Podarilo sa vám priniesť do Nitry fragmenty Berlínskeho múru. Ako sa vám ich podarilo získať?
V roku 2011 som sa zúčastnil na odbornej konferencii Medzinárodného vojenského apoštolátu v Berlíne, a v rámci sprievodného programu sme navštívili aj Múzeum Berlínskeho múru a jeho zachované úseky. Vtedy som si lepšie uvedomil význam slovného spojenia Železná opona“, ktoré som dovtedy vnímal len cez drôtené ploty na hranici bývalého Československa s Rakúskom a Nemeckom. Aj „naše“ pohraničné pásmo s územím nikoho, s ostnatými drôtmi a plotmi so zavedenou elektrinou či signalizáciou, a voľne útočiacimi pohraničiarskymi psami boli výpovedné a deprimujúce, hoci neboli až tak viditeľné pre bežného človeka.
Ale Berlínsky múr to bola iná káva. Tam boli síce tiež pohraničiarske psi, aj ostnaté drôty, aj strážne veže, ale ten múr miestami aj 4 metre vysoký, ten ma dorazil. Ten bol viditeľný priamo z ulice a mohli ste sa ho dotknúť. Tam som úplne pochopil výraz „železná opona“, hoci to už bola nie len železná, ale priam železobetónová opona.
V rokoch 2013-2016, keď som pôsobil na Ústave pamäti národa, som mal možnosť ešte bližšie sa zoznámiť s problematikou Berlínskeho múru. Vtedy som zistil aj to, že niektoré mestá na svete mimo územia Nemecka, dostali z Berlína do daru celé panely z múru a inštalovali ich v podobe pamätníkov z úcty k obetiam, ktoré zahynuli pri pokuse o jeho prekonanie pri úteku za slobodou, ale aj ako symboly zločineckého komunistického režimu. Vtedy ma napadla myšlienka, získať také panely aj pre moje rodné mesto Nitra, ktoré nič podobné nemalo, a dodnes nemá ani námestie slobody. Malo len malý pamätník obetiam komunizmu, síce symbolicky postavený pred budovou bývalého OV KSS, dnes Mestského úradu, ktorý požehnal aj bývalý politický väzeň a tajný biskup za komunizmu blahej pamäti nitriansky diecézny biskup Mons. Ján Chryzostom kardinál Korec.
Malo aj pamätnú tabuľu na nežnú revolúciu pred Domom módy, ale to bolo asi tak všetko. Tak som začal zisťovať možnosti v Berlíne. V spolupráci s Veľvyslanectvom SR v Nemecku sme v Múzeu Berlínskeho múru dohodli túto možnosť.
S bývalým viceprimátorom mesta za KDH Jánom Vančom sme sa pokúsili túto iniciatívu presadiť aj v meste Nitra, ale žiaľ, vtedy o to akosi nebol záujem. Prvý pokus sa skončil neúspešne. Ako člen komisie pre kultúru pri Mestskom zastupiteľstve v Nitre som sa v roku 2019 dozvedel o zámeroch súčasného vedenia mesta zmeniť tvár jeho centra aj predĺžením pešej zóny až k bývalému Prioru. Tak ma napadlo oživiť a ponúknuť opäť túto iniciatívu a druhý pokus sa podaril. Súčasné vedenie mesta prejavilo záujem a tak som aj vďaka spravodajcovi RTVS v Berlíne Tiborovi Macákovi, pôvodom Nitrančanovi, oživil staré kontakty v Berlíne, a na poslednú chvíľu sa nám podarilo rezervovať posledné kusy panelov a vybaviť ich darovanie do trvalej zápožičky pre mesto Nitra.
Vedenie mesta ich využije na vybudovanie pamätníka slobody, ktorý tak Nitra konečne bude mať aj s námestím slobody. Malo by to byť v parčíku pri VÚB pri bývalom hoteli Tatra.
Čo symbolizujú tieto fragmenty?
Tieto fragmenty symbolizujú múr, ktorí rozdeľoval ľudí. Obyvateľov Berlína, celý nemecký národ, múr, ktorí rozdeľoval a bránil ľuďom často so spoločnými koreňmi v slobodnom stretaní, vzájomnom navštevovaní, vzájomnom spolužití. Múr ktorý rozdeľoval, bránil a znemožňoval ľuďom ísť slobodne za slobodou, na slobodu. Múr, ktorý to znemožňoval až tak, že ak sa niekomu aj podarilo nejakou náhodou preliezť prvú líniu, ktorej súčasť tvorili aj panely privezené do Nitry, tak zo strážnych veží bez výstrahy zazneli výstrely, alebo pribehli voľne útočiace krvilačne cvičené pohraničné psy, ktoré každý pokus o útek zastavili.
