Tabuľka excelu sa zrazu zmenila. Objavili sa nepochopiteľné hieroglify. V prvom momente mi napadlo, že sa niečo pokazilo a trochu ma pochytila panika. Na odovzdanie výsledného reportu bolo naozaj už len málo času. „Pozriem sa na to neskôr“, pomyslela som si. Neskôr, asi o hodinu, sa však vôbec nič nezmenilo. Hieroglify si hoveli v bunkách excelu. Rozbolela ma hlava. „Nedokončím to“, pomyslela som si. Takto nejako to začalo. Potom si pamätám už iba to, ako mi vypadol mozog. Neviem, či si niekto vie predstaviť, čo to znamená. Ten pocit neželám nikomu na svete. Pocit bezmocnosti, zúfalstva, stratenosti. Zrazu si uvedomíte, ako je váš mozog dôležitý. Nedokážete bez neho nič. Neviete ísť ani na potrebu a zobrať si papier. Pretože aj na takýto úkon musí váš mozog vydať pokyn. Ale on ho nevydáva. Neviete sa ani osprchovať. Vojsť do vane a pustiť si vodu. Pochytila ma panika. Viem, že to chcem urobiť, ale nedokážem to. V hlave sa mi všetko krútilo v panickom záchvate: „Čo teraz?“ A naviac, hlava ma pálila tak, akoby mi na ňu niekto neustále prikladal horúcu panvicu. „Len sa ma nič nepýtajte! “ Každá otázka, akokoľvek jednoduchá: „Chceš čokoládovú alebo vanilkovú zmrzlinu?“ privolávala tú hroznú panvicu a prikladala mi ju na hlavu. Nedokážem sa rozhodovať. V panike rozmýšľam, zrejme posledným zbytkom energie alebo nejakým iným mozgom. Azda zbytkom vôle. „Čo teraz? Len sa ma nič nepýtajte!“ kričím očami. Kto by však tomu rozumel?
Nevedela som kde som. Vlastne som už nevedela vôbec nič. Azda len okrem svojho mena. Ale ani na to by ste ma radšej nemali pýtať. Keď chcel lekár vedieť, či viem kde som, nevedela som. Vôbec som nevedela ani ako som sa tam dostala. Nepamätala som si úseky dlhšie ako pár minút, či sekúnd. Pýtal sa: „Koľko je 100-7?“ Panvica na hlave. Jediná možná odpoveď: „Neviem matematiku.“ Vlastne to bola pravda. Zabudla som anglicky, aj nemecky. Nevedela som vôbec nič. Totálne fyzické a psychické vyčerpanie, znela diagnóza.
Prišla som však na to, ako sa osprchovať. Musela som si hovoriť nahlas všetko, čo idem robiť. „Teraz vojdeš do vane. Teraz si zoberieš sprchovaciu hlavicu. Teraz pustíš vodu.“ Touto metódou som neskôr pomáhala aj iným. A pomáhať iným, pomáhalo mne.
Áno. Aj takto nejako môže vyzerať vyhorenie. Môže prísť dokonca takto náhle. Aspoň vám sa to tak zdá. Pretože vôbec nevnímate signály. Pretože ste jednoducho tak nastavený. Nastavený na výkon. A ak je človek zvyknutý v takom prostredí žiť a pracovať, je od neho výkon očakávaný, je podľa neho hodnotený, akosi podvedome to sám prijíma a vníma ako hodnotu, tak tieto signály ignoruje alebo s nimi dokonca bojuje. A po mojich skúsenostiach dnes viem, že to v niektorých prípadoch môže dopadnúť aj oveľa horšie.
