Vladimír Palko (so súhlasom vydavateľa Slovakia Christiana)
Vydavateľstvo Slovakia Christiana vydalo v roku 2021 známu knihu Levanduľová mafia, ktorej autorom je poľský profesor Dariusz Oko. Je to v celosvetovom meradle prvá monografia, ktorá komplexne popísala problém existencie, fungovania a rozrastania homosexuálnej subkultúry v katolíckej cirkvi, problém následného zneužívania mladistvých v cirkvi, čiže pedofilných škandálov prepukajúcich v cirkvi počas posledných dekád, súvisiace teologické poblúdenia (homoheréza), príčiny problému, súvisiace hrozby a náčrt riešení.
Tento článok som pôvodne začal písať ako recenziu uvedenej knihy. Nakoniec z toho bolo niečo viac. Osud knihy i jej autora je totiž charakteristickým pre časy, v ktorých žijeme, a istým spôsobom sa týka i Slovenska. Veď čítajte do konca a posúďte.
Áno, homosexuálna mafia v Cirkvi, to naozaj existuje
Subkultúra homosexuálnych kňazov a biskupov v katolíckej cirkvi nie je konšpiračným výmyslom, ona naozaj existuje. Možno je slovo „mafia“ v dnešnej dobe až príliš nadužívaným slovom, vhodnejšie by bolo hovoriť o „klike“.
O homosexuálnych duchovných sa hovorilo a písalo už desaťročia. Prívlastok „levanduľová“ použil prvý raz americký kňaz a sociológ Andrew Greeley v roku 1989, a to preto, lebo mnohí títo kňazi mali záľubu vo voňavkách a kozmetike. O probléme zvykli hovoriť i vysokí predstavitelia cirkvi. Kniha Dariusza Oko spomína napríklad tristostranovú správu spísanú v roku 2013 pre pápeža komisiou troch kardinálov – Jozefa Tomka, Juliana Herranzu a Salvatora Di Giorgiho, o ktorej médiá napísali: „Časťou správy, ktorá na pápeža urobila najsilnejší dojem, bolo odhalenie existencie celej siete priateľských väzieb a vydieraní s homosexuálnym pozadím, ktoré dominovali v niektorých oblastiach kúrie.“ Oko spomína, ako si bývalý poľský prímas kardinál Józef Glemp ťažkal, aký odpor v Cirkvi vie klásť homo-loby.
Preto je vlastne aj čudné, prečo taká kniha, nebola napísaná už dávnejšie. Keď sa však pozrieme na povahu problému, tak to až také čudné nie je. Napísať takú knihu znamená pustiť sa do veľkého dvojitého zápasu. Dvojitého preto, lebo je to zápas s onou subkultúrou vo vnútri cirkevnej štruktúry, a jednak je to zápas medzi konzervatívnym svetom a liberálnym svetom o interpretáciu javu.
Homosexuálna mafia a pedofilné škandály sú takmer totožné témy
Čitateľ zrejme nie je zvyknutý čítať o klike homosexuálnych kňazov a biskupov v katolíckej cirkvi. Zato veľa počul a čítal za posledné dve desaťročia o pedofilných škandáloch v Cirkvi. Pritom tieto dve veci sa do značnej miery prekrývajú.
Dariusz Oko spomína viackrát správu The Nature and Scope of Sexual Abuse of Minors by Catholic Priests and Deacons in the United States 1950-2002 známu pod skratkou John Jay report 2004, ktorú vypracovali odborníci na požiadavku americkej biskupskej konferencie. Podľa nej vyše 81 percent prípadov zneužívania mladistvých katolíckymi duchovnými predstavujú prípady, kedy obete boli mužského pohlavia, čiže páchatelia sexuálne inklinovali k rovnakému pohlaviu. Okrem toho vek obetí bol v asi štyroch pätinách prípadov vyšší ako 11 rokov, teda tesne pred pubertou alebo v puberte.
Jav erotickej náklonnosti k dospievajúcim chlapcom sa nazýva efebofília. Teda presnejším vyjadrením by bolo hovoriť nie o „pedofilných“, ale o „efebofilných“ škandáloch. Keď však o sexuálnom zneužívaní neplnoletých v cirkvi píše liberálna tlač, uprednostňuje označenie „pedofilné prípady“, čiže zahmlieva skutočnosť, že ide vo veľkej väčšine o prípady, kedy páchatelia i obete sú rovnakého, mužského pohlavia, pričom obete sú v pásme dospievania. Spomenutím tejto štatistiky nijako netvrdíme, že každý homosexuál je automaticky pedofil. Vyplýva z nej však jasne to, že problémom, od ktorého sa odvíjajú sexuálne škandály, je prítomnosť homosexuálnych kňazov v Cirkvi.
