nut­né brať do úva­hy aj to, či ko­na­nie sud­cu bo­lo mo­ti­vo­va­né ve­rej­ným zá­uj­mom ako aj to, či sa tý­ka­lo ale­bo ne­tý­ka­lo je­ho roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti. Po­kiaľ sa ne­tý­ka­lo je­ho roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti a po­kiaľ nep­rek­ro­či­lo me­dze (štan­dar­dy) sluš­nos­ti, po­tom ne­moh­lo zne­vá­žiť dôs­toj­nosť fun­kcie sud­cu. Pri mož­nom ob­me­dze­ní slo­bo­dy pre­ja­vu dis­cip­li­nár­nym pos­ti­hom je pre­to nut­né za­cho­vať rov­no­vá­hu me­dzi pot­re­bou chrá­niť auto­ri­tu súd­nic­tva a ochra­nu práv iných, a na stra­ne dru­hej, pot­re­bou chrá­niť prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu sud­cu, pri­čom je nut­né dôs­led­ne skú­mať, či je sku­toč­ne pos­tih ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti v zmys­le člán­ku 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru.

Ne­po­chyb­ne mož­no pou­ká­zať aj na práv­ny ná­zor dis­cip­li­nár­ne­ho se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, kto­rý v roz­hod­nu­tí sp. zn. 16Kss 1/2017 zo dňa 24.05.2017 uvie­dol, že sud­ca, na­priek svo­jim zá­kon­ným po­vin­nos­tiam, zos­tá­va člo­ve­kom z mä­sa a kos­tí, s ro­zu­mom, ale aj ci­tom a nie je sub­sum­pčným auto­ma­tom, kto­rý je nap­rog­ra­mo­va­ný na me­cha­nic­ké, emó­cií a in­kli­ná­cií zba­ve­né roz­ho­do­va­nie. Sud­ca ako kaž­dý iný člo­vek ži­je v ur­či­tom vzťa­ho­vom a so­ciál­nom pros­tre­dí, kto­ré je tvo­re­né pra­di­vom vzťa­hov ro­din­ných, pria­teľ­ských, ko­le­giál­nych, či iných. Mi­lu­je aj ne­ná­vi­dí, fan­dí, oš­kli­ví si, má bež­né ľud­ské pred­sud­ky. Pros­tre­die, v kto­rom sa po­hy­bu­je, a skrát­ka a dob­re je­ho ľud­ská ná­tu­ra ho ne­po­chyb­ne ur­či­tým spô­so­bom for­mu­je a ov­plyv­ňu­je, čo sa pre­mie­ta aj v je­ho roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti. Pred­sta­va, že sud­ca sa uzat­vo­rí pred oko­li­tým sve­tom vo všet­kej je­ho pes­tros­ti a zlo­ži­tos­ti do akej­si klau­zú­ry a tým sa sta­ne nes­tran­ným a ne­zá­vis­lým, je ne­po­chyb­ne naiv­ná. Naj­vyš­ší správ­ny súd ČR vo svo­jom roz­hod­nu­tí zvý­raz­nil, že sud­ca, kto­rý je od­bor­nou ko­mu­ni­tou uz­ná­va­ný, ne­bo­jí sa ko­mu­ni­ko­vať a dis­ku­to­vať, a to aj veľ­mi ot­vo­re­ne, o od­bor­ných otáz­kach, a pri­tom dá­va jas­ne naj­avo, že nes­lú­ži ni­ko­mu a ni­čo­mu, je tým naj­lep­ším rep­re­zen­tan­tom súd­nej mo­ci.

Po­dá­va­te­lia pod­ne­tu v tom­to sme­re pou­ká­za­li tak­tiež na jed­no roz­hod­nu­tie  a to Ústav­né­ho sú­du ČR, kto­ré sa však tý­ka­lo prí­pa­du, v kto­rom sud­ca pub­li­ko­val sa­ti­ric­ký text so zre­teľ­ným po­li­tic­kým pod­textom, čo ur­či­te nie je prí­pad môj­ho člán­ku.

Záver

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti som ná­zo­ru, že pod­net vy­šet­ro­va­te­ľov je ab­so­lút­ne ne­dô­vod­ný.

Na­priek to­mu, že som sa nik­dy pub­li­kač­ne ne­vy­jad­ro­val k ve­ci, v kto­rej sú po­dá­va­te­lia pod­ne­tu tres­tne stí­ha­ní a ani k prí­pa­dom, kto­ré pod­ľa mé­dií ma­li vy­šet­ro­vať (ak som sa kon­krét­ne vy­jad­ro­val k niek­to­rým prí­pa­dom, kto­ré bo­li reali­zo­va­né za pos­led­né dva ro­ky tak to bo­la len Búr­ka a Ví­chri­ca, pre­to­že sa tý­ka­li jus­tí­cie), ma­jú tí­to vy­šet­ro­va­te­lia vo­či mo­jej oso­be zjav­nú anti­pa­tiu (nie je mi jas­né pre­čo). Ako ho­vo­ria Če­si, ma­jú na mňa „spa­de­no“ (če­si to­to slo­vo veľ­mi pek­ne de­fi­nu­jú tak, že „na něko­ho či na něco má­me zá­lusk, ob­vyk­le ne s úplně klad­ný­mi úmys­ly“).

Ten­to môj ná­zor mož­no vy­vo­diť už len z to­ho, že v ča­se roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du o sťaž­nos­ti oh­ľad­ne ich väz­by na­mie­ta­li mo­ju za­uja­tosť (čo viem z mé­dií) a to na­priek to­mu, že som vo ve­ci vô­bec ne­roz­ho­do­val, bol som do­kon­ca na do­vo­len­ke (na do­vo­len­ku som pri­tom nas­tú­pil eš­te v ča­se, keď tá vec ani ne­bo­la pred­lo­že­ná na kraj­ský súd).

Po ná­miet­ke za­uja­tos­ti te­raz nas­le­du­je pod­net na mo­je dis­cip­li­nár­ne stí­ha­nie a tak mi to tro­chu pri­po­mí­na vy­stup­ňo­va­nú sna­hu vy­šet­ro­va­te­ľov (ale­bo po­lí­cie?) nie­len dis­kre­di­to­vať mo­ju oso­bu (po ná­miet­ke za­uja­tos­ti a pod­ne­te na dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie už mô­že nas­le­do­vať zrej­me len tres­tné stí­ha­nie), ale aj o sna­hu za­stra­šiť ma v mo­jej pub­li­kač­nej čin­nos­ti (všet­ci pred­sa vie­me, že po­dá­va­te­lia pod­ne­tu sú v mé­diách pre­zen­to­va­ní ako vplyv­né oso­by v po­lí­cii a na ich pod­net sa mož­no po­ze­rať aj tou­to op­ti­kou).

Text: Peter Šamko, pravnelisty.sk