Dobrou správou je, že vyhorenie nie je choroba. Je to stav. A cesta von je možná. Niekedy nie je ľahká a podľa mojej skúsenosti, každý musí nájsť tak trochu tú svoju. Spoznala som množstvo ľudí, ktorých tento syndróm postihol. A bola som naozaj prekvapená koľko ich medzi nami je. Zvláštne bolo, že keď som o vyhorení začala hovoriť ja, začali sa priznávať ďalší a ďalší ľudia okolo. A začali sme si pomáhať. Do vyhorenia sa možno dostať z rôznych dôvodov. Zo životných situácií, z tlaku v rodine, či v práci. S niektorými sa stretávame a pomáhame si stále. Aj v čase pandémie sa dá nájsť spôsob ako sa podporovať. Nemusí to byť nič veľké. Niekedy stačí vypočuť a položiť správnu otázku.
V poslednej dobe narážam často na rôznych školiteľov, ktorí ponúkajú kurzy ako predchádzať syndrómu vyhorenia alebo ako s ním bojovať. Majú však s vyhorením reálnu skúsenosť? Ak áno, akú? Túto otázku si určite treba položiť. Azda sa toto vrece školení pretrhlo preto, že spoločnosť pocítila intenzívnejšie tento problém?Alebo ho očakáva?
Žijeme dobu obrovských zmien. Prostredie firiem sa mení. Mení sa možno i systém ich riadenia alebo štruktúra. Mnohí sme si zažili zmeny počas pandémie. On-line vyučovanie na školách, na ktoré bola máloktorá učiteľka pripravená (o rodičoch a žiakoch nehovoriac). Presun procesov do virtuálneho prostredia. Museli sme sa zorientovať v toku neustálych zmien a informácií. Manažéri museli koordinovať svoje tímy novým spôsobom a riešiť situácie s výpadkami pracovných síl a (de)motiváciou ľudí. O lekároch a zdravotníkoch radšej ani nehovorím.
Toto obdobie bude mať za následok, že mnohé procesy, či postoje sa budú meniť. A mnohé sa už menia. Dnes ešte nikto nevie čo príde, ale každý vie, že to príde. A to všetko bude na nás vplývať. Alebo už vplýva. Na všetkých, vrátane našich detí. Možno budete mať problém vy, možno niekto z rodiny, možno niekto v okolí. Budeme vedieť včas zachytiť signály? Budeme (si) vedieť pomôcť? Z vlastnej skúsenosti viem, že to, čo pomohlo mne bola práve opora okolia. Správni ľudia. Pozitívne prípady. A tiež, správne otázky a zamyslenia.
Veľa sa hovorí o osobnostných predpokladoch. Nedajme si však nahovoriť, že ak na nás akákoľvek zmena alebo prostredie pôsobí zle, je to naša chyba. Nie je to žiadna chyba.
Každý z nás je jedinečný. Zistite radšej ako fungujete. Ako na vás pôsobia určití ľudia alebo situácie a prečo. Čo je pre vás potrebné. Môže to byť ako cestovanie úžasnou krajinou. Dajte si odpovede na základné otázky. Napríklad: Z čoho čerpáte energiu? Možno sa vám podsunú nejaké tie odporúčania a možno vás aj popletú. Napríklad: Každý dnes behá alebo robí nejaký šport. Behajte! Ale je toto naozaj to, čo napĺňa vás? To, čo dobíja energiu vám? Ak áno, prečo si to myslíte? A pýtajte sa ďalej. Čo vám dáva zmysel? Čo ovplyvňuje vaše pozitívne emócie? A naopak, čo spôsobuje záťažové emócie? A čo s tým robíte? Nedajte si nahovoriť odpovede. Ani sa nedajte zvádzať možnosťami, ktoré vás obklopujú. Možno budete skúšať nové veci. A prečo nie? Nezabúdajte, človek sa mení. Nedajte si nahovoriť, že nie. Meníte sa vekom, skúsenosťami, poznaním, meníte svoje priority, meníte prostredia (chtiac alebo nechtiac). A možno nemeníte, ale mali by ste zmeniť. Možno to, čo bolo dôležité pre vás pred pár rokmi, už dôležité nie je a potrebujete (či dokonca chcete) niečo iné. Iba ste si to „v tom behu“ nestihli všimnúť.