Homosexuál nemá byť kňazom, hovorí Cirkev
Katolícka cirkev má v otázke svätenia homosexuálnych osôb jasno. Takéto osoby by sa nemali stať kňazmi, pričom nejde iba o osoby, ktoré žijú sexuálne ako homosexuáli. Prekážkou je aj samotný sklon. Je to jednoducho riziko. Dariusz Oko uvádza dokumenty, ktorými Svätá Stolica opakovane toto pravidlo potvrdzuje. Vyzdvihuje najmä mnohé aktivity pápeža Benedikta XVI. Napríklad už v roku 2005 – hneď po jeho zvolení, píše Oko, „Svätá stolica rozoslala biskupom celého sveta list s požiadavkou okamžitého odvolania homosexuálnych kňazov zo všetkých funkcií v kňazských seminároch.“ Ďalej píše Oko: „List Kongregácie pre katolícku výchovu z roku 2008 zakazoval prijímať homosexuálnych mužov do seminárov.“
Rozum hovorí, že každý, komu prekážajú sexuálne škandály, by mal takúto politiku schvaľovať. Spomínam si však na rok 2005, keď slovenská liberálna tlač inštrukciu Benedikta XVI. kritizovala. Nedávno som si všimol vtipnú poznámku v internetovej diskusii, kde si anonym položil otázku: „Ak sú katolícki kňazi tí zlí a homosexuáli tí dobrí, tak ako je to s homosexuálnym kňazom? Je dobrý alebo zlý?“
Tá odpoveď nie je zložitá. Ak má mať homosexuálny muž z dôvodu svojej homosexuality zabránený prístup k vysväteniu za kňaza, potom podľa liberálnych médií on je tá dobrá obeť a zlá je tá „bigotná“ cirkevná vrchnosť. Ak sa homosexuálny kňaz dopustí zneužitia mladistvého, potom, samozrejme, je zlý, ale pozor! Problémom podľa liberálov nie je vtedy jeho homosexualita, ale inštitúcia celibátu. A za tú môže „bigotná“ cirkevná vrchnosť.
Lenže to akosi nesedí. Dariusz Oko uvádza mnohé skutočnosti, poukazujúce na neexistenciu súvislosti medzi celibátom a pedofíliou. Napríklad, že „štatisticky oveľa viac (prípadov pedofílie) majú na svedomí napríklad ženatí protestantskí duchovní či učitelia – najmä športu“. Zato existuje súvislosť medzi pedofíliou a homosexualitou. Oko uvádza: „Osemdesiat percent odsúdených pedofilov v Spojených štátoch sú homosexuáli. Medzi kňazmi odsúdenými za pedofíliu tvoria deväťdesiat percent.“
Názory liberálnych médií sa s katolíckym stanoviskom teda nedajú zladiť, čoho potvrdením je aj osobná skúsenosť Dariusza Okoa. Preto Dariusz Oko dáva v závere knihy rady, ako vystupovať v médiách a popisuje taktiku hlavného liberálneho poľského média Gazeta Wyborcza.
Problém je globálny, rozsiahly, doteraz nevyriešený
Dariusz Oko popisuje problém homosexuálnych kňazov ako problém globálny a značného rozsahu, najmä doteraz nevyriešený. Cituje poľského biskupa Miroslawa Milczewského, ktorý v roku 2020 povedal: „Ak (…) porovnáme túto situáciu s, povedzme, pandémiou, ktorú prežívame…, podľa môjho názoru táto krivka výskytu choroby, čiže obetí, bude ďalej rásť a vrchol ochorení je ešte stále v nedohľadne.“
Škody, ktoré problém napáchal, sú obrovské. Je to jednak utrpenie obetí, potom ničenie viery miliónov ľudí, ktorí sú pohoršení. Utrpenie alebo priamo zničenie tisícov kňazov, ktorí sa dali do zápasu proti klike, ktorá sa však ukázala ako silnejšia. Oko uvádza príklad prof. Andrzeja Kobylińského, ktorý sa ako prorektor seminára v Płocku snažil dôsledne presadiť zákaz svätenia homosexuálnych klerikov, mal pocit, akoby „vrážal do obrovskej a tvrdej ľadovej hory“. Klika dosiahla, že bol odvolaný z funkcie prorektora seminára.
Mechanizmy nárastu homokliky
Dariusz Oko popisuje príčiny a mechanizmy vzniku homosexuálnej kliky, jej nárastu a udržiavania si moci a vplyvu. Priaznivé podmienky k tomu pripravila atmosféra po II. Vatikánskom koncile, ktorá podávala nesprávny výklad koncilu a ohlasovala vznik akejsi novej, „tolerantnej“ Cirkvi. Odvoláva sa i na spomienky Benedikta XVI. z toho obdobia.