Berlínsky múr v tomto úseku tvorili dve línie. Prvá – kontaktná a druhá deliaca mesto na východný Berlín a Západný Berlín. Medzi nimi 100-200 metrov prázdneho priestoru, s pieskovým povrchom, miestami s kovovými zátarasami. Toto bolo treba prekonať. Preliezť prvú líniu, prebehnúť priestorom a vyskočiť na druhú líniu a pokúsiť sa ju preliezť a zoskočiť do Západného Berlína. Dve línie vysokého múru však vytvárali priestor pre streľbu, doslova strelnicu na ľudí. Pohraničníci NDR totiž nemuseli za nikým bežať, nikoho naháňať, stačilo sa vykloniť zo strážnej veže a potiahnuť spúšť na samopale a bolo. Pokusu o útek bolo zabránené. Napriek tomu sa však viac ako 230 zúfalcov odhodlalo a pokúsilo. Neúspešne. Neprešli. Zomreli medzi dvoma líniami múru. Panely z prvej línie Berlínskeho múru na Bernauerstrasse preto nie sú len takými obyčajnými železobetónovými panelmi. To sú kontaktné panely, panely smrti, ktorých sa naposledy dotkli ruky tých, čo utekali za slobodou. Za týmito panelmi však namiesto slobody našli istú smrť zastrelením.
A nikto im nebežal na pomoc, zostali ležať na mieste, až kým nevykrvácali, kým nedodýchali. Tie panely sú z tohto pohľadu pietnymi kameňmi, nemými svedkami pokusov o útek za slobodou, svedkami smrti tých, ktorí sa o to pokúsili. Preto majú hodnotu aj pre nás v Nitre. Sú symbolom neslobody, ale aj túžby po slobode, ktorá hnala ľudí aj napriek istej smrti k
pokusu o ich prekonanie.
Prečo je dôležité pripomínať si obete komunistického režimu?
Komunistický režim bol obludným zločineckým systémom už od svojej samotnej podstaty. Bol to totalitný politický režim s jedinou dominantnou a hlavne vedúcou politickou silou – komunistickou stranou.
V Česko-Slovensku (1948-1989) začal Februárovým prevratom 1948 a skončil po Nežnej revolúcii 1989. Typické pre tento režim bolo, že komunisti po uchopení všetkej moci v krajine sa snažili o celkovú indoktrináciu komunistických ideí presadzovaných komunistickou stranou do všetkých sfér spoločenského aj kultúrneho života. Zneužili na to už aj školy, médiá, či kultúru. A ak to nešlo po dobrotky, išlo to aj po zlotky, hovorí sa u nás.
V komunistickom režime tak bolo bežné porušovanie ľudských a občianskych práv, prispôsobenie zákonov pre udržanie moci v rukách komunistov, zavedenie represívnych opatrení, zriadenie represívnych orgánov moci, zavedenie trestov voči odporcom, znárodňovanie majetku v súkromnom vlastníctve, ale aj mučenie, vraždenie a väznenie politických odporcov, znepríjemňovanie života ich rodinám, obmedzovanie prístupu k pravdivým informáciám, obmedzovanie prístupu ku vzdelaniu deťom nepohodlných odporcom komunistickej ideológie, či obmedzenie možností cestovať po svete bežným obyvateľom, okrem vyvolených. Pod rúškom spravodlivej komunistickej spoločnosti, či výdobytkov akéhosi socializmu, za ktorým dodnes ešte niektorí plačú, však dochádzalo k hrubej nespravodlivosti vo všetkých formách.
Pozostatky tohto systému sa v podobe jeho pohrobkov a praktík paradoxne objavujú ešte aj dnes, preto si ho treba pripomínať, ale nie preto, čo bolo na ňom dobré, ale čo bolo obludné a zločinecké. Aby aj dnešná a budúca generácie vedeli a lebo nezabudli, kam môže človek padnúť v túžbe po moci a ovládaní iných. A to komunistický režim mal priam vo svojej DNA, aby sa vôbec mohol udržať. Lebo všetko ostatné, čo bolo akoby dobré, bolo len zásterkou a populistickou maskou mocných, výdatne podporované vtedajším Sovietskym zväzom, ktorého záujmy sme aj my v Československu takto pomáhali hájiť.
A zaplatili sme za to stratou slobody, stratou tisícok životov. Dnešná generácia mladých o tomto možno niečo vie z médií, kníh, učebníc. Ale nezažila to. Nemá predstavu o tom, že by nemohla slobodne kedykoľvek prekročiť hranice Slovenska a ísť na dovolenku, alebo študovať, alebo pracovať ak kdesi inde po celom svete.
Nemá predstavu o tom, žeby za nesúhlasné názory s politickým vedením štátu mohla byť potrestaná väzením, či znemožnená vo svojom ďalšom živote. Musí preto poznať hodnoty slobody a demokracie, a zločinecké prejavy režimu, akým bol aj komunizmus.
A to by mal pripomínať aj Pamätník slobody a v ňom autentické kusy Berlínskeho múru, ktorých sa naposledy dotkli ruky tých, ktorí na ceste za slobodou za svoju túžbu zaplatili tým najcennejším – svojim životom.
Pýtala sa Heňa Ďurovová
foto:fbTU
tipy@nitranoviny.sk