Treba poznamenať, že nie o každom homosexuálnom kňazovi treba hovoriť ako o členovi homo-kliky. Môže ísť o kňaza, ktorý sa snaží odolávať svojmu sklonu a plniť svoje poslanie kňaza. Avšak ak homosexuálni klerici či kňazi a biskupi o svojej homosexualite navzájom vedia, aj podľa nej žijú, potom tí, čo sa dostanú do vedúceho postavenia, obklopujú sa sebe podobnými. Starší klerici ťahajú do seminára mladších. Oko hovorí o „sociologickom ťahaní nahor“. Tak môže vzniknúť subkultúra, ktorej členovia o sebe vedia, úplne sa spreneverujú svojmu kňazstvu, vzájomne si pomáhajú a poskytujú krytie. Spájajú sa proti takému kňazovi, ktorý chce kliku demaskovať a nezriedka dosiahnu, že takýto kňaz je očiernený a odvolaný. Členovia kliky občas dokonca získavajú pocit beztrestnosti.
Dariusz Oko kriticky pomenúva i falošné kresťanstvo, ktoré prejavuje viac ohľaduplnosti voči previnilcom ako voči ich obetiam a ktoré je v skutočnosti trestuhodnou duchovnou lenivosťou.
Homosexuálna klika a homoheréza
Dariusz Oko vysvetľuje, že sprievodným znakom nárastu homo-kliky v cirkvi je aj vážny pokus o zmenu učenia cirkvi ohľadne homosexuality. Cirkev učí, že homosexuálny sklon sám o sebe nie je hriechom, tým sú homosexuálne skutky. Ideológia homosexualizmu sa však snaží preniknúť i do cirkvi a dosiahnuť zmenu jej učenia. Zmena učenia by však znamenala herézu.
Prvé pokusy o herézu akceptovania homosexuálneho správania siahajú do 60. rokov. Dariusz Oko spomína amerických teológov Charlesa Currana a Johna McNeilla. Charlesa Currana som spomínal v knihe Levy prichádzajú ako jedného z teológov, ktorí spôsobili príklon katolíckej rodiny Kennedyovcov k podpore legálnosti potratov.
Ako príklad homo-herézy Oko uvádza napríklad dlhodobú ignoráciu alebo otvorený odpor niektorých katolíckych seminárov voči zákazu prijímania homosexuálnych klerikov. Kniha Dariusza Okoa bola dopísaná ešte pred tohtoročným vatikánskym zákazom požehnávania homosexuálnych dvojíc. Protesty voči tomuto zákazu zo strany kňazov a biskupov v Nemecku však tiež môžeme označiť za znaky homo-herézy.
Pocta Gerardovi van den Aardwegovi
Slovenská spoločnosť je v zápase s homo-ideológiou málo vyzbrojená odbornosťou. Preto považujem za jedno z mnohých pozitív knihy Dariusza Okoa pripomenutie osobnosti Gerarda van den Aardwega. Van den Aardweg je holandský psychológ a terapeut, pôsobil na univerzitách v Holandsku a v Brazílii a v súkromnej terapeutickej praxi. Výskumom homosexuality sa zaoberal vyše päťdesiat rokov. Van den Aardweg je dôstojným a vážnym protivníkom homo-ideológie. Jedna z posledných kapitol knihy profesora Okoa je vlastne recenziou Van den Aardwegovej knihy Veda hovorí NIE. Podvod homo-manželstva.
Uveďme niekoľko citátov z uvedenej knihy, ktoré odhaľujú lži homo-ideológie: „ V Dánsku je riziko samovraždy geja žijúceho v legálne uznanom partnerskom vzťahu stále osemkrát väčšie než riziko muža žijúceho v manželstve so ženou. Je zrejmé, že nejde o zlý vplyv nepriateľského prostredia, pretože je ťažké nájsť prostredie, ktoré by väčšmi akceptovalo homosexualizmus než Škandinávci, a k tomu ešte v Dánsku.“
Alebo táto o homosexuálnych aktivistoch: „…najnetolerantnejší a najdiskriminačnejší sú voči homosexuálom, ktorí zanechali svoju homosexualitu a žijú normálne – pretože oni sú tým najsilnejším argumentom vyvracajúcim ich ideológiu.“
Pár slov o profesorovi Okovi
Keď čítame knihu Dariusza Okoa, cítime jeho zápal. Pre závažnosť a tragickosť témy sa tomu niet čo čudovať. Oko nepochybne patrí k bojovnejšej časti poľského katolíckeho intelektuálneho spektra. Nie je však nejakým outsiderom na okraji. Je rešpektovaným kňazom a autorom, bol hosťom v stovkách rozhlasových a televíznych relácií, jeho state sa objavujú vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, prednášal poslancom poľského Sejmu i ukrajinského parlamentu. Jeho prednášky sa konali v mnohých štátoch sveta, v Európe i v zámorí.
